Denník N

Divadlo NUDE: Nie sme nuda, sme NUDE!

Experimentom pomáhajú sebe aj ostatným.

Divadlo NUDE spája tvorcov a tvorkyne systematicky experimentujúcich s formou a tematickým obsahom klasického činoherného divadla. Prináša autorské inscenácie, ktoré originálnym spôsobom reflektujú aktuálne vzťahové aj názorové témy. Prelamuje spoločenské tabu a kladie provokatívne otázky vyvstávajúce z materstva, partnerstva, manželstva či zachovania identity. Jeho zakladateľky Lýdia Ondrušová, Laura Štorcelová a Veronika Malgot nám prezradili, ako na ich tvorbu reaguje publikum, kde vznikajú ich nápady, ale aj to, čo ich motivuje.

Prostredníctvom vašich divadelných predstavení prelamujete spoločenské tabu. Neobávali ste sa, predovšetkým v začiatkoch tvorby, otvárať provokatívne témy? Prípadne, stretli ste sa preto aj s negatívnymi ohlasmi?

Veronika: Myslím si, že s negatívnymi ohlasmi za nami nikto nepríde. V našej spoločnosti nie sme nastavení, že ak sa nám niečo nepáči, tak to povieme. Nie sme ani príliš atakujúce, aby sme vyvolávali kritiku na sociálnych sieťach. Človek zvyčajne príde do divadla dobrovoľne a keď sa mu niečo nepáči, už sa nevráti. Práve naopak, vidíme veľa pozitívnych reakcií. Keď si vyberáme nejakú tému, nikdy nezvažujeme strach. Potrebujeme vyjadriť to, čo sme prežili a neriešime, ako to ľudia príjmu. Ak náhodou niekto z predstavenia odíde, neberieme to ofenzívne, pretože každý má inak nastavenú hranicu citlivosti. Skôr sa desím toho, že by niekto povedal, že sa pri pozeraní na nás nudil.

Lýdia: Ak zažívam negatívnu kritiku, či už ja osobne alebo Divadlo NUDE, tak je to v zmysle „prečo to nie je takto alebo takto,“ resp. prečo to nie je úplne inak. Všetky tri robíme veci tak, ako to najlepšie vieme a s čistým svedomím si stojíme za tým, čo robíme. Ak teda niekto chce úplne obrátiť celý kontext, nech to urobí podľa seba. Ak za nami niekto príde po predstavení, ktoré sme hrali naozaj dávno a povie, že si z neho pamätá len nejaký útržok, to je pre mňa niečo nesmierne krásne. Súhlasím s Veronikou, nuda je pre nás veľkým výkričníkom. Preto nie sme nuda, ale NUDE.

Laura: Stáva sa, že niekto po predstavení príde a osobne nám povie, že sa mu nepáčila nejaká jeho zložka, napríklad scénografia. To však nehovorí o divadle ako celku. Horšie by bolo, keby nám niekto povedal, že v ňom predstavenie nevyvolalo žiadnu emóciu. Nevadí nám, ak niekto odíde nahnevaný. Aj to je niečo, čo chceme.

Tematika vašich predstavení je veľmi špecifická – materstvo, partnerstvo, manželstvo či zachovanie identity. Odkiaľ prichádzajú podnety na vaše inscenácie, čo je ich konkrétnym spúšťačom? 

Laura: Tvoríme na základe toho, čo žijeme a čo nás aktuálne trápi. Tieto naše interné námety a témy sa však po čase stanú celospoločenskými. Napríklad po poslednom predstavení Mala Dr. Csabová pravdu? často dostávame ohlasy, že by ho ľudia urobili inak. Rozoberáme v ňom viacero prístupov k manželstvu a materstvu, a diváci nám vytýkali, prečo sme sa nevenovali manželstvu homosexuálov alebo prečo sme nehovorili o ženách, ktoré nemajú deti. Každá téma má však mnoho pohľadov a my sme sa rozhodli vypovedať to, čo sme v tom čase chceli, vedeli a cítili.

