Bregerov Freud: Freud s temnotou priamo uprostred seba.

Popis k obrázku na perexe: Pre mňa jedna z najkrajších fotografií Sigmunda Freuda, za jedným stolom s obľúbenou dcérou Annou Freudovou, ktorá po ňom vlastne zdedila psychoanalýzu. Zo záberu vyžaruje príjemná atmosféra.  Zdá sa mi dokonca, akoby sedeli pred budovou našej psychiatrie, čím je nejakým spôsobom prepojený so mnou. Hoci sa Anna tak trochu mračí v zamyslení, pôsobí veľmi šarmantne, napriek tomu, že Freudovci ako krásnu označovali vždy jej sestru Sofiu. Anna na ňu za to často žiarlila. Možno preto sa z nej stala intelektuálka, ktorá odmietla každého muža, čo o ňu prejavil záujem. Pasáže venované Anne Freudovej sú v knihe o Freudovi napísané citlivo, jemne a veľmi brilantne.

Popis ku knihe: Louis Breger: Freud. Temnota uprostred vízie. Bratislava: Vydavateľstvo F, Pro mente sana s. r. o., 2019. 530 s.

Úvod k Freudovi ad personam

Freud bol muž, ktorého pozoruhodná genialita koexistovala spolu s rigidným držaním sa vlastných pevne stanovených dogiem. Bol to niekto, kto strávil celý svoj život tým, že bol pohrúžený do tých najintímnejších detailov prežívania iných ľudí, pričom však neprestával byť zahľadený sám do seba. Podľa faktov uvedených v tejto prekvapivej a sviežej Bregerovej knihe nie je miesto pre nejaké zásadné pochyby ohľadne toho, že pri pohľade na druhých nemálo clonil sám sebe a tak na druhých vlastne nedovidel alebo na nich nedovidel dobre. Jeho teórie boli pre neho dôležitejšie ako skutoční pacienti, skutočné životné príbehy alebo skutočné priateľstvá, o väčšinu ktorých prišiel mimochodom práve pre svoju dogmatickosť a egocentrickosť, potrebu vyniknúť, a niekedy skrývané, inokedy otvorene prejavené súťaženie s takmer všetkými naokolo. To, z čoho podozrieval iných, sám robil – druhých chcel zosadzovať z trónu a podrobiť si ich. Celý jeho život bol, psychologicky povedané, oidipovským komplexom postaveným naruby – to on bol otec a všetci tí druhí synovia, pričom veľmi prísne strážil svoje prvenstvo, o ktoré za žiadnu cenu nechcel prísť. To prvenstvo, to pre neho bolo doslova podstatnejšie ako realita. Nečudo, že vnútornú realitu (Realität) Freud uznával rovnako ako tú vonkajšiu (Wirklichkeit), pretože mnohé z jeho teórií, ktoré mali údajne platiť vo svete, aký poznáme, platili vlastne len pre neho samého a pre jeho krehkú psyché, proti ktorej sa potreboval neustále brániť. Preto by ste u Freuda len veľmi ťažko hľadali príjemné uvoľnenie, hrejivú emocionalitu alebo vzťah vyžarujúci teplo. Nad všetkým totiž bdel prísny superegový otec, ktorým bol on sám.

