Denník N

Záchrana továrne na patróny, alebo asistentka Jozefa Mengeleho, anjela smrti

Ako sme už písali, lekárka Margita Schwalbová, alebo ako jej vraveli priatelia – Manca, bola deportovaná do osvienčimského vyhladzovacieho tábora z Bratislavy Patrónky spolu s ďalšími ženami 27.marca 1942. V Osvienčime prežila tri dlhé roky na takzvanom revíri, čo bola nemocnica pre väzenkyne. Pracovala tam pod niekoľkými lekármi SS, medzi nimi bol aj anjel smrti doktor Mengele. Je autorkou dvoch kníh, v ktorých opísala svoje zážitky: Vyhasnuté oči a Žila som životy druhých. Sú výnimončné svojou hĺbkou, ale aj tým, že v prvom rade sa venuje svojim spoluväzenkyniam, vlastné problémy, choroby, či bôle odsúva úplne na vedľajšiu koľaj. Naozaj z jej spomienok vysvitá, že aj v továrni na smrť, kde bola svedkom masových vraždení, v prvom rade žila životy druhých a zo všetkých síl sa usilovala im pomôcť.

V ústnom svedectve pre Nadáciu Milana Šimečku začína svoje pozprávanie konštatovaním, že od prvých chvíľ po vzniku nacistického Slovenského štátu, teda po roku 1938, aj medzi študentmi medicíny, kam aj ona patrila, nastala diferenciácia ľudí na zbabelých, ktorí sa báli o svoju kariéru, a tých, čo si aj v tých čoraz ťažších pomeroch zachovali odvážne ľudskosť.

Obdiv voči ľudáckemu režimu

Zopár jej študentských kolegov sa netajili antisemitizmom a obdivom voči ľudáctvu. Jeden spolužiak dokonca začal chodiť na prednášky v gardistickej uniforome. Po vojne sa stal dvorným lekárom komunistickej elity.

Mancu Schwalbovú vyhodili tesne pred ukončením štúdia kvôli tomu, že bola Židovka.

Určená do transportu

V marci 1942 dostala povolovácí príkaz, aby sa dostavila do zberného strediska na Patrónke. Gardisti, ktorý príkaz doručili, sa vyhrážali, že ak nenastúpi, vezmá jej brata. Povedala si, že pôjde ona, brat už v tom čase bol ženatý. Navyše sa v tom ase tvrdilo, že mladé židovské= ženy majú ísť na práce do tovární na Slovensku. Preto si pomyslela, že sa nič hrozné nestane. Dobrovoľne preto odišla do zberného strediska v Bratislave Patrónke.

Vtedy ešte nevedela, že Slovensko sa čoskoro stane prvou a jedinou neobsadenou krajinou, ktorá bude deportovať svojich židovských občanov z vlastnej vôle. Za tú deportáciu dokonca bude hitlerovskému Nemecku platiť 500 mariek za každého vyvezeného Žida.

Zberné stredisko Patrónka

V zbernom stredisku na Patrónke ale už jej od prvej bolo chvíle jasné, že ide o niečo iného. Odobrali im všetko.
„Mne napríklad zobrali aj okuliare. Hoci som už vtedy mala ťažkú refrakčnú vadu očí.“
A okrem toho museli podpísať, že sa vzdávajú celého svojho majetku a slovenského štátneho občianstva:
„Tým sme sa stali bezdomovcami bez všetkých práv. To bolo v rozpore s medzinárodným právom, aby prinútili ľudé vzdať sa občianstva.“

V zbernom stredisku Patrónky ostali približne týždeň, a potom ich v Lamači naložili do uzavretých dobytčích vagónov, po sto v každom vagóne, ktorý vzápätí zaplombovali. Kam ich vezú, videli napchaté mladé ženy len v štrbinách vagónu.

Osvienčim

V Osvienčime ich vyhnali z vagónov a nahnali do novozriadeného ženského tábora. Tam ich prínutili ísť do takzvanej sauny.