Veronika: Snažíme sa pracovať s námetmi, ktoré v sebe nesú otvorené otázky a nemali by sme na ne vedieť odpovedať už teraz. Ak nám napadne nejaký problém, ktorý je už vyriešený, nerady by sme o ňom urobili predstavenie. Je lepšie tvoriť o niečom, čo je momentálne ťaživé, nevyriešené či otvorené. Potom je to viac živé.

Lýdia: Aj keď ktosi vie o nejakej téme viac ako ja, stále je pre mňa zaujímavé skúmať ju v rámci procesu tvorby. Skúmanie potom naberá až rituálny charakter a pretaví sa do nášho života. My samé v rámci tohto procesu prichádzame na niečo nové a sebaspoznávame sa. Všimli sme si tiež, že poznáme mnoho ľudí a žien, ktoré daná téma trápi rovnako ako nás. Napríklad, potrebovali sme vypovedať o popôrodnej depresii a časom sme na základe ohlasov publika zistili, že ňou trpí mnoho žien. Preto dúfame, že im pomáhame aj týmto spôsobom, divadlom.

Čo alebo ktoré miesto máte rady v rámci Bratislavy?

Lýdia: V Bratislave nemusíme nikomu vysvetľovať, že hráme to, čím naozaj žijeme. Keď sme hrali inde na Slovensku, ľudia sa nás vyslovene pýtali, či dané situácie reálne zažívame. Raz sa mi na predstavení v Bytči stalo, že som vo svojej replike hovorila o právach homosexuálov na registrované partnerstvá. Ich práva som obhajovala a na konci som povedala „chápeme sa?“. Následne jedna staršia žena odpovedala „nechápeme,“ na čo som jej odpovedala „tak snáď pochopíte.“ Čo sa týka  konkrétneho miesta, mám rada Petržalku, kde aj bývam. Páči sa mi, ako teraz ožíva – vznikajú tam nové centrá, galérie či festivaly, ktoré zhromažďujú ľudí, čomu sa naozaj úprimne teším.

Veronika: Milujem Bratislavu, obzvlášť Kamzík! Čo pre niekoho znamená katedrála Notre-Dame v Paríži, pre mňa znamená televízna veža Kamzík v Bratislave. Vždy som túžila ísť do reštaurácie, ktorá sa tam otáča, kam ma napokon vzal manžel na druhé výročie našej svadby. Potom som otehotnela so svojou dcérou a teraz vždy, keď z auta vidí túto úžasnú stavbu, kričí a ukazuje na ňu.

Laura: Rada prechádzam cez nádvorie Primaciálneho paláca vedľa svojho ateliéru (pozn. autora: Laurinská ulica). Neprechádza ním veľa ľudí, iba zriedka tam zablúdia turisti, a socha svätého Juraja na ňom v každom počasí, období a čase vyzerá perfektne.

Čo by ste v Bratislave, naopak, zmenili?

Veronika: Veľmi ťažko sa mi nadväzuje na divadlo a Bratislavu. Stretávame sa tu totiž s mnohými technickými prekážkami. Je super, že divadlo nerobíme v menšom oblastnom meste, lebo v Bratislave je viac personálnych aj technických možností. Zároveň je to obrovské mesto, ktoré nie je úplne otvorené nezávislej kultúre. Privítala by som, keby každá mestská časť ponúkla budovu, ktorá umožní kultúrne sa vyžiť. Áno, máme tu napríklad Novú Cvernovku, ale keby bola viac riešená priestorová otázka mesta, bolo by to super. Budovy, v ktorých hráme, patria Ministerstvu kultúry SR, mestskej časti Staré Mesto alebo iným organizáciám, ktoré si pýtajú vysoké ceny za nájom. Ušetrené peniaze by sme však radšej investovali do väčšieho počtu predstavení, hercov alebo do lepšej scény.