Biografia

Narodil sa v roku 1865 na Morave, v meste Freiberg, čo je dnešný Příbor. Dostal meno Sigismund Šlomo, pričom Sieg znamená víťazstvo a Šlomo je z nemeckého Salomo, čo je Šalamún. Toto pomenovanie odrážalo kultúrne prostredie Freudovej rodiny, pričom Šlomo sa volal aj jeho nedávno zosnulý starý otec zo strany otca Jakoba. Jeho otec Jakob mal už druhú alebo tretiu ženu (predchádzajúce zomreli), pričom Emanuel a Filip boli Jakobovi synovia z prvého manželstva a o druhej žene sa vedú pochyby, či vôbec existovala. Každopádne, Sigismund bol prvým dieťaťom nového zväzku medzi Jakobom Freudom a Amáliou Nathansonovou. Ďalšie deti boli Július a Anna. Július bol mladší brat, voči ktorému pociťoval rivalitu, ale potom, čo zomrel, aj zárodky sebaobviňovania za svoje predchádzajúce pocity nepriateľstva. Július mal meno po Amálinom bratovi, ktorý tiež nedávno zomrel. Samotná matka Freuda mala tuberkulózu a v atmosfére smrti viacerých rodinných členov sa o ňu malý Freud veľmi bál. Okrem matky sa o neho starali dve ďalšie ženské postavy, manželka brata Emanuela, Mária, a jeho moravská katolícka pestúnka Monika Zajícová, ku ktorej mal veľmi blízky vzťah a ktorá pre neho bola istotne nesmierne dôležitá. Freud mal 11 mesiacov, keď sa narodil Július a do jeho desiatich rokov sa mu narodili ďalší šiesti súrodenci. Ako 75-ročný muž vo svojej eseji Ženskosť (Die Weiblichkeit) píše o tom, ako je odvrátenie dievčaťa od matky sprevádzané nepriateľstvom. Ak príde nový súrodenček (das Geschwisterchen), cíti sa olúpené, zosadené z trónu, pričom voči novému rivalovi a voči nevernej matke pociťuje rivalitu a zlobu. V tejto eseji spomína príklad 11-mesačného vekového rozdielu, čo je príklad z jeho najranejšieho života, pričom však všetky tieto pocity, ktoré pravdepodobne sám ako malý pociťoval, vzťahuje len na dievčatá. Zaujatý postoj voči ženám potom Freuda sprevádzal celý život, i potom, keď sa svet zo stereotypov voči druhému pohlaviu uvoľňoval a začal im priznávať rovnaké práva i rovnocenný vzťah s mužmi.

Posledný Freudov súrodenec sa narodil, keď mal Sigismund 10 rokov. Smútenie matky po jej bratovi a neskôr po jej synovi Júliusovi, ako aj nové a nové bábätká znamenali, že pre Freuda sa od nej veľa pozornosti neušlo. Túto chýbajúcu lásku si Freud po celý život odmietal priznať a vo svojich úvahách nad detstvom sa väčšinou zaoberal rolou otca. To však nebola jediná jeho trauma. Jeho náhradná matka bola Monika Zajícová, katolíčka, ktorá ho brávala do kostola a rozprávala mu rôzne príbehy. Ako malý si myslel, že katolícky kňaz je Boh a po návrate z kostola rozprával rodine, ako sa dnes mal Boh. Omše na neho pôsobili veľmi živo a zrejme ho aj bavili. Pestúnka pre neho bola veľmi dôležitou a podpornou materskou postavou, ktorá stimulovala aj jeho predčasne vyspelú inteligenciu. Starší nevlastný brat Filip ju prichytil ako kradne a za drobnú krádež napokon išla do väzenia. Už ju viac nevidel. Mal vtedy 2,5 roka a na spracovanie tohto odlúčenia v tomto veku jednoducho nemal dostatočné schopnosti. Navyše, práve vtedy sa narodila jeho mame Anna, ktorú nikdy nemal veľmi rád. Otcovi sa vtedy nedarilo v obchodoch a jeho firma skrachovala. Predtým sa myslelo, že to bolo pre antisemitizmus a hospodársku krízu, čo však zrejme nebola pravda. Bola to jeho vlastná neschopnosť, keďže ostatným židovským obchodníkom sa v tej dobe vcelku darilo. Odvtedy už nikdy nejaké väčšie peniaze pre rodinu nezarobil.

