Denník N

Záchrana továrne na patróny, alebo odvážna Mengeleho asistentka

Tretia časť

Púť Mance Schwalbovej do továrne na smrť v Osvienčime sa začala v zbernom stredisku Bratislava Patrónka.
V Osvienčime prežila v dlhé tri roky ako väzenkyňa – lekárka, ktorá sa zo všetkých síl usilovala pomôcť ostatným väzenkyniam. Obetavo ich liečila, ošetrovala, ale ich aj schovávala pred očami esesákov, ak boli také slabé, že by skončili v plynovej komore ako nepotrebné. Dokonca vymieňala ich kartotéky, ak ich esesáci určili do plynu, za kartotéky už mŕtvych žien.

Zomrela v roku 2002, ale dovtedy neúnavne rozprávala hrôzy z likvidačného tábora, aby sa na ne nezabudlo a aby sa čosi podobné už nezopakovalo.Dlhé rozhovory viedla v posledných rokoch s historičkou Katarínou Hradskou. Zdôraznila viackrát, že nemeckí osvienčimskí lekári sa vôbec nezaoberali liečením: vypisovali vymyslené chorobopisy, kreslili falošné diagramy a grafy, v  ktorých znázorňovali nárast či pokles horúčok pacientov, zostavovali nepravdivé štatistické výkazy a vymýšľali príčiny úmrtia pacientov.

„Bolo to papierové alibi, ktoré malo zastrieť jediný cieľ  – organizované zabíjanie ľudí,“ podčiarkla Katarína Hradská a dodala: „Lekárov, ktorých v  Osvienčime /Manca Schwalbová/ poznala a sledovala ich pri „práci“, otvorene nazvala vrahmi, ktorí chladnokrvne posielali na smrť státisíce nevinných  ľudí.“

 

 

Falšovanie diagnózy a strach z Mengeleho

Manci Schwalbovej sa sem – tam dokonca podarilo presvedčiť aj esesáckeho lekára, aby tú-ktorú pacientku neurčil na splynovanie. Už sme spomenuli doktora Rodeho. Čosi podobné sa jej podarilo aj v prípade doktora Königa.

Na revír prišla istá žena so šarlachom. Manca si uvedomovala, že by ju okamžite splynovali, ak by zistili, že má šarlach. okamžite. Žene preto poradila, že nech lekárovi tvrdí, že asi ide o alergiu, lebo ju mávala už aj doma.
Väzenkyňa poslúchla, ale doktor König bol vzdelaný lekár, určite jej neveril. Napriek tomu povedal: „Dobre, počkáme deň, dva, uvidíme, čo sa z toho vykľuje.“

Na druhý deň sa doktor König pýtal Mance, o akú diagnózu podľa nej ide. „Nie som si ešte istá,“ odvetila Manca.
Doktor König zareagoval: „Neblázni, viem veľmi dobre, že je to šarlach.“
Odporovala mu: „Dobre, ale ide o mladú ženu, zvládne to.“

Nato jej doktor König dovolil prijímať ľudí aj s ťažšími diagnózami, ale s tým, že Manca bude ich pobyt skracovať a na ich kartách falšovať diagnózu, pretože jeho kontroluje Mengele pred Mengelem má veľký strach.

Odvšivovanie
Väzenkyne trpeli aj množstvom vší, ale aj ich quasi odstraňovaním. Keď sa vyhlásilo odvšivovanie, všetky ženy pronútili vyzliecť sa do naha a odovzdať šaty, ktoré išli na takzvanú dezinfekciu.
Ženy pobehovali celý deň v tábore pred esesákmi nahé, nezáležalo na tom, či bol august alebo zasnežený január.

„To bol pohľad inferna, keď ste videli tie nahé ženy pobehovať v snehu medzi esesákmi. To bola hrôza,“ podčiarkla Manca Schwalbová pre Nadáciu Milana Šimečku.

Selekcia sa pravdaže nevynechala ani v deň odvšivovania. Šaty dostali ženy až večer. Samozrejme, už išlo o iné šaty, k svojim sa nedostali. A pravdaže boli stále plné vší.

