Denník N

Ako sa “patrioti” stávajú súčasťou mainstreamu

Foto - tasr
Foto – tasr

Nie imigranti, ale práve oni budú v najbližších rokoch najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko. Nechcú totiž nič zlepšiť, ich plánom je číra deštrukcia a teror, až kým, ideálne, na Slovensku neostanú úplne sami.

Môžeme to nazvať frustrácia, blbá nálada alebo naakumulovaná nespokojnosť, na Slovensku vládne atmosféra, ktorá nemá žiadnu konkrétnu ekonomickú ani politickú príčinu: predsa len, blahobyt nie je ideálny, ale stále zhruba v priemere a aj ten Fico, nech je, aký je, sa zásadne neodlišuje od iných politikov, ktorí v rámci svojho mandátu robia presne rovnaké nezmysly, s ktorými nesúhlasíme.

Tá nespokojnosť má hlbší dôvod – ľudia akosi príliš začali rozmýšľať, akosi príliš si začali všímať, kde žijú a čo robia tí, ktorých si zvolili. Dospeli k nepríjmnému pocitu, že nie konkrétny politik, nie konkrétne hospodárske kroky, ale štát ako taký nefunguje. Neposkytuje služby, za ktoré si svojimi daňami platia.

Zaváňa to zlyhaním celého projektu samostatnej krajiny, vynára sa tušenie, že tak, ako sme to urobili, sme to urobili od základu zle. Kríza dôvery, výsledkom je hnev, ktorý má hlboké korene a neexistuje teda ani jednoduché, jasné a rýchle opatrenie, ktorým by sa dal vyriešiť. Ak teda za alternatívu nepovažujeme volanie po obesení, ktoré zaznelo v sobotu na Námestí SNP.

Bratislavská nazi pride

V tomto treba mať jasno: nesúhlasiť môžeme s čímkoľvek, aj proti prijatiu imigrantov existuje množstvo argumentov, ktoré sa dajú predniesť kultivovane a môžu byť predmetom diskusie, akosi sa nám však stalo, že sa toho celého chytili chuligáni. Presviedčajú nás, že okrem bezhlavého násilia zastávajú aj nejaké ideály a štandardne frustrovaní ľudia ich počúvajú.

Podstata pritom ostáva rovnaká, toto nie sú žiadni prebudení občania. Vedia, že sú na okraji, vedia, že za normálnych okolností sú zo slušnej spoločnosti vylúčení a z toho vyplýva vnútorný rozpor: slušná spoločnosť ich zo svojich radov vylúčila (najmä preto, že sú násilnícki idioti) a oni ju na oplátku odmietajú. Zároveň však túžia, aby ich akceptovala, aby sa stali nielen jej súčasťou, ale ju aj ovládli. Nenávidia ju a túžia sa jej nanútiť.

Láska k vlasti, nenávisť k islamu, odpor ku gayom, to všetko sú len ideové plášte, v skutočnosti ide o moc a keďže tú nedokážu uplatňovať inak ako násilím, ide o teror. Cieľom nie je zlepšenie spoločnosti, len sebanaplnenie prostredníctvom násilia. Rozvrat existujúceho poriadku a nastolenie strachu, práve preto sú proti systému, práve preto by tak veľmi vešali. V čase zmätku vládnu päste a tu prichádzajú oni, vycvičení, zorganizovaní, vytrénovaní. Už to dáva zmysel? Mnohí si to možno ani sami neuvedomujú, možno si naozaj myslia, že sú vlastenci, v skutočnosti len milujú násilie. Vylúčení, zatracovaní, ako jednotlivci zraniteľní, preto tá uniformita, nič iné nemajú. Je to smutný život.

Náter civilizácie je však tenký, pri prvom kontakte s realitou sa musí zotrieť. Môžu nás presviedčať, že nás reprezentujú, že sú s nami za alebo proti, násilná podstata musí vyjsť najavo, lebo nič iné neexistuje, presne tak, ako vyšla najavo v sobotu.

Aký to je pocit?

Často si skúšam predstaviť ten pocit. Musí to byť neuveriteľná frustrácia, sklamanie zo života a prázdno, ak si za jeho náplň vyberiete násilie. Nič iné neviete, ale nejako to nevadí, lebo ste naozaj vylúčení na okraj, môžete sa aj vyzabíjať, nikomu na tom veľmi nezáleží, toto sú vaše vojny.  Stretávate sa a otĺkate s ďalšími, ktorí sú na tom rovnako. Robíte to v mene krajiny, národa alebo klubu, koncept je rovnaký, ale nakoniec zistíte, že ideály sú zameniteľné a vy to vlastne robíte len pre tú činnosť. Násilie pre násilie.

A tak už ani nechodíte na futbal, ten vás aj tak nikdy poriadne nezaujímal, už ho beriete len ako príležitosť na stret s tými, ktorí sú rovnako deprivovaní, len v iných farbách. Na zápas ani nepáchnete, aj tak oň nikdy nešlo. Mlátite sa na perifériách a po uliciach a vyžívate sa v strachu, ktorý vyvolávate, lebo to je jediná hodnota, ktorá vám ostala. Teror v malom, zatiaľ len v nedeľu, čo ja viem, od štvrtej do šiestej a len v jednej ulici alebo štvrti.

Lenže potom konečne nájdete niečo, čoho sa viete chytiť, konečne sa aj dav napojil na vašu nenávisť a tak si spravíte manifestáciu. Vyberiete sa do hlavného mesta, aby ste svetu dali najavo, že existujete. Vo svojich očiach ste vyvolená rasa, najhodnotnejší z hodnotných, ale svet sa dopustil tej neodpustiteľnej neprávosti a vylúčil vás. Je čas na pomstu, je čas dať mu na známosť, že ste tu.