Ako 3,5 ročný sa musel Freud so svojou rodinou presťahovať do Lipska v Nemecku a neskôr do Viedne, kde sa aj natrvalo usadili. Bola to jeho ďalšia trauma, pretože tak stratil väzby so širšou rodinou, i ďalšiu náhradnú matku, manželku Emanuela. Okrem iného sa mu vtedy objavila fóbia z cestovania. Bál sa totiž, že vlak odíde bez neho a že ho nechajú na stanici samého. Strach z cestovania mal aj ako dospelý. Známe sú jeho úzkostné symptómy pred plavbou do Spojených štátov alebo prekážky, ktoré vynaliezal preto, aby nemohol ísť do Ríma, ktorý pritom tak veľmi túžil navštíviť. Fliessovi Freud neskôr písal, že zdrojom jeho fóbie z cestovania bola zamilovanosť, ktorú pociťoval k matke. Sexuálna túžba po matke a konflikt s mocným otcom sa neskôr stali základ pre teóriu Oidipovho komplexu, o ktorom sa Freud zmieňoval už Fliessovi, ktorý považoval za základ neuróz a ktorý aplikoval aj na diela ako Sofoklov Oidipus Kráľ alebo Shakespearov Hamlet. Nepochybne na neho však pôsobilo omnoho traumatizujúcejšie to, že mu rodičia neboli schopní v čase núdze a chudoby venovať toľko pozornosti a podpory, koľko ako malý potreboval. Freud si vytvoril mýtus, aby sa nemusel vystavovať vlastným zaplavujúcim emóciám, mýtus, ktorý povýšil jeho slabého otca do pozície mocného kráľa. Pozoruhodné na tomto mýte je to, že Freud neuvádza žiadnu spomienku, v ktorej by skutočne rivalizoval so svojím otcom, pričom túto rivalitu neskôr videl všade naokolo. Bola totiž súčasťou mýtu, nie reality. Otec, ktorý bol skôr neprítomný ako prítomný, v ňom nemohol vzbudzovať takú mocnú žiarlivosť ako jeho mladší súrodenci, napríklad braček Július. Skôr ako mocný rival, otcovrah, súper a ten kto nenávidí alebo sa hnevá, ako sa často videl retrospektívne Freud, bol v tomto mladom veku bezmocný a zmätený. Toto domnelé a retrospektívne rekonštruované nepriateľstvo je výrazom moci, ktorou vtedy nedisponoval a je súčasťou mýtu, pretože je obranou proti jeho vlastnej bezmocnosti. A v tomto je táto Bregerova kniha nesmierne cenná – umožní nám vidieť Freudove teórie, ktoré mnohé zas nie sú tak úplne mimo ako by sa to pri konfrontovaní s jeho životopisom mohlo zdať (bol to predsa len vizionár) v perspektíve jeho vlastných slabostí, charakterových chýb a v kontexte jeho životných okolností.

