Denník N

Premiér Kiska radí maturantom

Ilustračné foto – MitchellRaman/Pixabay
Ilustračné foto – MitchellRaman/Pixabay

Ešte jedna poviedka o cestovaní v čase po minulovíkendovej revolučnej. Tentoraz venovaná číslu 27.

Bol štvrtok 25. novembra 2010. V škole nám odpadla polovica vyučovania. Našťastie. Všetko po tretej hodine. Namiesto ďalších hodín sme mali prednášku. To je tiež nuda, ale nie až taká ako vyučovanie. Nechápem tento vynález. Že škola. Len sedíme ako stádo oviec a prikyvujeme hlavou na všetko, čo nám hovoria. Načo je to dobré? Taká predpotopnosť. Mária Terézia. Našťastie treba vydržať už len tento jeden ročník. Posledný maturitný. A potom hlavne preč zo Slovenska!

Na prednášku prišiel podnikateľ. Podnikateľ a filantrop. Aj sa prednáška tak volala – Podnikanie a filantropia. Andrej Kiska. Aj on zdrhol zo Slovenska, keď bol mladý. Robil rok a pol na pumpe v Amerike. Ale potom sa vrátil na Slovensko. A začal podnikať.

Kiska si počas prednášky sadol učiteľke na stôl a hompáľal pri reči vo vzduchu nohami s vyleštenými topánkami, čo sa mi zdalo čudné na dospelého podnikateľa s plešinou, ale možno si myslel, že sa nám tým priblíži. Že je akože cool.

„Hlavne si nerobte stresy z maturity,“ povedal so smiechom ku koncu prednášky Kiska. „Známky v konečnom dôsledku nie sú dôležité. Podľa nich si džob nezoženiete ani kariéru nevybudujete. A nevyberte si na maturitu matematiku, ak na ňu nemáte bunky. Úplná zbytočnosť, ak ju nepotrebujete. Buďte radi, že nemáte matiku na maturite povinnú. Ja som ju mal ešte povinnú.“

„Tak, sú na záver nejaké otázky?“ spýtala sa triedy profesorka.

Prihlásil sa Rišo, známy vyrývač: „Je pravda, že ste úžerník?“

Profesorka s hrôzou v očiach otvorila ústa a chcela Riša pokarhať, ale Kiska ju zastavil pohybom ruky: „Nechajte, nech sa pýtajú na čokoľvek. Nie, nie som úžerník. Rozbehol som biznis s nákupom na splátky, ako je štandardný vo všetkých vyspelých krajinách.“

„Neni to úžerníctvo,“ povedala podpredsedníčka triedy Renáta. „Keď mama počula, s kým máme dnes besedu, povedala mi, že televízor, na ktorom som ako malá pozerala rozprávky, sme si kúpili z Triangla. Že bez splátok na Triangel by sme vtedy na televízor nemali peniaze. Vtedy ešte žiadne iné splátky neboli.“

Kiska sa blahosklonne usmial.

„Tak, má ešte niekto nejakú otázku?“ spýtala sa profesorka.

Postavil som sa: „Prosím vás… ja, viete… ja mám rád sci-fi.“

Trieda sa zasmiala. Vinco, ktorý sedel v lavici vedľa mňa, ma pod ňou kopol.

„No, ale veď tu nie sme na literatúre!“ povedala mi vyčítavo profesorka. „Spýtaj sa, ale príliš nezdržiavajme vzácneho hosťa.“

„Viete,“ pokračoval som, „ja som si vždy myslel, že aké by to bolo super, keby som sa mohol vrátiť do minulosti… že čo by som všetko ľuďom poradil, pred čím by som ich varoval, vďaka skúsenostiam, čo som nazbieral v budúcnosti.“

Mojmír v zadnej lavici si pleskol dlaňou na čelo: „Ježišmária… už zase to roztočil. Zastavte ho niekto!“

„A viete,“ obrátil som sa priamo na Kisku, „prestavte si, že ja som k vám dnes na túto prednášku prišiel z budúcnosti. Že som sa sem k vám premiestnil presne o 9 rokov dozadu, z 25. novembra 2019.“

V triede sa ozvali pazvuky a Marcel v strednom rade vyprskol: „Si zas fetoval? Kokso…“

„A akú máš teda otázku?“ spýtal sa ma zhovievavo Kiska.

„No… ja už viem, čo sa stane najbližších deväť rokov. A tak sa vás tu pred všetkými chcem spýtať, či chcete ísť do politiky.“

Profesorka si vzdychla, zakrútila hlavou a ospravedlňujúco sa zahľadela na Kisku.

„Mne sa totiž zdá,“ pokračoval som, „že presne v tento deň o 9 rokov neskôr budete chcieť byť predseda vlády.“

Trieda opäť zahučala pazvukmi. Kiska ju stíšil pohybom ruky:

„Určite nie, mýliš sa. Mám Dobrého anjela, oňho sa starám. Ale… aby som bol k tebe úprimný a aby som vás všetkých nezavádzal – občas mi napadne, či by som raz nemohol kandidovať za prezidenta. Za prezidenta, nie za premiéra – na to druhé ja nemám čas, mám malé deti… Ani na to prvé nemám čas, ale to by som možno ešte zvládol.“

„Však to sa nevylučuje,“ povedal som. „Môžete byť najprv prezident a potom premiér.“

Trieda vybuchla od smiechu.

