Denník N

Modlitba pre Moniku

Moniku Potokárovú som osobne nepoznala. Ale fascinovala ma svojím talentom a krásou v nezabudnuteľnej incenácii Kabaret Normalizácia alebo Modlitba pre Martu. Všetci jej tvorcovia podávali v Kabarete Normalizácie obdivuhodný výkon, vystihli v nej dokonca podstatu normalizácie. Pre mňa ich výstižný obraz je o to prekvapujúcejší, že normalizáciu na rozdiel odo mňa, na vlastnej koži nezažili.

Tú kabaretnosť moci zasahovať proti popovej speváčke, pretože nielenže vytŕča z davu silou svojej osobnosti a svojho hlasu, ale sa dožaduje aj života v pravde. Kabaretnosť, ktorá ale mala moc ovplyvňovať osudy ľudí, a preto sa neustále menila na drámu.

Monika v nej hrala a spievala s bezhraničným elánom. A bezhranične sa nám divákom rozdávala. Dnes mi to pripadá, že v nej rozdávala časti svojej duše. Možno sa natoľko rozdávala aj v tejto aj v ďalších inscenáciách, až jej neostalo síl bojovať s ťažkosťami, ktoré život prináša.

Nevieme, čo a stalo, čo ju dohnalo k zúfalému činu od nás odísť. Ale prosím vás, kolegovia novinári, nerobme z jej skonu preteky, kto skôr prinesie informácie, čo sa stalo a ako sa to stalo. Jedny noviny sa včera dokonca  trápne pýšili tým, že sa dozvedeli prví o Monikej smrti.

Prosím, zachovajme dôstojnosť odchodu a dovoľme jej blízkym a priateľom spamätať sa zo straty.

Veď aj my, čo sme ju osobne nepoznali, ale obdivovali sme hĺbku jej talentu a oddanosť k herectvu, k umeniu, potrebujeme čas, aby sme sa z tejto tragédie spamätali.

Teraz najčítanejšie