Vo Viedni sa stali Freudovci súčasťou chudobného geta, kým si nemohli dovoliť niečo lepšie. V tom čase tam bola najväčšia židovská komunita v Západnej Európe, no i tak tam bol prítomný antisemitizmus. Židia boli v kontakte s inými Židmi a to platilo aj pre Freudovu rodinu, ktorá sa síce zriekla ortodoxného židovského náboženstva, no stretávala sa iba so Židmi, s ktorými sa cítila najkomfortnejšie. Od chudobných podmienok a hluku malých detí sa Freud utiekal ku knihám hneď, ako sa naučil čítať. Čítať ho naučili rodičia a jeho predčasne vyspelá inteligencia tak mohla konečne vyjsť najavo. Otec bol z chlapca v nemalom úžase. Freud si pamätal, ako dal otec jemu a jeho sestre knižku s farebnými obrázkami a neskôr na to, ako dostal ako sedemročný od otca Bibliu. Mal určite obdobie, kedy ho veľmi obdivoval, ale aj obdobie, kedy sa v ňom sklamal a kedy otca, od ktorého sa vnútorne odvrátil, nahradili identifikácie s heroickými postavami, akými bol Hanibal, Napoleon, Mojžiš, Alexander Veľký (on vymyslel meno pre svojho najmladšieho brata práve po tomto vojvodcovi), či Oidipus. Keď mal 10 alebo 12 rokov, otec mu rozprával príbeh o tom, ako ho udrel kresťan na ulici a ako mu spadla čiapka. Povedal mu, aby uhol z chodníka. Syn sa pri tejto historke dozvedel, že skutočne uhol, aby si na ceste mohol zodvihnúť čiapku. Malému chlapcovi sa to nezdalo vôbec hrdinské. Otec ani žiadnym hrdinom nebol, taká bola holá pravda. V obchodoch sa mu nedarilo a nebol zrejme ani schopný plne uživiť rodinu. Hnacím motorom rodiny bola matka, ktorá sa voči deťom a rodinným príslušníkom správala často sebecky, autoritatívne až tyransky, hoci navonok vedela veľmi inteligentne a elegantne vystupovať. Otec Jakob Freud bol naproti tomu skôr vtipný, zábavný, milý, jemný a mal milujúcu povahu. Napriek svojim zlyhaniam život často akoby považoval za vtip. Freud sa v Nespokojnosti v kultúre zdôveruje o svojej silnej potrebe po otcovej ochrane. Oidipov príbeh prekladal z gréčtiny pri záverečnej skúške na gymnáziu a tento príbeh sa stal aj základom jeho neskorších teórii. Nachádza sa v ňom totiž iná verzia príbehu, než tá, o ktorej mu rozprával jeho otec. Oidipa buchne palicou Laios na koči, ktorý mu hovorí, aby uhol z cesty. Oidipus však neuhne, prevráti kráľov koč a Laia zabije, nevediac, že je to jeho otec. Celkovo nachádzal v kultúrnom svete zaniknutých civilizácií neprekonateľnú útechu. Utiekal sa do kníh, navonok bol veľmi poslušný, neprejavoval emócie, kontroloval ich a nezaplietal sa do nich, najmä nie s mladými dievčatami. Bol prudérny, neexpresívny a cenzorský, skrátka, prílišne morálny a moralizujúci. Na gymnáziu bol najlepším žiakom, doslova vynikal. Doma ho rušilo piano a tak na jeho sťažnosť matke dala Amália piano preč z domu. Jeho sestra Anna spomínala na to, že kvôli tomu, že ho piano vyrušovalo v čítaní, z ich domu vymizla hudba. Aj Ernest Jones, jeho životopisec, neskoršie potvrdzuje jeho averziu k hudbe, ktorá pramení možno v tom, že dokáže vzbudzovať silné emócie. Aj keď sa mu ako dospelému páčili niektoré operné predstavenia, bolo to skôr pre ich dramatický obsah ako pre hudobné prevedenie. Freud nikdy príliš nemal rád emócie, a to je zrejme len jemne povedané.