„Tak už naozaj dosť!“ zahriakla ma profesorka. „Takto to vyzerá, keď spíme na hodinách náuky o spoločnosti, však, mládež? Ako môže byť niekto najprv prezident a potom premiér? Vy-lú-če-né! Čo sme si hovorili na občianskej? Prepáčte, pán Kiska – ako vidíte, učivo treba neustále opakovať… Slovenský prezident je funkcia ce-re-mo-ni-ál-na, kým predseda vlády je funkcia aká? No, kto si spomenie?“

„Exekutívna,“ odpovedala bifľoška Henrieta.

„Výborne!“ potešila sa profesorka. „Takže je nemožné, aby niekto z funkcie ceremoniálnej prešiel do funkcie exekutívnej. Opačným smerom, nech sa páči… ale takto? Prezident, to si zapamätajte – to je funkcia, ktorou sa u-za-tvá-ra politická dráha, to nie je žiadna prestupná stanica! Pozrite sa na nášho dnešného prezidenta, pána Gašparoviča! To je prezident ako zo šlabikára! A predošlí prezidenti pán Schuster a pán Kováč boli takí istí.“

„Ale viete,“ prihlásil som sa znova o slovo, „ja by som chcel niečo odkázať aj všetkým svojim spolužiakom a spolužiačkam, keď už som k vám dnes prišiel takto z budúcnosti.“

„Ježiši!“ zlostne skríkol zase zo zadnej lavice Mojmír. „Však počkaj cez prestávku, ja ti tiež niečo odkážem!“

„Mne si už odkaz z budúcnosti odovzdal, aj pre spolužiakov nejaký máš… a tu pani profesorke neodovzdáš žiadny odkaz z budúcnosti?“ spýtal sa s humorom Kiska a huncútsky žmurkol na profesorku. Tá sa začínala červenať – neviem, či pod vplyvom mojich rečí alebo signálov Kiskovej náklonnosti.

„Nóóó… možno aj pre ňu by som nejaký mal,“ zamyslel som sa. „Napríklad, pani profesorka, vy nás učíte tú občiansku… tak napríklad viete, že práve v týchto týždňoch si náš predseda parlamentu píše esemesky s mafiánom?“

Trieda sa zasmiala. Profesorka vyskočila zo stoličky.

„A že náš predseda parlamentu chodí práve v týchto týždňoch toho mafiána navštevovať a ten si ho nahráva na kameru skrytú v teplomere?“

Trieda zrevala od smiechu. Profesorka sa obrátila na Kisku:

„Ja sa vám veľmi ospravedlňujem, ale puberta, to je čas nezdravého exhibici…“

„Ale veď nechajte,“ mávol veľkodušne rukou Kiska. „Obávam sa, že tento mladík pobavil obecenstvo oveľa viac než ja svojou nudnou prednáškou. Máš vskutku bujnú fantáziu, chlapče.“

„Ale naozaj, pani profesorka,“ naliehal som. „Však teraz pred pár týždňami boli voľby generálneho prokurátora. Nikoho nezvolili, ale opozícia zrazu podporovala bývalého kandidáta svojho úhlavného nepriateľa… vám sa to nezdá čudné?“

„Prosím ťa, už…!“ takmer sa na mňa zahnala profesorka, ale Kiska jej prišiel na pomoc:

„Dobre, skráťme to. Už ozaj budem musieť ísť. Tak aký to máš odkaz z budúcnosti pre svojich spolužiakov?“

„Aj pre spolužiačky,“ podotkol som. Obrátil som sa tvárou k triede; na vyškerené a výsmešné tváre som nebral ohľad. Zároveň som stihol pod lavicou vrátiť kopanec Vincovi. „Viete, my si myslíme, že keď všetko budeme robiť tak, ako sa to učíme tu v škole, tak že všetko bude v poriadku. Že keď uplatníme všetko, čo nás tu v škole učia, keď budeme svedomití a poctiví, že sa nám v živote bude dariť a nič sa nám nemôže stať.“

„Buď stručný!“ povedal otrávene Filip a pozrel sa na hodinky.

„Nám sa to nezdá,“ pokračoval som. „Myslíme si, že máme celý život pred sebou. Ale možno práve na našu usilovnosť a poctivosť, na našu nadpriemernosť škaredo doplatíme. Možno v tento deň o 9 rokov už nebudeme nažive! Možno sa nedožijeme ani 28 rokov!“

Marcel zo stredného radu zahvízdal.

„Čo sú to za morbídne reči?“ osopila sa na mňa profesorka. „Ty si si pomýlil prednášku s dramatickým krúžkom? A ešte pred takým vzácnym hosťom…“

„Myslím to varovanie vážne,“ nevzdával som sa. „A nebezpečenstvo nám nehrozí len od iných, zlých ľudí. Aj od nás samých. Niektorí možno vyletíme ako jagavé hviezdy… nastavíme sami sebe takú vysokú latku, že keď sa nám zazdá, že už ju nedokážeme pred okolím udržať na doterajšej úrovni, vnímame to ako… ako prepadák. Ale to nie je zrada, to nie je zbabelosť, to nie je zlyhanie. Treba vedieť zvoľniť, hocikedy zostúpiť z piedestálu medzi bežných ľudí, ktorí ‚nikdy nič nedosiahli a ani nedosiahnu‘.“

Na moje prekvapenie mi Kiska prikývol. Povzbudený som pokračoval:

„Obeťou zlých ľudí alebo seba samého sa môže stať každý z nás. Aj ty, Ivan. Aj ty, Mojmír. Heňa, ty tiež, nemysli si, že nie – asi hlavne ty. Aj ty, Monika. Aj ty, Martina…“

„Janko, už naozaj stačilo!“ okríkla ma profesorka. „Teplotu si si dnes ráno zmeral?“

Trieda sa zasmiala.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.