„Išlo vlastne o práčovňu s jednou kaďou, kde nás postupne postrkali. Boli pritom muži aj ženy. Tam sme sa akože umyli,“ povedala Manca Schwalbová pre Nadáciu Milana Šimečku.

Ostrihali ich dohola na všetkých miestach,obliekli do starých vojenských unforiem a zahnali do blokov.

Šok z Osvienčimu

Prvý dojem bol podľa Schwalbovej jednoducho šok. Manca sa dostala do bloku 9, vytvoreného krátko pred príchodom transportov zo Slovenska a pred príchodom 100 väzenkýň z Ravensbrücku, odsúdené za prostitúciu alebo za násilnú trestsnú činnosť a neskôr voči židovským väzenkyniam v Osvienčime chovali veľmi kruto.

Blok 9 – nový domov

V bloku 9 ich privíitalo množstvo bĺch. Doštípali ich úplne do krvava ani nie za minúmuseli nastúpiť natakzvaný apel, kde museli v pozore vonku na určenom mieste stáť všetci väzni, kým sa nespočítalo, či sú všetci. Apel sa opakoval každé ráno pred nástupom do práce a každý večer po príchode.

„To trvalo vždy strašne dlho,“ spomínala Manca,“ a bola strašná zima. A my sme mali na sebe uniformy, na ktorých neboli gombíky. A na nohách sme mali iba dreváky.“

Revír

Vtedajšia vrchná veliteľka tábora sa už pár dní potom, čo dorazil ženský transport z Patrónky do Osvienčimu, spýtala, či sú medzi nimi lekárky alebo medičky. Manca sa prihlásila. Preložili ju na revír, teda do nemocničnej časti pre väzenkyne. Dovtedy v revíri pracovali iba nemecké politické väzenkyne.

Revírny personál od začiatku pochopil, že sa ocitli vo vykynožovacom tábore.Prvé vraždy sa totiž odohrali práve vo väzenskej nemocnici.

Doktor Bodman, lekár SS, ktorý mal vtedy pridelený revír, robil každý deň vizitu, a keď bol niekto dlhšie pripútaný na lôžko, dal ho na splynovanie, ktoré sa spočiatku dialo v obmedzenom počte.

„Večer zastala sanitka, odviezla chorú pacientku a nikdy viac nepriviezla,“ podčiarkla Schwalbová.

Keď sa tak stalo po prvý raz, spýtala sa ošetrovateľky, ktorá už bola na revíri dlhšie, kedy sa pacientka vráti.
Ošetrovateľka jej prezradila, že už sa nevráti, pretože ju splynovali.

 

 

Kyretáže a liečba zápalu mozgových blán

Do Osvienčimu deportovali aj tehotné ženy. Doktor Bodman im robil kyretáže, pričom nebral do úvahy, či boli v druhom, alebo v ôsmom mesiaci. Nebol ani gynekológ. Všetky zomreli na sepsu.

Vznikla epidémia zápalu mozgových blán u mladých dievčat. Doktor Bodman zlikvidoval epidémiu svojrázne – všetky choré usmrtil fenolovou injekciou do srdca.

Prvý protest

Raz im doniesli postrelené osemnásťročné dievča, ktoré zrejme pochopilo, že sa ocitlo v tábore smrti. Prešlo pred svoju kolónu a povedalo:
„Nerobte pre Nemcov, aj tak to neprežijeme. Nepomáhajme im“.
Na to ju strážnici postrelili a zranenú ju doniesli na revír.

Lekár Bodman ju zakázal ošetriť, chodil ju kontrolovať, či sme splnili rozkaz:
„A my sme sa museli pozerať, ako pred našimi očami vykrváca“, povedala Schwalbová, a dodala: „To bol prvý akt odporu.“

Hra na útek

Manca Schwalbová z okien revíru sledovala, v akých strašných podmienkach pracovali slovenské dievčatá a ženy. Búrali bombardovaním zdevastované domy, vysušovali močiare. Stavali cesty. Pritom chodili v drevákoch, so šatkami na hlavách.