Lýdia: Cítim to podobne. Na Slovensku máme taký paradox, kedy v malých mestách vzniká mnoho kultúrnych centier a festivalov – BAŠTA v Bardejove, Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši, Divadlo Potôň v Bátovciach, Hviezdne noci v Bytči, Hidepark v Nitre, UM UM v Starej Ľubovni alebo Tabačka Kulturfabrik v Košiciach. Ľudia sa v týchto mestách rozhodnú niečo vytvoriť a tie im v tom pomáhajú. Mám pocit, že tu to tak nie je.

Laura: Áno, súhlasím s Lýdiou, no na druhej strane máme v Bratislave svoje zázemie, publikum a spoločenskú bublinu, ktorá nám rozumie. Za to sme vďačné.

Stáva sa vám, že sa na niektorých otázkach a ich spracovaní kolektívne nezhodnete? Ako k tomu následne pristupujete? Máte nejaký spôsob, ako sa vzájomne udržiavate na jednej vlne?

Lýdia: Stáva, ale považujem to skôr za výhodu. Vieme sa navzájom posúvať, inšpirovať, prinášať nové pohľady a diskutovať o rozdielnych názoroch, ktoré nás častokrát dovedú aj k úplne novým riešeniam. Občas treba urobiť aj kompromis alebo sa prispôsobiť. Myslím, že to je tiež otázka dôvery. Stalo sa nám napríklad, že jedna z nás prišla s nápadom, ktorý sa ostatným nepozdával, ale bola o ňom tak presvedčená, že sme ho odsúhlasili. Nakoniec sme sa jedna druhej ospravedlňovali, že sme o nej pochybovali.

Veronika: Vďaka tomu, že sme tri, tak v situáciách, kedy treba rozhodnúť, vieme vždy demokraticky hlasovať. Ale ak príde jedna z nás s nápadom a chce ho realizovať, tak si navzájom dávame slobodnú ruku a nie je podmienkou, že vo všetkých projektoch musíme byť všetky tri spolu.

Laura: Ako hovorí Veronika, demokraticky hlasujeme. Naša spolupráca je však predovšetkým založená na dôvere v schopnosti, úsudok a talent tej druhej. Takže ak sa aj nezhodneme, tak nás táto dôvera drží na jednej vlne. Zároveň máme hodnotovo aj umelecky spoločné ciele, takže mám pocit, že k veľmi zásadným nezhodám ani nedochádza.

Niekedy sa môže stať, že ľuďom pri tvorbe dôjde motivácia. Akým spôsobom si ju opäť navodíte? Čo vás v živote najviac posúva vpred?

Lýdia: Mne osobne došla motivácia, len keď som bola príliš nešťastná z iných vecí. Vtedy som sa snažila nájsť riešenie a odpoveď na otázku „Prečo nerobím to, čo mám najradšej?“. Najväčšou motiváciou sú pre mňa diváci – keď chodia na predstavenia, keď sa im páčia, ak sa s nami dokážu stotožniť. Alebo ak im témy, ktoré otvárame, pomôžu, pretože nadobudnú pocit, že v tom nie sú sami, pretože existuje niekto, kto má podobné problémy, trápenia či radosti. Zrazu to získava iný rozmer.

Veronika: Vždy je mojím dôvodom tvorby pretlak emócií a myšlienok z osobného života. A tých je vždy aj nad rámec toho, čo sa spracovať dá. Takže ak sa párkrát do roka dostaneme k tomu, že môžeme naozaj spracovať nejakú tému, je skôr problém všetky tieto potreby nasmerovať. Po premiére sa ja ako človek dostanem do stavu rovnováhy a do mesiaca sa to kumuluje odznova.

Laura: Ak mám hovoriť len za seba, posúva ma zvedavosť. Ak mi dôjde motivácia, snažím sa zistiť, prečo to tak je. Ak by som mala hovoriť o Divadle NUDE, kolektívna motivácia nás podrží, ak aj osobná motivácia niektorej z nás náhodou zakolíše. V podstate to funguje podobne ako v rodine.

Ktorý projekt vás naposledy nadchol alebo inšpiroval?