Máte len strach, ten dokážete šíriť, ak sa vôbec zaťažujete povedať prvú vetu, hneď v druhej hovoríte päsťami. Ten pocit je dôverne známy, ten adrenalín sa stupňuje, toto je presne ako tých pár hodín pred zápasom, keď viete, že vás čaká ďalšia bitka, ďalšie víťazstvo alebo prehra, boj o teritórium, ďalšie násilie. Víťazstvo neexistuje, cieľom je cesta, svojim spôsobom ste skoro budhisti.

Toto však nie sú štadióny, kde už ostávate takmer sami, lebo ostatných ste vyhnali. Toto nie sú priemyselné parky na okrajoch miest ani miesta v lese, vkročili ste do civilizácie. Tak veľmi by ste sa chceli pobiť, ukázať svoju jedinú schopnosť, ale policajti vám to nedovolia, nakoniec ich však preľstíte a zaútočíte na cyklistické preteky a ich divákov. Viete, že za nič nemôžu, ale takto neuvažujete, tam ste sa až nedostali. Vašim cieľom je strach a násilie, nič ďalšie nenasleduje, nič iné neviete.

Civilizačný náter praská pod náporom vžitých mechanizmov, adrenalínu bolo priveľa, prerazil na povrch. Ste ako autistickí chlapci, ktorí dookola opakujú jedinú činnosť, lebo len vtedy sa cítia bezpečne. Druhých ľudí si nevšímate, na nich nezáleží. Takí ste, toto je vaša podstata. Vzdali ste sa možnosti, že by vás spoločnosť prijala, vnucujete sa jej násilím.

Preteky v hnednutí

Hnedneme, je to ako povestná hádka s idiotom, ktorý vás stiahne na svoju úroveň a tam vás ubije argumentami. Keď raz štandardné politické strany prijmú túto hru, nemôžu ju vyhrať. Tlačovka v rómskej osade je síce ako posolstvo čitateľná, ale pôvodných voličov odradí a nových neosloví, tí sú ukotvení inde.

Je to navyše aj nebezpečné – ak sa všetky strany zhodnú, že línia, ktorú si národ želá, je výrazne nahnedo a prijmú ju, posunie sa celé politické spektrum a všetci prehrajú. Zďaleko najautentickejší totiž stále budú tí extrémisti. Toto je ich úroveň, na ktorú stiahli ostatných, tu zvíťazia oni. Gratulácia. Nebojte sa, ešte aj to Ficovo vykopávanie otvorených dverí prečítajú podľa seba – môžete si robiť, čo chcete, veď len tvrdšie hovoríte to, čo si sami myslíme. Vláda nemá zásadné námietky, ak by ich predsa mala, vyjadrila by ich ústami svojho predsedu.

No a teraz pravdu: môžeme ich volať patrioti, zväz protikomunistických bojovníkov aj Ultras Kokšov – Bakša, ľudia s takouto mentálnou výbavou prenikajú do spoločenského a politického mainstreamu. To tušenie je tu už dlho, zhruba tri roky ide o proces, ktorý sa dá pozorovať voľným okom. Hnedú zatreli oným jemným náterom, ich povaha sa nezmenila, ale čoraz viac frustrovaných ľudí si hovorí, že v niečom majú pravdu.

Konečne naskočili na vlnu slovenského vysporiadavania sa: vysporiadali sme sa gaymi (hoci nie tak úplne, ale skúsili sme), teraz sa vysporiadame s utečencami (hoci ani to nie), veľké otázky riešime ráznym NIE a oni sú pritom. V imigrantoch našli niečo, na čo sa ľudia chytili.

Idú krok za krokom: pochopili, kde je moc a kde je potenciál. Spojili sa a toto bola ich prvá verejná manifestácia. Našli si nového lídra, ďalší krok. Imigrácia ich do parlamentu nedostane, ale dôležitý je proces – pri každej téme sú prítomní, zakaždým hrajú na pocity, ktoré slovenská duša ukrýva kdesi vo svojcih hlbinách a sama pre seba si ich väčšinou ani nechce sformulovať, lebo inštinktívne citi, že nie sú pekné. Oni ich vyjadrujú, v mase mizne zodpovednosť jednotlivca. Sú tu, aby reprezentovali to najtemnejšie v našom národe. Ešteže ich máme, aby vyriešili Rómov, nepustili imigrantov a zahádzali kameňmi arabskú rodinu. Sami by sme si ruky nešpinili.

Mažú sa rozdiely. Toto nebola manifestácia, v rámci ktorej sa pár jednotlivcov utrhlo z reťaze a spôsobilo škodu, s ktorou sa zvyšok nestotožňuje. Naopak, ľudia ako oni – násilní, frustrovaní, skrývajúci vlastné nedostatky za vyššie ideály – boli priamymi organizátormi tohto podujatia. Za iných okolností takýchto ľudí voláme blázni a dnes, keď ich vplyv rastie, je dôležité pripomenúť si:

Nesúhlasiť možno s kadečím, ale nič nás neoprávňuje s bláznami kráčať v jednom šíku. Nie imigranti, ale práve oni budú v najbližších rokoch najväčšou bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko. Nechcú totiž nič zlepšiť, ich plánom je číra deštrukcia a teror, až kým, ideálne, na Slovensku neostanú úplne sami. A vy môžete byť hocako frustrovaní, ale svojou účasťou ich v tom podporujete.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie