Denník N

Záchrana továrne na patróny alebo Vytvorme múzeum deportácií

V bratislavskej Patrónke je doteraz hneď niekoľko budov, ktoré voľakedy patrili do areálu továrne na patróny. Niektoré z nich dodnes chátrajú,hoci sú svedkami histórie Bratislavy a vedeli by obyvateom Bratislavy pripomenúť zašlé časy a dodať aspoň kúsok atmosféry z dávnejších dôb či už ako technické pamiatky, alebo ako nemé memento najsmutnejších bratislavských dejín, keď sa bývalá továreň na patróny začiatkom štyridsiatich rokov premenila na zberné stredisko, odkiaľ sa vypravovali transporty do nacistických tovární na smrť, teda do koncentračných vyhladzovacích táborov.

Tomuto obdobiu sa vo svojej knihe Židovská Bratislava venuje aj historička Katarína Hradská. Pripomína v nej, že Ústredňa Židov si v júli 1941 prenajala dve dvojposchodové budovy patriace ústavu pre telesne postihnuté deti. „Domy pre mrzáčikov – ako sa im hovorilo, nechala ústredňa adaptovať, aby v nich mohla ubytovať bratislavských aj mimobratislavských bezdomovcov,“ uvádza Hradská  doslova v svojej knihe.

Koncom roka 1941 jednu z budov zachvátil požiar. Vzápätí sa na príkaz ministerstva vnútra budova stala koncentračným strediskom, napriek tomu, že požiar na nej zanechal viditeľné stopy: „Odtiaľ židovské ženy odchádzali na neďalekú železničnú stanicu v Lamači.Tam bola pristavená vlaková súprava s nákladnými vozňami.“

Gardisti kradli ostošesť

Od 23. marca 1942 začali podľa Hradskej gardistickí a policajní kuriéri roznášať stovkám mladých žien povolávacie príkazy, aby sa na druhý deň dostavili na veliteľstvo sústreďovacieho tábora na Patrónke: „V liste nestálo nič konkrétne, teda kam budú ďalej prevezené a ani ako dlho budú mimo domova.“

Hradská ďalej pripomína, že prvú skupinu tvorili práceschopné dievčatá, mladé a zdravé ženy vo veku od pätnásť do tridsať rokov. Ženy dostali inštrukcie, že odchádzajú na prácu do slovenských fabrík. Žiadna z nich nemala dôvod o tom pochybovať. Mohli si vziať si so sebou batožinu, ktorá nesmela mať viac ako 50 kilogramov: „Gardisti ženám doslova pokradli všetko, čo mali so sebou, nehovoriac o slovných urážkach a neraz i fyzických napadnutiach,“ dodáva Hradská.

Nevyhovujúce hygienické podmienky

Ženy niekoľko dní strávili v priestoroch, ktoré nevyhovovali ani tým základným hygienickým podmienkam. Spali na betónovej dlážke na slame, sociálne zariadenia, prirodzene, nepostačovali. Nevedeli, čo ich čaká, nikto im nič nevysvetlil.

V sobotu v podvečer 27.marca 1942 išli z Patrónky peši do Lamača. Nastúpili do dobytčáku. Vlak sa pohli smerom na sever krátko pred siedmou hodinou. Bol to prvý bratislavský transport do Osvienčimu. A o pár dní neskôr, presnejie 1. apríla, nasledoval ďalší transport do tej istej cieľovej stanice.

Deportovaní boli aj rabíni

Z Bratislavy bolo od marca do októbra 1942 vo väčších či menších skupinách deportovaných asi 4000 židovských ľudí. Niektoré pramene hovoria aj o väčšom počte.

Deportovali aj bratislavských rabínov, išlo konkrétne o týchto: Juda Donath, Donath Lipmann, Naftali Ehrentreu, Juda Fleischmann, ale aj Simon Strasser, Simcha Ungar či Šalamun Unsdorfer.

Gardisti vzali aj okuliare

Do prvého bratislavského transportu sa ako jediná vysokoškoláčka dostala aj známa bratislavská detská lekárka Margita Schwalbová, ktorej sa budeme väčšmi venovať aj neskôr. Schwalbová niekoko ráz za svojho života opísala (zomrela v roku 2002), že ich v Bratislave strážili slovenskí gardisti, ale aj zopár nemeckých vojakov.

Podľa jej tvrdenia v rozhovore s historikom Ivanom Kamencom podmienky na Patrónke boli veľmi primitívne: „Ležalo sa na zemi,“ povedala Schwalbová a pokračovala: „Stravu nám donášali z Ústredne Židov.“ Hrozivo na ňu zapôsobilo, že gardisti jej v zbernom stredisku na Patrónke vzali dokonca aj okuliare, hoci mala vážnu očnú poruchu a bez okuliarov videla veľmi slabo. „To bol pre mňa hrozný hendikep aj neskôr v koncentráku,“ dodala Schwalbová.

