Denník N

Kombináciou technológií a umenia podnecuje k socializácii

Digitálny umelec Andrej Boleslavský hľadá zmysel technológií v umení nových médií. Vo svojej tvorbe prepája fyzickosť, performance a súčasný tanec s virtuálnou realitou. Kombináciou týchto zdanlivo protichodných médií vyvoláva mätúce a zároveň umelecky zmysluplné zážitky a situácie, ktoré vedú k socializácii a nie izolácii.

Prečo si sa rozhodol vo svojej tvorbe prepojiť práve fyzickosť v podobe súčasného tanca s virtuálnou realitou? Čo Ťa k tomu priviedlo?

Hneď prvý projekt, na ktorom som dostal príležitosť pracovať, keď som sa stal umelcom na plný úväzok v bývalom Medzinárodnom centre pre umenie a nové technológie v Prahe (CIANT), bolo tanečné predstavenie. Vytváral som abstraktné interaktívne projekcie, ktoré v reálnom čase reagovali na pohyb tanečníkov. Začal som preto chodiť do divadla na súčasný tanec, aby som sa zorientoval. Predstavenia, ktoré som videl, ma fascinovali a inšpirovali viac, ako som čakal. Bol to kontakt s inou formou inteligencie.

Prepojenie tanca a technológií, tzv. dance-tech, je vlastne etablovaná disciplína. Príde mi zaujímavé kombinovať snáď najstaršiu formu umeleckého vyjadrenia s tou najnovšou. Mentálny obraz, ktorý to vo mne evokuje, je uzavretie kruhu. Pokiaľ ide o virtuálnu realitu, na rozdiel od filmu je prvým médiom, ktoré dokáže sprostredkovať fyzickosť.

Digitálne umenie a performance majú ale spoločné prekvapivo veľa. V mojej PechaKucha prezentácii sa dokonca návštevníkov pokúsim presvedčiť, že digitálne umenie je performance.

Ktorý z týchto dvoch „protipólov“ Ti je bližší? S ktorým si, naopak, musel tak trochu bojovať?

Bližšie sú mi technológie, študoval som elektrotechniku. Moja prvá práca bola pre spoločnosť, ktorá tvorila virtuálnu realitu pre výcvik pilotov, letecký simulátor. V roku 2001 som netušil, že by som sa mohol živiť ako digitálny umelec a snáď som ani nevedel, že existuje niečo ako súčasný tanec.

V niektorých ranných spoluprácach to skutočne bol tak trochu boj, nie vždy sa projekt začínal „zdola“, t.j. v tom zmysle, že by som sa stretol s choreografom alebo choreografkou a obaja by sme boli naladení vytvoriť nové spoločné dielo. Mnohé z ranných projektov, aj keď boli veľké, boli iniciované skôr zhora, zdrojmi financovania, sponzormi. Chýbal im ale medziodborový presah, záujem o spôsob práce tej druhej strany a praktická skúsenosť, v neposlednom rade aj vzájomný rešpekt. V prepájaní tanca a technológii je veľa zdrojov pre medziľudské napätie. Tanečník alebo tanečníčka sa často na pódiu ocitne v trápnej situácii s nefunkčnou technológiou a musí predstierať, že je všetko v poriadku.

Najsilnejším impulzom pre moju súčasnú tvorbu bola rezidencia v Rambert Dance Company, čo je najväčšia britská skupina súčasného tanca. S tanečníkmi sme interagovali behom štyroch mesiacov veľmi bezprostredne, učili sme ich programovať a my sme zas chodili na lekcie tanca.

Stránia sa podľa Teba diváci digitálnych technológii? Stretávaš sa s tým, že sa obávajú s dielom interagovať?

Vystavujem hlavne v rámci festivalov, ktoré sa digitálnemu umeniu venujú, takže diváci prichádzajú s pozitívnymi očakávaniami. Keď vystavujem diela pre virtuálnu realitu, občas sa nájde niekto, kto sa k nej stavia odmerane, či už kvôli zlým minulým skúsenostiam alebo pocitu, že stratí dekórum. Prípadne je to z čisto praktických dôvodov, nechce si nasadením VR headsetu zničiť účes alebo makeup.

Dávam si záležať na tom, aby vystavované dielo bolo v poriadku pokiaľ ide o hygienu či ergonómiu, aby jeho sledovanie nespôsobovalo nevoľnosť a aby zážitok prebiehal bezpečne. Občas sa stretnem s negatívnou reakciou na dielo samotné, ale kritika ma zaujíma a inšpiruje.

V prípade festivalov, ktoré majú menej digitálny kontext a venujú sa hlavne súčasnému tancu a performance, sú odmerané reakcie častejšie. Mnohým divákom digitálne technológie v performance pripadajú ako maniera alebo demonštrácia technologických možností. Ako niečo, čo človeka dáva do úzadia a strháva pozornosť, prípadne sa im virtuálna realita zdá byť príliš posthumánna. Rešpektujem taký pohľad – cenu za technologické inovácie nepoznáme a nevieme, čo našej spoločnosti prinesú. Na tanci je fantastické to, že k nemu vlastne nič okrem vlastného tela nie je potrebné. Myslím si však, že prepojenia a partnerstvá, ktorých východiskom nie je nutnosť, ale vzájomný rešpekt a záujem, sú inšpiratívne.

Ktorý projekt Ťa naposledy nadchol alebo inšpiroval? Prečo?

