Karol Sudor diskutuje s niekým, s kým nesúhlasí. Škandál!

K satelitnému záznamu každého „pochodu“, ktorý absolvujem, pridávam okrem dokumentačnej fotky aj pozoruhodný/motivačný citát. Do „databázy pochodových citátov“ sa mi teraz dostal i Karol Sudor a pri jednom z dnešných nedeľných pochodov (plánujem, ako každý deň, dva) použijem tento citát z čerstvého interview:

Pripomína to situáciu z komunistického režimu, keď súdruhovia a súdružky z tovární a roľníckych družstiev rozhorčene odsudzovali Chartu 77 bez toho, že by si z nej prečítali čo i len riadok. (Nemali kde, lebo komunisti jej zverejnenie čo i len v úryvkoch zakázali. Ale podpisy pod petíciu odsudzujúcu Chartu 77 požadovali.)

Určite si budem chcieť prečítať celú knižku rozhovorov Karola Sudora s Vladimírom Palkom, nielen úryvky, ale ako som pozeral v knižnom obchode N-ka, zatiaľ nie je k dispozícii ako elektronická kniha, a ja čítam len elektronické knihy. Práve preto, lebo si v knihách zaznačujem pozoruhodné pasáže (vrátane odsúdeniahodných!), a to je pri papierových knihách problematické a neefektívne. Takže počkám a hádam sa tento titul neskôr objaví aj v štandardnom formáte elektronickej knihy – EPUB.

K meritu veci: hlavnú chybu vidím už v nálepkovaní. Na rozdiel od Karola Sudora či Vladimíra Palka by som o sebe ani nedokázal povedať, či som „liberál“ alebo „konzervatívec“. Obidvoje sú pre mňa nálepky, ktoré mi nedávajú zmysel.

Áno, slobodu – a práve tú individuálnu – považujem za základnú životnú hodnotu, bez ktorej nie je možné vôbec nič: ani viera v Boha. Podľa dôrazu, ktorý kladiem na slobodu jednotlivca (považujem ju za posvätnú), by som bol „liberál“.

Lenže zároveň sa hlásim k okrídlenému výroku, že „sloboda je poznaná nutnosť“ – napriek tomu, že ako prívrženec Schopenhauera opovrhujem Hegelom aj Engelsom, ktorí sa týmto výrokom najviac preslávili. No kto sa hlási k takémuto výroku, má bližšie ku „konzervatívcovi“ než k „liberálovi“.

To znamená, že v sebe nachádzam črty aj liberálov, aj konzervatívcov. Čo potom vlastne som, keď dokážem v mnohom súhlasiť (ale aj nesúhlasiť) s liberálmi aj s konzervatívcami? Pri takej neistote radšej úplne prestanem používať obidve nálepky…

Na túto tému som napísal už svoj prvý blogočlánok na N-ku začiatkom roka 2015 (dnes ich je už vyše sto); bezprostredne ho vyprovokovalo vtedajšie referendum. Mám dojem, akoby množstvo mojich neskorších blogočlánkov bolo len variáciou, ilustráciou či rozšírením toho celkom prvého.

Aj predvčerom som na svoj Facebook poslal komentár k článku z N-ka, znova na tému nálepkovanie:

Možno na rozdiel od Karola Sudora som o tolerantnosti „liberálov“ (ak sa taká skupina ľudí vôbec dá definovať – mám pocit, že nie) nemal ilúzie. Zrejme preto, lebo som (aj) angličtinár, takže do kultúrnych vojen medzi „konzervatívcami“ a „liberálmi“ som zasvätený už od 90. rokov, keď takéto výstrelky u nás na Slovensku ešte neleteli, lebo sme mali plné ruky práce s Mečiarom, ale najmä v USA sa už vtedy takto častovali obe polovice polarizovanej spoločnosti.

To bolo, prosím pekne, ešte v čase, keď bol ledva vynájdený internet. Internet bol vtedy ešte taký drahý, že som mal z neho predplatené len emaily – otvorenie čo i len jednej webstránky som si nemohol dovoliť, lebo stálo astronomické sumy v korunách.

A moji americkí korešpondenti, keď som sa s nimi v 90. rokoch nesmelo púšťal do prvých virtuálnych mailových diskusií, ma už vopred varovali (parafrázujem):