Antisemitizmus Rakúsko-Uhorska nebol antisemitizmom Nemecka zo začiatku dvadsiateho storočia. Židom radi Rakúšania zverovali obchody, ktoré boli často pod ich úroveň, a tak začali vlastniť aj banky. Boli vzdelaní a vyše tretinu študentov na univerzitách tvorili Židia, hoci na konci osemdesiatych rokov 19. storočia tvorili 12 % obyvateľov Viedne. Je rozdiel medzi náboženským antisemitizmom tých čias, ktorému sa Židia mohli vyhnúť konvertovaním na kresťanstvo, zrieknutím sa židovských spôsobov a kultúry, pričom takýto antisemitský postoj mali aj mnohí Židia samotní, a rasovým antisemitizmom neskoršieho Nemecka, ktoré považovalo Židov za nositeľov dedičnej škvrny, ktoré na nich bola prítomná bez ohľadu na to, či konvertovali alebo nekonvertovali na kresťanstvo. Aj o tomto je táto kniha a je nesmierne cenná z pohľadu čitateľa, ktorý síce nemá hutný prehľad v slede historických udalostí v Rakúsko-Uhorsku a vo vtedajšej Európe, ale predsa len chce rozumieť tomu, ako Freuda formovalo jeho prostredie a kultúra, v ktorej žil. Veľakrát sa však čitateľovi skôr zdá, že Freud sa vyvíja v istej cielenej izolovanosti od dominantnej kultúry a že je pomerne rezistentný voči politickému dianiu svojej doby, ku ktorému sa na takého velikána napodiv nevyjadruje, kým doslova nemusí. Predmetom polemiky môže byť, či to bolo podmienené jeho tendenciou vyhýbať sa prudkým emóciám (ktoré toto dianie u uvedomelého človeka nutne vzbudzuje – napríklad prvá a druhá svetová vojna, antisemitizmus, náhle zmeny politických režimov), alebo tým, že ho to proste nezaujímalo a že sa všetkými silami zameriaval iba na vec psychoanalýzy. Všetko hodnotil z pozície tohto svojho dieťaťa, z pohľadu, či sa mu darí alebo nie, a zdá sa, že rasy a národy pre neho začali byť témou až v čase medzinárodného rozšírenia psychoanalytického hnutia (napríklad viedenský krúžok zložený prevažne zo Židov v kontraste so švajčiarskym spolkom tvoreným kresťanmi). Svoju židovskú identitu si Freud však podivuhodne celý život držal, hoci mnohí v jeho okolí sa dávali na ľahšiu cestu konverzie na kresťanstvo alebo sa snažili proste nežidovsky žiť. Freud sa za to, že je Židom, nikdy nehanbil. Zo svojho židovstva však nadobro odstránil všetky náboženské atribúty a proti Mojžišovmu monoteizmu veľakrát priamo vystupoval. Mojžiš a monoteizmus je koniec koncov jeden z jeho posledných spisov, ktorý napísal už v búrlivom čase nacizmu, v čase, keď už takmer všetci jeho kolegovia a priatelia boli v bezpečí Západnej Európy alebo v zámoria, tušiac, že tentoraz bude antisemitská vlna, ktorá sa šíri Európou, doslova smrteľná. Čitateľ sa aj pri uvažovaní nad týmto tvrdým a nekompromisným postojom Sigmunda Freuda – ostať vo Viedni, v ktorej sa už nacizmus rozmohol do podobných rozmerov ako v Berlíne, musí diviť, a nechápe ako nemohol rozpoznať tak radikálne znamenia doby. Tých, ktorí utekali, nazýval potkanmi, čo opúšťajú loď. Možno ho tá politika naozaj veľmi nezaujímala, možno proste dôveroval, že to nebude až také zlé, ako sa zdá – veď v antisemitizme vyrástol a teraz už bol starým mužom. Nebolo to pre neho nič nové a zrejme sa spoliehal na isté konštantné znaky protižidovských postojov a nálad, snáď s mierne kolísavou intenzitou. Nebol však sám, kto si nevedel predstaviť obludu koncentračných táborov a plynových pecí, takže k nemu v tejto veci nemôžeme byť zas príliš prísni. Napokon sa vďaka dobrým kontaktom v zahraničí a s vypätím síl s rodinou dostal preč z ohniska nacizmu. Bolo to však naozaj na poslednú chvíľu. Jeho štyri sestry zomreli v koncentračných táboroch. Freud sa v predhovore tretej časti knihy Mojžiš a monoteizmus vyjadruje o mimoriadne zaujímavej dobe, v ktorej žije a v ktorej je ohrozená jeho práca, jeho dielo a jeho odkaz (teda samotná psychoanalýza – naozaj všetko vnímal skrze toto svoje dielo a dieťa). Je starý, blíži sa jeho smrť a ocitá sa v paradoxnej situácii, kde ochranu pred ohrozením kultúry poskytuje inštitúcia Katolíckej cirkvi, ktorú celý život kritizoval. „Žijeme tu v katolíckej krajine, pod ochranou tejto cirkvi a v neistote, ako dlho ešte vydrží.“ Zdá sa, že Freud veril, že ním nenávidený rakúsky katolicizmus nacizmus nejako zastaví, že ho zadrží ako nejaká pevná morálna hrádza. V tomto vnímaní nebol zrejme sám, bohužiaľ sa to však nestalo. Prvý predhovor ku knižke písal v marci roku 1938, druhý v júni 1938, keď už bol v Anglicku, kde mohol zas slobodne tvoriť. Medzitým totiž prišla nemecká invázia a katolicizmus sa v týchto dejinných chvíľach ukázal ako slabá trstina…

Ale tu už som trochu odbočil od línie knihy, ktorá síce rozpráva aj o týchto udalostiach, ale krok po kroku analyzuje aj Freudove práce a dáva ich do vzťahu s jeho vlastnou, jedinečnou a osobitou životnou osou. Je to doslova lahôdka.