Nadchla ma performance Heavy Requiem – Buddhist Chant na festivale AIxMusic, ktorý sa konal v rámci Ars Electronica.  Toto vystúpenie v sebe bravúrne skombinovalo zdanlivo nezlučiteľné prvky – techno, budhistický alikvótny spev, abstraktnú projekciu, stroboskopické svetlá – a to všetko uprostred barokového kostola lineckého kláštora. Prekvapilo ma, že niečo tak heretické vôbec rakúska cirkev vo svojich priestoroch dovolila. Bol to presne ten moment, ktorý hľadám v hudbe, keď počujem niečo, čo som nepočul nikdy predtým a cítim sa ako v tranze. V kontexte festivalu hudby a umelej inteligencie to bola vlastne taká antitéza k mnohým ostatným projektom, ktoré prinášali robotické a nezmyselné blúdenie takzvaným latentným priestorom existujúcich možností.

Keby si mohol, s kým by si najradšej spolupracoval?

Vlastne sa dá povedať, že sa moja umelecká kariéra vyvinula zo spoluprác s umelcami. Prišlo mi zaujímavé nadväzovať interdisciplinárne spolupráce, a tak som spočiatku pôsobil ako technológ.

Častokrát sa snažím tvoriť s hudobníkmi, ktorí ma v tvorbe inšpirujú. V minulosti to boli napríklad Samuel Kerridge, Demdike Stare alebo Roly Porter. Priania do budúcnosti si zatiaľ nechám pre seba, ale je príjemné vedieť, že pre hudobníka, s ktorým by som chcel spolupracovať, je dôležitý umelecký aspekt omnoho viac než ten finančný. Záleží na tom, ako veľmi ho myšlienka diela osloví.

Keďže sa v posledných troch rokoch venujem hlavne kombinácii súčasného tanca a virtuálnej reality, mám v merku aj choreografky a choreografov, ktorí ma inšpirujú a viem si predstaviť, že nastane čas a príležitosť spolupracovať s nimi. Veľmi sa teším na ďalšiu spoluprácu s gréckou choreografkou Chrysanthi Badeka, s ktorou máme rozpracovaný projekt Weightless.

Chcel by som mať tím ľudí. Digitálne technológie sú veľmi komplexné a často mám pocit, že sám s nimi nestíham udržať tempo, nehovoriac o ďalších aspektoch realizácie, ako sú grantové žiadosti, partnerstvá, rozpočty, dokumentácia, produkcia či PR. V kontexte umeleckej tvorby nie je vždy jednoduché ponúknuť spolupracovníkom zaujímavé a stabilné ohodnotenie.

Niekedy sa môže stať, že človeku pri tvorbe dôjde motivácia. Akým spôsobom si ju opäť navodíš späť, čo Ťa v živote najviac posúva ďalej?

Pracujem z domu a dosť často sám, tak je pravda, že sa do práce niekedy musím nútiť a nejde mi to. Pomáhajú mi také tie všeobecné veci – šport, kvalitný spánok a veľa kávy. Inšpiruje ma kontakt s ľuďmi, súčasný tanec, umenie. Motivuje ma, keď sú ľudia nadšení z toho, čo v danom momente pripravujem. Je to zaväzujúci pocit.

Kde vidíš svoju tvorbu o desať rokov?

Momentálne neviem odhadnúť, ako bude vyzerať moje smerovanie o dva, tri mesiace. Život prináša nečakané situácie a zdravie blízkych ľudí je na prvom mieste. Dúfam, že všetko dobre zvládneme a ja budem v tvorbe pokračovať.

Vo svojej tvorbe by som chcel viac využiť potenciál digitálnych technológii, nech sa dajú moje diela vidieť všade, kam vedia doraziť pakety TCP/IP. Rád by som svoje projekty dostal do niektorej z distribúcií pre virtuálnu realitu. Príde mi tiež zaujímavý model fungovania kreatívnych štúdii, ako je napríklad Scatter, kde okrem vlastnej autorskej tvorby ponúkajú komunite aj svoje in-house technologické riešenia.

Pomerne často cestuješ. Ktoré mesto máš rád a v ktorom sa cítiš ako doma?

Mám rád Prahu a cítim sa v nej ako doma. Je pravda, že som na cestách v priemere takmer polovicu roka. Cestovanie je fantastické, získavam pri ňom veľa skúseností, zážitkov a príležitostí, stretávam zaujímavých ľudí, ale je príjemné vrátiť sa domov, vidieť známe veci z novej perspektívy, vidieť kamarátov a vyspať sa vo vlastnej posteli. Keď som sa toto leto vrátil po troch mesiacoch z rezidencie v Aténach, spravil som si pár dní voľna a len sa prechádzal po meste.

Čo máš rád na Bratislave?

V Bratislave som žil 15 rokov, mám tam veľa dobrých kamarátov, kreatívna komunita mi v Bratislave príde veľmi previazaná a súdržná.

Čo by si odkázal svojmu mladšiemu ja, povedzme na začiatku kariéry/tvorby?

Vždy som si dosť zakladal na objavovaní vecí po svojom, hľadaní vlastnej cesty. Moje mladšie ja by si aj tak nenechalo poradiť. :)

Príbeh Andreja Boleslavského si môžete vypočuť na PechaKucha Night Bratislava Vol. 45 Performance. Podujatie sa koná s podporou z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.

Pripravila: Veronika Dologhová, Foto: Vojtěch Veškrna, Pierre Tappon

Teraz najčítanejšie