Beznádej
Veľa ráz Manca Schwalbová opisovala hrôzy masového vraždenia, ktorého bola svedkom a pocit zúfalej nemožnosti tomu zabrániť. Po jednej veľkej selekcii sa všetci nevošli na blok smrti, preto jednu časť sústredili vedľa ambulancie, kde stál personál revíru: „Bolo to niekoľko sto žien. Dívali sme sa, ako tam boli obkolesené esesákmi so psami. Bol to hrozný pocit. Stále sme si vraveli, že musíme niečo urobiť.“

Vraždenie novonarodeniatok a ich matiek
Deti sa v tábore až do jesene 1944 prakticky nevyskytovali. Boli ihneď po príchode aj s matkami splynované. Do tábora ale prišli aj tehotné ženy. A keď tehotné ženy porodili, na ďalší deň, alebo o dva dni boli splynované aj s dieťaťom.

Dvom ženám dieťa zomrelo hneď po pôrode, doktor Vetter nevedel, čo má robiť, preto sa obrátil na Berlín a písomne sa informoval, čo s matkou, keď dieťa umrelo. Z Berlína prišiel rozkaz: matku splynovať.

Záchrana tehotných žien
Po istom čase Manca Schwalbová spolu s poľskou lekárkou – väzenkyňou Irenou Koniecznou vymysleli, ako zachrániť tehotné. Ak sa im ženy priznali, že čakajú dieťa a boli na začiatku tehotenstva, prijali ich na revír pod inou diagnózou. Irena Konieczna, ktorá bola gynekologikča, im potom tajne urobila kyretáž.

Deti v tábore
Občas sa deti predsa len v tábore vyskytli, nezabili ich hneď po príchode do tábora, ale stalo sa tak do jesene 1944 vlastne omylom. Zopár detí sa zachránilo, keď zaklamali pri selekciách a tvrdili, že majú šestnásť rokov a vedia robiť.

Na jeseň 1944 už sa nevykonávalo toľko masových selekcií a deti sa už nesplynovali ihneď po príchode do tábora. Boli to deti z Poľska a z posledného židovského transportu zo Slovenska sa tak ocitli v tábore. Za pár dní strávených v Osvienčime pochopili, čo je krematórium a že tam trebárs skončila ich matka. Vedeli, že sa majú schovať, keď sa blížil Mengele, naučili sa aj to, že musia ukazovať čísla.

„A pomaly uvädali. Aj z hladu. Osvienčim deti skrátka zlomil,“  podčiarkla Schwalbová.

Ako to, že si prežila
Ako sme už spomenuli, Manca Schwalbová napokon prežila aj pochod smrti a vrátila sa na Slovensko. O tábore doma spočiatku hovorila veľmi málo. Myslela si, že by ju jej blízki nepochopili.

Tesne po príchode zažila aj poznámky ktoré ju zaboleli.  Stretla som jedného zo svojich spolužiakov z medicíny. Spýtal sa jej:
„Manca, ty žiješ? Ako to, že si prežila?“
Bolo pre ňu príšerné, preto sa rozhodla čo najrýchlejšie napísať knihu spomienok na Osvienčim.

Na záver rozhovoru Manca Schwalbová priznala:
„Strašný zážitok – Osvienčim – sa neprekoná celý život.“

Továreň na patróny treba zachovať
Blízka priateľka Mance Schwalbovej a významná slovenská historička Katarína Hradská je tiež presvedčená, že továreň na patróny treba zachovať. Pre tento projekt Hradská zdôraznila:

„Bratislavská Patrónka zostane navždy spätá s organizovaním deportácií Židov do koncentračných a likvidačných táborov. Práve v bývalých priestoroch na výrobu patrónov vznikli zberné miesta, v ktorých boli zhromaždené tisíce Židov. Tu sa po prvýkrát stretli s tvrdou realitou – koncentrovanie do uzavretých priestorov, šikania, nakladanie do dobytčích  vagónov, čo bola protižidovsķá politika Slovenského štátu v praxi.

Som presvedčená, že mesto potrebuje priestory, ktoré by boli dôstojné a zároveň by boli autentické. Pripomínali by genocídu židovského obyvateľstva, ktorá sa uskutočnila v najtragickejšom období   moderných dejin Slovenska. Prednášky, besedy a rôzne kultúrno-histotické podujatia, ktoré by sa mohli prezentovať práve v týchto priestoroch, nepochybne prispejú k prehĺbeniu záujmu najmä u mladých ľudí o dejiny židovskej komunity, ktorá bola z veľkej časti vyvraždená počas holokaustu.“

 

Tento materiál vznikol s  finančným prispením Literárneho fondu.

Teraz najčítanejšie