Denník N

Ako kávu zakazovali králi, pápeži aj profesori

Káva v Európe nemala na ružiach ustlané, keď v 16. storočí prišla z Etiópie cez Jemen a Osmanskú ríšu. Politici, králi, cirkev aj konkurenti vinári ju spočiatku preklínali a bojovali proti nej.

Najskôr pápež Klement VIII. vyhlásil, že káva je nápoj satana, je však taký chutný, že by ho mohli skúsiť pokrstiť, a spraviť tak z neho nápoj kresťanský. To sa, samozrejme, nepáčilo vinárom a básnik Belighi si povzdychol: „Tento zúrivý narušiteľ sveta svojimi jedinečnými účinkami nahradil všetky vína tohto požehnaného dňa.“ Vo Francúzsku varovali pred kávou lekári a tvrdili, že by mala byť dostupná len na lekársky predpis, pre¬tože napáda lymfatické cievy a vysušuje obličky. Francúzi mali, samozrejme, tiež mnoho vinárov, a tak nechýbali pokusy o zákaz kávy. Aspoň mliekarom sa v boji o chuťové pohá¬riky zákazníkov podarilo nájsť kompromis: volal sa café au lait, alebo ako ho dnes zvyknú nazývať, „#latéčko“ (Text je ukážka z knihy Pokrok bez povolenia).

Nemecko bolo pred príchodom kávy pivnou baštou. Pivo je vlastne pokrm s množ¬stvom živín a v Nemecku sa ním už vtedy zapíjalo prakticky každé jedlo. Káva tu teda spočiatku neprerazila. Vyskytli sa pokusy miešať ju s polievkami, ale to sa na rozdiel od mlieka neuchytilo. Neskôr, keď káva prerazila aj tu, znepáčilo sa to miestnym panov¬níkom, ktorí praktizovali vieru v merkantilizmus. Vyvážať vzácne kovy a dovážať čierne zrniečka nebolo populárne. Pruský panovník Fridrich Veľký bol doslova zhnusený, keď videl, že jeho poddaní pijú kávu, a prikázal im piť pivo. Najal si dokonca profesionálnych „ovoniavačov“, ktorí chodili a ovoniavali, či z niekoho nie je cítiť káva. Keď bola, dostal pokutu.

Vo Švédsku sa zasa zástupcovia sedliakov po ostrej výmene názorov v parlamente rozhodli pomstiť za zákaz páliť si doma pálenku. Proti vyššej vrstve odhlasovali zákaz dovozu kávy. Podporovateľa mali aj v kráľovi Gustávovi III., ktorý sa rozhodol dokázať škodlivosť kávy premysleným experimentom. Prikázal vrahovi uväznenému na doživo¬tie, aby pravidelne pil kávu. Kontrolnou vzorkou bol ďalší odsúdený vrah, ktorý mal piť čaj. Sledovali, ktorý z nich bude žiť dlhšie, no výsledky experimentu sa hodnotia ťažko; na priebeh mali totiž dozerať dvaja najatí lekári, ale umreli skôr ako odsúdení vrahovia. A dokonca ani sám kráľ sa nedočkal záverečných štatistických regresií; bol zavraždený pred ukončením experimentu. Jediný, kto nakoniec prežil, bol väzeň – ten, ktorý pil kávu.

Ani v Anglicku nemala káva na ružiach ustlané. V Oxforde sa akademik Anthony Wood sťažoval, že kvôli kaviarňam klesá úroveň vzdelávania, pretože učenci tam trávia veľa času a len rozprávajú o novinkách a nepekne sa vyjadrujú o svojich nadriadených. Na Cambridgeskej univerzite vydali nariadenie, podľa ktorého študenti môžu chodiť do kaviarní len v sprievode svojich tútorov. V Londýne sa šírili publikácie, ktoré tvrdili, že pitím kávy sa človek mení na Turka. Že káva je len vstupná brána k tvrdším drogám a po pár šálkach sa človek ani nenazdá a odrazu pojedá pavúkov. Okrem toho tam ženy

spustili petíciu, ktorá hlásala, že muži v dôsledku pitia kávy trpia impotenciou, a odporu¬čili zakázať piť kávu ľuďom mladším ako 60 rokov. Pridal sa aj kráľ Karol II. a v roku 1675 zakázal kaviarne. Šírili sa tam totiž o ňom nepekné reči a konzumenti kávy podrývali verejný poriadok, čo ohrozovalo národnú bezpečnosť. A to nemožno tolerovať

Rovnaké antipatie mali ku káve a kaviarňam aj vládcovia a cirkvi v ostatných kraji¬nách. Spomínaný Fridrich Veľký sa sťažoval, že na konzumentov kávy sa vôbec nemô¬že spoliehať, pokiaľ ide o obranu krajiny. Niet sa čomu čudovať. Káva a kaviarne odrazu vytvorili priestor, kde si bežní ľudia mohli vymieňať myšlienky, novinky a klebety, veno¬vať sa politickej a náboženskej agitácii a vzájomne sa koordinovať. Dovtedy existovali len pivárne, ktoré mali nepeknú reputáciu a pil sa tam alkohol (po ktorom má človek pocit, že už vlastne vyriešil všetky problémy sveta), kostoly, kde väčšinu času viedla monológ len jedna osoba, alebo kúpeľné domy, ktoré boli však len pre vyššiu vrstvu.

Kaviarne sa tak stali priestorom, kde sa ľudia mohli voľne deliť o svoje myšlienky. Čoskoro sa objavili prvé výsledky tejto blahodarnej aktivity. V roku 1655 nahovorili mla¬dí študenti v Anglicku lekárnika Arthura Tillyarda, aby sa postavil Oxfordu a začal im pripravovať a predávať kávu. Lekárnik nelenil a založil kaviareň Oxford Coffee Club, kto¬rá sa aj s osadenstvom neskôr premenovala na Royal Society of London for the Impro¬vement of Natural Knowledge, teda slávnu Kráľovskú spoločnosť. Dnes je to najstaršia vedecká ustanovizeň na svete.

Z inej kaviarne s názvom Jonathan’s Coffeehouse sa postupne stala Exchange, neskôr premenovaná na Stock Exchange. Teda najznámejšia akciová burza, kde si (možno) aj vy šetríte na dôchodok. Z podobnej kaviarne v New Yorku vznikla nemenej slávna New York Stock Exchange, teda Newyorská burza cenných papierov.

A nesmieme zabudnúť ani na kaviareň na Tower Street v Londýne, kde v roku 1687 začali námorníci klebetiť o lodiach a výpravách. Tí odvážnejší boli ochotní sa o svoje kle¬bety aj staviť. Napríklad o to, či bude nekompetentný admirál John Byng na svojej plavbe zastrelený. Kaviareň založil Edward Lloyd a z klebiet a stávok vznikla poisťovňa. A nie hocijaká. Neskôr sa premenovala na Lloyd’s of London, dnes svetového lídra v odvetví poisťovníctva.

Autor William H. Ukers o káve povedal, že kam zavítala, tam spôsobila otrasy: „Bol to najradikálnejší nápoj vo svete. Jeho funkciou bolo prinútiť ľudí myslieť. A kde ľudia začali myslieť, tam začali byť nebezpeční pre tyranov a nepriateľov slobody slova a činov.“ Tak na zdravie!

Text je ukážka z knihy Pokrok bez povolenia.

Teraz najčítanejšie