Timrave

Timrave.

Darmo sa snažili ľudia zohaviť zem, darmo všade hromadili kamene, aby na zemi nič nerástlo, darmo vytŕhali každé predierajúce sa stebielko trávy – jar bola jarou ešte len aj v meste. Slnko hrialo, ožívajúca tráva rástla a zelenala sa všade, kde ju nepovytŕhali, nielen na trávnikoch v parčíkoch, ale aj medzi dlaždicami, a brezy, topole, čremchy vyháňali svoje lepkavé a voňavé lístky, na lipách sa nalievali praskajúce púčky… Veselé boli rastliny, aj vtáky, aj hmyz, aj deti. No ľudia – veľkí, dospelí ľudia – sa neprestali klamať a trápiť…

Tak sa začína veľký román bielohrivého Leva. Poznajú ho na celom svete, natáčajú podľa neho filmy, píšu o ňom stohy kníh. Mám rád ten príbeh. O tom, aké dôležité je postáť, pozrieť sa druhému do očí a sebe do duše. O tom, že človek je naozaj veľký vtedy, ak neutečie pred tým, čo tam uvidí, ak nevytŕha stebielka trávy svojho svedomia. Lebo práve v nich sú ukryté semienka Vzkriesenia.  Rád čítam ten príbeh, každé slovo, každú vetu, každý obraz, a možno sa z neho dozvedám aj niečo o sebe samom.

To je zázrak kníh. Čítať ich pre potešenie a pozrieť si pritom nenápadne do duše. Poznám jeden chodník. Vedie cez chodbu do obývačky rovno k oknu. Tam na policiach šumia listy dávneho lesa ukryté v knihách. Je tam aj malá stolička. Na nej sedávam a tie knihy čítam. Aj minule. Siahol som po jednej útlej:

Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladilo, a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. Všetko budí sa k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý. Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť zo seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť dnes na oračku, či nie. Role síce túžia už za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro… Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď započnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnania… ?

Tak sa začína novielka jasnozrivej Studničky. Nepoznajú ju vo svete, u nás je tiež málo známa, nenatáčajú podľa nej filmy, nepíšu knihy. Ale ja mám rád ten príbeh. Páči sa mi v ňom každé slovo, každý akord, páči sa mi jeho zdravá vôňa aj zemitý smrad. Pil som z tej Studničky aj ďalšie príbehy a našiel som sa – prebudený a pohnutý. Nazrel som nevdojak do duše našej krajiny tak hlboko ako nikdy predtým. Videl som tam veľa ťažkého položenia a málo veľkého šťastia; videl som tam krčmy plné prázdnoty a ľudoprázdne knižnice; videl som ľudí, ktorí však boli spokojní s tým všetkým, kde nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik nikoho nenúti starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť; videl som, že sme najviac pyšní na svoje zrúcaniny a na najmenšie-na-svete-ale-predsalen veľhory, že uctievame tlčhubov, lenivcov, zbojníkov a vrahov, že závidíme bystrým a smelým, ale že sa hanbíme za púčky sviežosti, hrdinstva a pravdy v nás. Tak nejako to zrejme videli aj Bajza, Satinský a Lasica, keď písali svojho René; tak to videl asi aj Chalupka, keď stvoril Kocúrkovo, či Záborský Chujavu; ten pohľad poznali určite aj Kukučín, či Hviezdoslav. Ale tak britko a presne vykreslené ako v tej skromnej Studničke som to nevidel nikde inde. Pýtam sa, ako je možné, že malá neznáma svetaneznalá Studnička toho toľko vie o našej duši. Kde zobrala tú jasnozrivosť, tú skúsenosť?

Pochopil som. Netreba cestovať po svete, stačí postáť, pozrieť sa druhému do očí a sebe do vlastnej duše, a poctivo a pravdivo to zapísať. A potom je na nás poctivo čítať a dozvedieť sa niečo o našej duši. Lebo je len jedna duša a v nej sú všetci skrytí: ťapák lenivý, kriklúň baláň zbabelý, ročko neduživý, zuza ukrivdená, júlia závistlivá, ale aj pracovitá iľa, milujúci žovkinovci, šťastná Jozefa, obetavý širický, čistá kaťuša aj vzkriesený nechľudov. Oni všetci a mnoho ďalších tam sú. A je na nás, či v tej duši necháme tráve a listom narásť, púčkom sa naliať, či dovolíme kvetom rozkvitnúť a plodom dozrieť. Alebo v nej všetko povytŕhame a zavalíme ju kameňmi.

Ďakujem, drahá Timrava.