Ruža

„Dobré ráno,“ chcem povedať, len čo sa zadívam do zrkadla pripevneného na dverách. Úsmevné, som tu sám bez akejkoľvek ďalšej spoločnosti. Nevadí, slušnosť by sa nemala vytratiť v žiadnej situácii. Neváham, zdravím sám seba. Keby ma tak videli, prichádza zamyslenie. „A kto?“ nasleduje otázka. Kolegovia, priatelia, známi, menujem jednotlivé možnosti. Ále, mávnem rukou, aj tak je to jedno, nikto okrem mňa tu nie je a keby aj bol. Poznajú ma, vedia toho o mne dosť. Som taký, ani sa za to nehanbím, neznášam uniformitu, nie je to zaujímavé, nemáme byť predsa všetci rovnakí. Predstavujem si taký svet, všetko podľa prísnej šablóny. Výzor, úprava zovňajšku, mimika, správanie. Juj, dosť, musím s tým prestať, nič pre mňa. Je to také ubíjajúce a zlé, nepáči sa mi to. Ako roboty zostrojené v akejsi výrobnej hale obrovskej továrne plnej automatizovanej techniky. Jeden ako druhý, do detailov naprogramovaný.

Zvuk, spočiatku tichý, nenápadný, potom stále hlasnejší. Telefón. Zvoní a zvoní, vlastne vyhráva. Miestnosťou znie melódia, ktorá  sa na zvonenie neponáša. Ani náhodou, ale páči sa mi, vystihuje ma. „Dobré ráno,“ zaznie príjemný hlas. Matka, presne, ako som si myslel. Nevadí, rád ju počujem, je to náš rituál. Odkedy som odišiel do veľkého mesta. Áno, presne sem, do tohto prenajatého bytu. Nič moc, žiadny luxus, ale dá sa to akceptovať.

Jéj, no nie, prešvihol som to, mám meškanie. Asi som priveľa rečnil, stáva sa mi to. Oblečenie, zbalenie tašky so všetkým, čo tam má byť a jedlo, to sú veci, na ktorých si potrpím. Ešte kľúče od bytu, aby som sa nevymkol a miznem vo dverách. Výťah prichádza rýchlo, ale plný susedov. Ranná klasika, trepem sa dovnútra, musím sa zmestiť. Prízemie, ešte posledné pozdravy a rútim sa ulicou. Sledujem dom stojaci oproti môjmu. Ona, vidím ju, mám šťastie. Zrýchľujem, je to môj zámer, presne takto si predstavujem svoje ráno. Pozdrav, tým sa to všetko začína, potom úsmevy a ruža. Pre ňu, práve ju  vyťahujem z tašky. Papierová zo strelnice, z lásky.