Kým sa utopíme, pustime si metal

Než si ale najnovšie CD rozoberieme na súčiastky, malá odbočka do mojej osobnej histórie.

Keď ešte po Nitre chodili dinosaury, čiže keď som tam študoval na VŠ, pomaličky som začínal objavovať čaro živých metalových vystúpení. Castaway som takmer uvidel ako predkapelu pre Evergrey, vzhľadom na asi štvorhodinové meškanie hlavnej kapely som sa nakoniec nedočkal.

O asi rok neskôr som sa vybral za Symphony X do bratislavského Randalu, kde mali Castaway otvárať koncert. Času bolo dosť, a tak som si okrem trička s motívom albumu Paradise Lost doprial aj pomerne lacné CD Over The Drowning Water od Castaway, reku kuknem vystúpenie, vyskúšam doma.

Show zaujala, CDčku trvalo pomerne dlho, kým som si k nemu našiel cestu, ale zato sa zatlo hlboko a sprevádzalo ma mnohými ponurými večermi.

Na druhý album som už netrpezlivo čakal a svojho času mi ho doniesol jeden z členov kapely (pardón, ale už si fakt nepamätám, ktorý). Zo strany Castaway išlo sčasti o priznaný experiment. Musím sa priznať, že som si k nemu stále nenašiel cestu, aj kvôli zvláštnemu zvuku.

Puf a sme v súčasnosti :D

Kapela medzičasom pribrala nového basgitaristu Zoltana Darabana (pôvodom Švajčiar, žije na Slovensku). Ten sa hneď zapojil aj do skladateľského procesu. Prispel takmer každý člen.

Väčšina skladieb si drží stredné, občas aj pomalšie tempo. Čo si isto všimne každý poslucháč, je markantný rozdiel nielen v celkovej kvalite zvuku, ale aj samotnom mixe (nahrávalo sa u legendy Rolanda Grapowa, a je to teda sakra “vidieť”).

To, čo má byť počuť, aj počuť je. Žiaden nástroj neutápa zvyšok. Bicie dodávajú songom intenzitu, gitara si hravo skáče hore dole, avšak nečakajte prsty lámajúce kúsky á la Petrucci. Klávesy dokresľujú atmosféru, aby občas vystúpili do popredia. Basgitara si vydobila svoje silné miesto, z čoho nie som zas až tak prekvapený, keďže basák dosť fandí Evergrey (aj pred nástupom Castaway na pódium pri krste hral ich najnovší album The Atlantic), kde baska fajnovo razí :)

Dostávame sa k zložke, kde časť slovenských kapiel zvykne pochovať potenciál svojich nahrávok – spev. Mayo Petranin nie je samozrejme žiaden nováčik, a nielen v rámci Castaway stabilne podáva kvalitné výkony. Objavil sa aj v rámci Signum Regis alebo najnovšie aj ako jeden zo spevákov v zoskupení Symphonity (niečo ako Avantasia-lite). Práve jeho vokály sú jedným z dominujúcich dôvodov, prečo Before We Drown skrátka funguje, ako má.

Skladbu po skladbe by nemalo zmysel rozoberať, keďže nahrávka plynie spôsobom, že si ju budete púšťať na kompletku. Osobne sa mi najviac páčil záverečný song, som strašný “sucker” na hymnické melódie v dlhých songoch. “Feed You Lies” funguje geniálne aj naživo.

Najchytľavejším kúskom na CD je bez pochýb singel “Fallen”, čiže ak sa rozhodujete, či dať albumu šancu, začnite práve tu.

Ako ste asi z predchádzajúcich riadkov vytušili, Before We Drown sa vydarila na výbornú a isto skončí v mojom osobnom top 2019 rebríčku (bude aj článok) vysoko, momentálne ho mám niekde v rámci top 5, čo sa ešte môže ďalšími posluchmi “súperiacich” albumov ešte zmeniť.

Zvuk je konečne taký, aký mal byť azda už na prvom albume. Kapela by mohla porozmýšľať nad remasterom Over The Drowning Water, ktorý by si takúto kúru zaslúžil, keďže produkcia je tam doslova jediná vec, čo bráni CDčku dosiahnuť level svetový odpaľovač deklov.

Castaway potvrdili svoju pozíciu vývozného metalového artiklu globálneho formátu. Ak chcete niekomu zo zahraničia ukázať slovenský metal v tom najlepšom svetle, kúpte im Before We Drown. Stojí zlomok toho, čo väčšina zahraničnej produkcie, ktorú zároveň zmieta s prehľadom z cesty.

Nové songy fungujú aj naživo, čo Castaway dokázali aj počas večera uvedenia albumu do života. Každý jeden člen si vystúpenie vyslovene užíval, osobne sa mi páčilo, ako sa Zoli (má to aj na brnkátku, jedno sa mi podarilo ukoristiť) “nedal”, a miestami dohováral zvukárovi :)

Nahrávku som mal k dispozícii už približne týždeń pred oficiálnym vypustením, ale ako pri väčšine progových záležitostí aj tejto trvalo viac posluchov, kým odhalila svoje zákutia. CD som si samozrejme zakúpil (8 eur je za takúto kvalitku v podstate zadarmo), potvrdila svoje kvality :)

Čo ešte dodať? Asi len toľko, že zvoľte si svoj preferovaný distribučný kanál (iTunes, Spotify, Tidal alebo fyzické CD) a investujte do jednej z najlepších metalových nahrávok roka \m/

Encore

Na krste najnovšieho Castaway som si pokusne zakúpil aj čerstvú placku Smog Of Tomorrow od nitriansko-bratislavskej party Symfobia.

Naživo som ich prvý raz videl na Masters of Rock, môžete si o tom prečítať tu.

22. novembra hrali pred hlavnou kapelou a síce im chýbal jeden z gitaristov (zdravotné dôvody), set odohrali veľmi vkusne.

Aké je teda ich druhé CD? Moje výhrady stále platia, avšak súdiac zo živých vystúpení, sa to postupne zlepšuje. Keďže mám aj ja ako fanúšik dobrého metalu záujem, aby potenciálne kvalitná muzika dosiahla ešte lepšej úrovne a stala sa konkurencieschopnejšou, svoje “zistenia” som poslal kapele aj cez správu. Musím otvorene povedať, že ich odpoveď a teda prístup ku konštruktívnej kritike ma naozaj potešila.

Oproti povedzme nemeckému Elvellonu majú výhodu v inštrumentálnej sekcii (predsalen Elvellon pôsobí ako Nightwish z obdobia Century Child, akurát akoby s Floor Jansen na čele), kde ich melódie a kompozície vyznievajú originálnejšie. Spev a technika je tam, už fakt len sem a tam vytuniť tú anglickú výslovnosť v clean pasážach a je to :)

Jediná výhrada v súvislosti so samotným štúdiovým CD je v produkcii. Bicie, klávesy/symfo aranže a spev sú hore, zatiaľ čo gitary a baska sú častokrát ledva počuteľné (naživo to problém nie je). Ak by Smog Of Tomorrow malo tak kvalitný mix ako spomínané Before We Drown, isto by sa naň headbagovalo výrazne lepšie :)

Každopádne, Symfobia, pokračujte v načatom trende a budúcnosť môže byť naozaj žiarivá \m/