Lýdia: Momentálne som na magisterskom štúdiu na VŠVU na Katedre intermédií v Ateliéri VVV pod vedením Martina Piačeka a Dávida Koróncziho. Začala som študovať, pretože som chcela nájsť „nový“ pohľad, pozerať sa na veci vizuálnou perspektívou. A po troch mesiacoch na škole prichádzam na to, aký je v tom obrovský rozdiel a ako neskutočne ma baví objavovať. Je to pre mňa nový svet, ktorý ma uchvátil. Mám šťastie, že mám naozaj skvelých pedagógov, ktorí mi rozumejú a ktorých obdivujem, nehovoriac o spolužiakoch. Bolo to skvelé rozhodnutie a som naň hrdá.

Veronika: Mám silnú príťažlivosť k seriálovej produkcii Hollywoodu. Aktuálna namotávka, z ktorej žasnem, je produkcia Shandaland How To Get Away With Murder, u ktorej obdivujem všetko od kostýmov a svetla za kamerou, až po silné spoločenské stanoviská v otázkach feminizmu a rasovej nerovnosti.

Keby ste mohli, s kým by ste najradšej spolupracovali?

Lýdia: S Lady Gagou (smiech). Ale vážne, uchvacuje ma pracovať v takom veľkom tíme ľudí na naozaj obrovskej produkcii. Chcela by som napríklad vymýšľať koncepty jej show, spolupracovať na stylingu alebo čojaviemčo. Nie je to však môj cieľ, neberte to tak, skôr niekde na mojej ceste by som chcela niečo podobné zažiť.

Veronika: Rada by som sa raz ocitla v tíme Andreja Kalinku. Fascinuje ma jeho tvorba a bohatosť toho živého a hlbokého, čo ponúka na javisku.

Laura: S módnym návrhárom Husseinom Chalayanom, vizuálnym umelcom Theasterom Gatesom alebo rapperom Andersonom Paakom.

Kde sa vidíte o desať rokov?

Lýdia: Táto otázka je veľmi záludná, aj keď trochu pôsobí ako klišé. Úprimne, pred desiatimi rokmi som mala 17, a ak by sa ma vtedy niekto opýtal, kde sa vidím teraz, odpovedala by som, že určite budem slávna herečka s tromi deťmi a domom pri rieke. Nie je to tak, čo vôbec nevadí, pretože som v období, kedy robím všetko, čo má baví, napĺňa a môžem úprimne bez hanby povedať, že som na 100% šťastná. Takže o desať rokov, dúfam, budem zdravá a vyrovnaná, jedného dňa sa nezobudím a nepoviem si „ach, niečo som si tu pokašľala.“ A ak aj áno, verím, že budem mať dostatočnú guráž a odvahu napraviť to.

Veronika: V tom čase budú moje deti o desať rokov staršie a neviem prečo, ale predstavujem si, že to bude jednoduchšie, a že mi to prinesie viac slobody. Čiže vidím, že sme všetci zdraví a vediem sociálnejší a rozcestovanejší život.

Laura: O desať rokov bude zo súkromného hľadiska všetko tak super, ako je aj dnes. Z pracovného hľadiska si budem môcť dovoliť robiť menej a radikálnejšie, venovať sa cez kreatívu spoločensky dôležitým projektom a témam. Divadlo NUDE bude silná značka.

Divadlo NUDE ďakuje za podporu Fondu na podporu umenia, Bratislavskému samosprávnemu kraju a grantovému programu Nadácie Ars Bratislavensis Hlavného mesta Bratislavy.

Lýdia Ondrušová, Laura Štorcelová a Veronika Malgot predstavia aktivity Divadla NUDE na PechaKucha Night Bratislava Vol. 45 Performance. Podujatie sa koná s podporou z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.

Pripravila: Veronika Dologhová, Foto: archív Divadla NUDE (Ľúbim ťa a dávaj si pozor), Nina Pacherová

Teraz najčítanejšie

PechaKucha Bratislava

Zaujímavých ľudí z oblasti umenia, architektúry, dizajnu a spoločenského diania predstavujeme na pravidelných PechaKucha Night Bratislava aj na tomto blogu.