Denník N

My sme tu doma

Na Slovensko som prišiel v roku 1984. Vtedy som mal 18 rokov. Vo vtedajšom Československu platila politika, na základe ktorej dávali vysokoškolské štipendiá krajinám tretieho sveta. V tom roku na Slovensku prišlo, predpokladám, viac ako 300 zahraničných študentov zo celého sveta. O tom, ako som prišiel a moje prvé dojmy som písal niekoľko článkov na blogu SME.

 

V apríli som sa aktívne zúčastnil na multikultúrnom festivale, ktorý organizovala Nadácia Milana Šimečku. Bola tam aj prednáška o imigrácii v 80. rokoch a rozprávali tam traja známi, ktorí tak isto prišli študovať vtedy ako ja. Postrehy mojich známych sa veľmi podobali mojim.

Prvý rok sme prežili na jazykovej škole, kde sme sa stretávali viac menej zahraniční študenti medzi sebou, o tom som písal aj tu. Po skončení jazykovej školy sme išli bývať na internát a tam sme sa stretli so Slovákmi zo všetkých kútov. Môžem povedať, že také priateľské prijatie som nečakal. Ľudia boli zvedaví na Peru a na nás. Každú nedeľu, keď sa vrátili z domu podelili sa s nami o koláčoch čo doma ich mamy napiekli. Často sme boli pozvaní k nim domov na víkend.  Keď sme sa rozprávali s krajanmi, ktorí študovali v NDR, alebo v Česku, zistili sme, aké šťastie sme mali, keď sme sa dostali na Slovensko.

Ja už bývam dosť dlho na Slovensku a tu som našiel veľmi veľa kamarátov a nikdy som sa v bežných situáciách necítil ako cudzinec. Niečo podobné na tej prednáške povedal kamaráť z Bangladéšu. Presné čísla si nepamätám, ale povedal, že tu študovalo viac ako 20 študentov z Bangladéšu, niektorí sa po skončení štúdia vrátili domov, väčšina zostala v Európe, alebo v USA. Z tých čo sa nevrátili domov, 90% zostalo bývať na Slovensku. Prečo? Kamaráť povedal, že keby išiel bývať do západnej Európy, možno by  bol lepšie zarábal, ale nikdy by sa necítil doma, ako sa v súčasnosti cíti na Slovensku.

Kamarát z Kolumbie porozprával takýto príbeh: On tu zostal ako živnostník a  každý rok si musel obnovovať dlhodobý pobyt. Zákon o pobyte cudzincov sa niekoľko krát zmenil a jeden rok pýtali od neho doklad, ktorý potreboval z Kolumbie. Doklad neprišiel načas a išiel na cudzineckú políciu to oznámiť. Tam mu dali pečiatku do pasu, že keď nestihol, po viac ako 20 rokov života na Slovensku, sa ma vrátiť domov. On povedal, že sa cítil bezradný: Kam domov? Veď ja som tu doma. Kamarat je krstný otec troch dcér spolubývajúceho z univerzitných čias a považuje ich za svoje deti. Predstava, že by som ich videl raz za niekoľko rokov bola nepredstaviteľná, tak isto nechať všetkých známych a začať odznovu. Na konci problém sa vyriešil a zostal tu bývať.

My sme imigranti z 80.tych rokov a myslím si, že väčšina z nás sme spokojní s krajinou, ktorú osud pre nás vybral. Keď sa ma pýtajú, či sú Slováci pohostinný národ odpovedám jednoznačné Áno ale …

Ďalej na prednáške som počul, že väčšina z nás už mala problémy s agresívnymi, väčšinou podnapitými ľuďmi, ktorí im nadávali, alebo dokonca ich aj napadali. Kamarat z Bangladéšu, inak lekár z Ružinovskej nemocnice bol raz tak napadnutý, že zostal niekoľko dní hospitalizovaný tam, kde on roky lieči pacientov.

Cez víkend na Facebooku, na stranách pre expatov na Slovensku boli upozornenia, aby cudzinci zostali doma, alebo aby išli niekam na výlet. Je mi ľúto keď sa takéto veci dejú v mojej krajine.

Teraz najčítanejšie

Carlos Arturo Sotelo Zumaran

Prišiel som na Slovensko študovať pred viac ako 30 rokmi a potom som sa vrátil do Peru, žil som istý čas v Mexiku, ale nakoniec som sa s rodinou rozhodol vrátiť na Slovensko, kde som nepretržite 14 rokov. Som certifikovaný turistický sprievodca a majiteľ peruánskej reštaurácie CASA INKA v Bratislave a CK Eslovaquia Travel. Viac ako 10 rokov sprevádzam Slovensko, Peru, Bolívia, Ekvádor s Galapágmi a Mexiko. Napísal som knihu: „Eslovenčina je ťažká“. [email protected] travel. eslovaquia.sk