Túto úmornú prácu zhoršovali dozorkyne, odsúdené vrahyne z Ravensbrücku. Veliteľ Osvienčimu ich posmelil v ich nových úlohách, kď im prízvukoval: „Máte moc nad Židovkami nimi. Môžete si s nimi robiť, čo chcete.“
A dozorkyne to podľa svedectva Manci Schwalbovej to využívali vrchovate. Napríklad inscenovali útek. Vazenkyne strážili esesácii v kruhu. Za kruh sa nesmelo vyjsť. Dozorkyňa hodila čiapku za ten okruh a prikázala väzenkymi:

„Dones mi ju“.
Keď čiapku nedoniesla, išlo o odmietnutie rozkazu, a keď sa pokúsila rozkaz splniť, tak ju zastrelili na úteku.

Rodinné transporty

V apríli 42 začali prichádzať do Osvienčimu keď prišli prvé rodinné transporty zo Slovenska, Prišlis nimi mnohé matky dievčat, ktoré už boli v tábore. Nastalo zdesenie. Dievčatá sa museli prizerať ako matky idú s nimi do ťažkej roboty, ako nevládzu. A opačne:

„Napríklad matka rukovala do roboty, medzitým sme prijali jej dcéru na zápal mozgových blán. Bodman ju zabil fenolovou injekciou, a potom prišla matka sa spýtať, kde je jej dcéra. Ale stávalo sa aj to, že matku vyselektovali, pretože bola staršia, a vzápätí splynovali, a jej dcéra sa vrátila z práce a prišla ju hľadať.“

Pomoc

Manca Schwalbová a ďalšie ošetrovateľky v revíri sa usilovali zo všetkých síl pomáhať väzenkyniam. Keď doktor Bodman prišiel robiť vizitu, schovávali pacietky, ktoré by zrejme Bodman poslal do plynu, na miesta, kde ich nevidel – do záchodov, pod posteľ a podobne.

Okrem toho, keď bola selekcia, prenášali pacientky z toho bloku, kde selekcia ešte neprebehla na blok, kde už prebehla.
„To boli všetko chorí ľudia a všade boli esesáci, museli sme našich pacientov nosiť v dekách, aby si esesáci nič nevšimli.“
A vymieňali aj kartotečné lístky tých, ktoré lekár odsúdil na smrť za tie, ktoré na revíri zomreli.
„Lekár totiž nemal popísané, kto zomrel. Bolo treba zachovať len počet. Takže sa mohlo vymieňať“, vysvetlila Schwalbová.

Samovraždy v Osvienčime

Už po mesiaci strávenom v Osvienčime sa niektoré dievčatá vrhali na drôty, aby sa zabili elektrickým prúdom. Lia, dievča z Bratislavy, prestala jesť. Doniesli ju na revír v zúboženom stave a aj tam odmietla jesť.
„Nevzdávala som sa a stále som ju kŕmila a kŕmila,“ povedala Schwalbová a pokračovala: „A jedného dňa doktor Bodman robil selekciu a vybral ju do plynu.“

Manca Schwalbová si vyčítala, prečo vlastne ju nútila jesť a prežiť, keď ju vybrali splynovať. Nastal deň, keď sa vedelo, že príde sanitka, aby ju odviezla do plynu. Ráno sa rozdávala káva. Manca jej do kávy nasypala toľko fanodormu, že keď Liu nakladali do auta, tak už bola v bezvedemí.

„Toto je pre mňa strašne bolestná spomienka. Chcela som Liu aspoň ušetriť od pocitu strachu v plynovej komore.“

Koniec prvej časti

Tento materiál vznikol s finančným prispením Literárneho fondu.

Teraz najčítanejšie