Pokus o drobnú recenziu

Pár slov k formálnej stránke. Kniha je objemná, prehľadne členená na kapitoly, pričom toto členenie je rovnako intuitívne ako zmysluplné a premyslené a v konečnom dôsledku veľmi potrebné. Kapitolky majú presne takú dĺžku, aby ste si ich prečítali na jeden dych a potom si vychutnali malú pauzu. Sú pretkané Freudovými spismi, knihami a teóriami, ale takým spôsobom, že to privíta nielen odborník v oblasti psychiatrie a psychoterapie, ale aj bežný čitateľ so záujmom o Freuda, psychológiu a o dobu, v ktorej žil. Nie je to teda žiaden klasický životopis, ale ani nudný prehľad jeho literárno-odbornej činnosti. Knižka je živým symbiotickým skĺbením oboch prístupov, čo mňa osobne veľmi upútalo. Celkovo je to teda nenáročné čítanie, opatrené detailnými historickými poznámkami a vsuvkami, ktoré však nie sú obťažujúce, ale naopak, čitateľa vábia a zaujímajú.

To, čo by som knihe vytkol, sú nadbytočné vysvetlivky pod čiarou, v ktorej sa niekedy zbytočne a samoúčelne vysvetľuje obsah niektorých slov, zďaleka však nie kľúčových pre text, či tých, ktorých vysvetlenie by som vzhľadom na kontext rozhodne privítal viac. Vôbec tu nie sú vysvetlenia odbornej terminológie, čo je jednoznačne mínus. Na druhej strane, v texte sa to všetko vysvetľuje samo, keďže je to naozaj dobre napísané. Preklad je sám o sebe veľdielom. Pre Slovensko je to unikátny počin a vďaka patrí Martinovi Podolanovi. Je však aj čo kritizovať. Niekedy totiž preklad otročí anglickej pôvodine a tak zabúda na živý prúd slov v slovenčine. Automaticky poslovenčuje niektoré termíny a pokračuje v na Slovensku mne známej prekladateľskej neresti neprekladať slovo „capacity“ v kontexte ako „schopnosť“, ale len prosto ako „kapacita“. Nemáme duševné kapacity, keďže psyché nie je nejaký kapacitátor, ale duševné schopnosti… Toto by sa dalo povedať o viacerých slovách, ktoré doslova udrú o myseľ čitateľa a len ledva ňou prejdú, aby za sebou pustili ďalšie. V texte je taktiež strašne veľa preklepov, gramatických chýb, chýbajúcich alebo nadbytočných čiarok, akoby ani neprešiel jazykovou korektúrou. Chápem, že je to obsiahly preklad, ale keď už je na svete, mohol by sa rozhodne čítať ľahšie a ladnejšie. Čo je však nesmierne plus, Podolan sa mnohokrát snaží konfrontovať nemecký originál (trebárs korešpondencií) s tým, ako ich uvádza Breger a aktívne premýšľa nad iným, presnejším prekladom, pričom čitateľovi dokonca pod čiarou ponúka alternatívy. Toto je pre mňa veľmi cenná prekladateľská aktivita, pre ktorú zabúdam na preklepy. Čo najvernejší preklad totiž smeruje k lacanovskej výzve ísť späť k Freudovi. Táto cesta nie je možná, ak začíname tým, že Freuda nesprávne citujeme, interpretujeme alebo prekladáme.

Napokon, Louis Breger má môj veľký obdiv za tak prehľadné, detailné a poctivé písanie o rovnako tak geniálnej, ako aj rozporuplnej postave Sigmunda Freuda, ktorým sa intermitentne zaoberám už bezmála 20 rokov. Autor napriek istému patobiografickému zacieleniu, ktorý obvykle veľmi neobľubujem, udržuje istú rovnováhu – samozrejme, pokiaľ je to vzhľadom na objektívne fakty možné – a na Freuda sa nepozerá len ako na človeka neschopného vstrebať svoj vlastný tieň alebo na predmet psychoanalýzou informovanej klinickej anamnézy, ale predsa len ako na niekoho, kto mal pre vývoj dvadsiateho storočia mimoriadny význam, pričom okrem darov a talentov bol obsypaný aj mnohými chybami.

Kiež by existovalo viac takýchto ideologicky nezaťažených a myšlienkovo osviežujúcich kníh!

Michal Patarák