Denník N

Macronova výzva

Macronovo zahraničnopolitické myslenie má niekedy bližšie k nacionalistom a populistom než k obrancom „otvorenej spoločnosti“. Aj preto ho treba brať veľmi vážne.

Ak mal minulotýždňový kongres Európskej ľudovej strany v Záhrebe, na ktorom som sa zúčastnil ako delegát strany Spolu, nejakú jednotiacu emóciu, bolo ňou sklamanie z Macrona. To bolo pochopiteľnou reakciou na veto francúzskeho prezidenta pre rozširovania EÚ na Balkáne.

Všetci chceme, aby sa Únia postavila na vlastné nohy v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zbaviť ju však jediného zahraničnopolitického nástroja, ktorý ako-tak funguje, je jednostrannou kapituláciou. Navyše sa deje v prostredí a v historickom momente poznačenom intenzívnou mocenskou súťažou, ktorou sa chcú v európskom susedstve vrátane Balkánu presadiť Rusko aj Čína.

Macronovo rozhodnutie však nie je jednorazové zatemnenie mysle. Jeho rozhovor pre The Economist či jeho skorší prejav k francúzskym diplomatom odrážajú hlbší pohľad na svet, ktorý minimálne vo Francúzsku odráža názor časti verejnej mienky a zahraničnopolitickej komunity. Preto ho treba brať vážne – intelektuálne aj politicky.

Napriek radostnej tonalite jeho kampane a jeho víťazstvu, videnému ako triumf európskych hodnôt, nesie Macron so sebou aj dávku pesimizmu či skepsy o úlohe Západu a Európy vo svete. Tie má, paradoxne, spoločné s Donaldom Trumpom či európskymi populistami, pred ktorými nás mal zachrániť.

Európske hodnoty môžu byť univerzálne, to však podľa Macrona neznamená, že by úloha EÚ mala byť misionárska. Logika rozširovania EÚ spočíva práve v premene európskeho okolia na model západoeurópskych demokracií a v následnom prijatí pripravených krajín. Táto logika hrala významným spôsobom v náš prospech. Ak je dnes Slovensko ako-tak demokratickou krajinou, je to aj vďaka nášmu vstupu do EÚ a NATO.

Lenže rozširovanie do Únie priviedlo aj poľských a maďarských autoritárov. V mnohých smeroch tiež zväčšilo už existujúce nezhody medzi členskými krajinami, ktoré dosiahli vrchol počas a po utečeneckej kríze z roku 2015. Pripustiť do klubu ďalšie, potenciálne problematicky spravované krajiny Balkánu či Ukrajinu podľa Macrona vnútorné problémy EÚ ešte znásobí — akokoľvek by to mohlo pomôcť stabilite a prosperite v týchto krajinách. Namiesto toho je podľa Macrona našou povinnosťou konsolidovať to, čo existuje. EÚ sa musí stať v duchu jeho kampaňového hesla „Európou, ktorá chráni“ – a to primárne Európanov, nie svet.

Európsky pravý stred však musí na Macronovu výzvu odpovedať niečím iným než škrípaním zubov. Nestačí nostalgia za úspechmi rozširovania spred 15 rokov či strašenie návratom etnických konfliktov na Balkán. Potrebujeme presvedčivé argumenty, že rozširovanie na východ je aj v civilizačnom, aj v materiálnom záujme EÚ – a to vrátane „starých“ členských krajín, nielen nás na východnej periférii únie.

Zdroj Macronovej skepsi leží v tom, že v krátkych časových horizontoch niektoré z krajín, ktoré o členstvo usilujú, nedosiahnu ekonomické a politické parametre, ktoré by z ich vstupu urobili obohatenie aj pre Úniu. Práve preto potrebujeme nájsť aj iné nástroje v podobe cukru i biča, ktoré by EÚ umožnili účinne sledovať svoje záujmy v bezprostrednom susedstve i globálne — bez vytvárania ilúzie, že sa Únia môže a bude rozširovať do nekonečna. Takéto nástroje však zatiaľ neponúka ani Macron, ani jeho kritici.

(Verzia tohto článku vyšla pôvodne v časopise .týždeň. Publikovaný je tu so súhlasom redakcie .týždňa a administrátorov blogu.)

Teraz najčítanejšie

Dalibor Roháč

Kandidát koalície PS-SPOLU do NRSR s číslom 23. Ekonóm, zahraničnopolitický analytik a publicista, ktorý sa po rokoch práce v thinktankoch na oboch stranách Atlantiku vracia na Slovensko. Najnovšia kniha: In Defense of Globalism (Rowman & Littlefield, október 2019).