Bez občianstva a bez majetku

Okrem toho každá z tých tisíc žien musela pdoa vyjadrenia Schwalbovej podpísať, že sa vzdáva slovenského občianstva a všetkého majetku. „Ja som majetok nemala, ale vzdanie sa občianstva znamenalo podľa môjho názoru, že sme sa stali prakticky bezdomovcami. Že s nami mohli robiť, čo chcú.“

Dôležitosť zachovania pamiatok

Predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave Tomáš Stern v rozhovore pre tento blog podčiarkol dôležitosť zachovania budovy, ktorá slúžila ako zberné stredisko v bratislavskej Patrónke. „Historická pamäť a zachovanie pamiatok našich dejín a najmä tých, ktoré sú spojené s tragickými udalosťami našej minulosti, je najmä v dnešnej dobe dôležitejšie ako kedykoľvek predtým. Aj preto je zachovanie objektov na bratislavskej Patrónke veľmi dôležité,“ podčiarkol Stern.

Ďalej podľa Sterna samotná rekonštrukcia, respektíve údržba objektov bývalej továrne na patróny bude zbytočná, pokiaľ nebude vopred jasný koncept ich využitia, napríklad ako pamätníka, respektíve ako edukačného miesta.

Na otázku, či by si vedel predstaviť v v jednej z chátrajúcich budov bývalej továrne na patróny múzeum holokaustu, Stern odvetil, že čosi podobné podľa neho nie je potrebné: „Nemyslím si, že múzeum holokaustu je tým správnym zamerom. Určite je nutné nájsť vhodný spôsob, ako pripomenúť smutný účel využitia objektov Patrónky počas Slovenského štátu. Nekoncipoval by som to ale ako múzeum.“

Ďalej podčiarkol, že by sa dalo uvažovať o pamätníku deportácií: „Pamätník deportácií, v spojení s edukačným programom, zameraným tak na židovský, ako aj rómsky holokaust, ale predovšetkým na vzdelávanie mladej generácie, je možno funkčnejšie, zdôtraznil Stern.

V prvom rade ale, podčiarkol Stern, je potrebné, aby sa uskutočnila diskusia expertných skupín, ktorá by zadefinovala charakter areálu: „A to by sa malo uskutočniť čo najskôr.“

Na otázku, či v tomto smere bude iniciatívna aj Židovská náboženská obec Bratislava, respektíve on osobne, Stern jednoznačne odvetil: „Určite áno. Rozhovory so zástupcami Bratislavského samosprávneho kraja už prebiehajú a verím, že v dohľadnej dobe povedú k spresneniu zámeru a termínu jeho realizácie.“

Vhodný priestor na vytvorenie pamätníka mien obetí

Na Slovensku zatiaľ nemáme pamätník, kde by boli mená všetkých ľudí, odvlečených do táborov smrti. Niečo podobné, ako je Pinkasova synagóga v Prahe, kde je na stene napísaných  77 297  mien ľudí z Čiech, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.

Bratislavská Židovská náboženská obec si uvedomuje, že čosi podobné na Slovensku chýba. Uvažuje preto o premietaní mien desaťtisíc Bratislavčanov odvlečených do vyhladzovacích táborov cez videoprojekciu. Na premietanie sa vybral piestor pod mostom SNP, teda v blízkosti miesta, kde stála bratislavská synagóga. „Cieľom je zreálniť cez takto prezentované mená konkrétnych obetí skutočnú tragédiu, ktorá sa zväčša skrýva za ťažko uchopiteľne čísla. Formu premietania sme zvolili preto, lebo nikde nie je taká veľká stena a nemáme ani priestor, ktorý by bol dostatočne dôstojný na tento účel,“ podčiarkol Tomáš Stern v októbri tohto roku pre médiá.

Sme presvedčení, že takýto priestor poskytuje práve budova bývalej továrne na patróny. Navrhujeme, aby sa podobný pamätník vytvoril práve v jednej z budov bývalej továrne na patróny, kde by zmestili nielen mená Bratislavčanov, ale všetkých ľudí, odvlečených zo Slovenska.

Mali by sme si predsa pripomínať mená všetkých slovenských obetí holokaustu. Každá jedna obeť si zaslúži, aby už konečne prestala byť číslom, ako ju zmenili nacistické represálie, a aby sa pomenovala jej pôvodným menom. Aby sme nezabudli ani na jedno meno obete nacistických besnení. A malo by sa tak stať práve v Bratislave, v hlavnom meste Slovenska.

Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.

 

Teraz najčítanejšie