Kvôli pochybeniu lekárov bojuje s panickou poruchou: „Nechápala som, kde som zlyhala, keď ležím na psychiatrii.“

Písali sme si ešte v období, keď bolo teraz už občianske združenie „Psychiatria nie je na hlavu“ v plienkach. Napriek ťažkým životným okolnostiam v komunikácii pôsobila optimisticky. Miluje čítanie a ako sama hovorí, najradšej by sa v knihách vykúpala. Snaží sa prispievať k destigmatizácii psychických porúch. Svoje úsilie s humorom nazýva „Čistá psychiatria“.

S akým problémom bojuješ?

Už rok a pol trpím úzkostno-depresívnou a panickou poruchou. Navštevujem terapiu, intenzívne na sebe pracujem. Čo sa liekov týka, beriem antidepresíva a Xanax.

Ohľadom Xanaxu existuje veľa rozporuplných názorov, hovorí sa aj o závislosti pacientov. Aká je tvoja skúsenosť?

Lekárka ma na závislosť upozornila, ale ja osobne som tieto problémy nemala. Postupne som ho prestala brať, netrpela som abstinenčnými príznakmi. Viem však, že ho nie je vhodné vysadiť nárazovo.

Tiež mám skúsenosť s úzkostno-depresívnou poruchou, približne teda viem o čo ide. Vedela by si širokej verejnosti opísať, o čo sa jedná?

Poviem to na príklade. Sú dni, kedy nevidím dôvod vstať z postele. Nemám chuť stretávať sa s ľuďmi a obyčajné konverzačné frázy mi robia veľký problém. Takéto bývajú depresívne stavy.

Úzkostné stavy sa prejavujú najmä v nemocnici. Zmocní sa ma silná úzkosť, nasleduje panický atak. Rozbúši sa mi srdce, mám závraty, cítim sa akoby som umierala. Našťastie si postupne uvedomím, čo sa deje. Táto skutočnosť ma vie aj po takmer dvoch rokoch vykoľajiť.

https://www.youtube.com/watch?v=T-4ti2UMyIA

Vedela by si porovnať úvod liečby s tým, ako sa máš teraz?

Na začiatku to bolo náročné. Bola som hospitalizovaná na psychiatrii. Mesiac som nevychádzala z izby. Bála som sa, že ak sa postavím a otvorím dvere, odpadnem. Postupne som sa naučila úzkosť držať na uzde, za čo vďačím najmä mojej terapeutke. Ukázala mi nové techniky, ktoré mi úzkosť pomáhajú prekonať bez liekov.

V poslednom období je to trochu náročnejšie. Ako to totiž v každej terapii býva, objavujú sa nové a nové nepríjemné veci a niekedy je ťažké ich rozoberať a spracovávať.

Spomínala si hospitalizáciu na psychiatrii. Čo jej predchádzalo?

Na psychiatriu som sa dostala kvôli spomínanej panickej poruche. Tou som začala trpieť po traumatickej udalosti v nemocnici, kde ma operovali. Dvakrát som musela ísť do nemocnice, myslela som si, že mám infarkt. Po jednom zo záchvatov ma internistka poslala na psychiatriu.

Ja som si v tom čase pravdupovediac neuvedomovala, o čo jedná. Asi dva týždne mi trvalo, kým som zistila, kde som sa ocitla. Bola som z toho rozhodená. Rodinu som pri návšteve po niekoľkých minútach poslala preč. Hanbila som sa za seba. Nechápala som, kde som zlyhala, keď ležím na psychiatrii.

Pomohla ti hospitalizácia?

V niečom áno. Oddýchla som si. Na oddelení sme tvorili príjemný kolektív. S pacientmi sme robili rôzne aktivity, navzájom sme si pomáhali, ťahali sme sa dopredu. No lekári ma sklamali. Mnohí si neuvedomovali, že mám z nemocnice traumu a som v nej zároveň zavretá.

Viackrát si spomenula operáciu a traumu, ktorú v tebe zanechala. Vedela by si popísať, čo sa stalo?

Jednalo sa o rutinný zákrok. Mala som arytmiu srdca. Pred zákrokom mi lekári podali lokálnu anestézu, no ja som napriek tomu všetko cítila. Asi hodinu som kričala na operačnom stole od bolesti. Lekári nechápali, čo sa deje. Následne sa snažili dostať k srdcu inou cestou, no prepichli mi pohrudnicu. Inak povedané, spôsobili mi pneumotorax. V hrudníku som mala vzduch, ktorý tam nemal čo robiť, pľúca ním boli utláčané. Doktori mi však povedali, že je to v poriadku, že som mladá a vzduch sa vstrebe. Mala som z toho veľmi zlý dojem.

Z nemocnice som bola prepustená. Na následnej kontrole u obvodnej lekárky zistili, že mi pravá polovica pľúc mi nepracuje ako má. Doktorka ma poslala na „ARO“, opäť ma operovali. Keď som po operácii chcela ísť na toaletu, všimla som si, že mám fialovú nohu. Zľakla som sa, nevedela som, čo sa deje.

Problémom bolo, že po zákroku mi nedali nič na riedenie krvi, pričom táto záležitosť býva súčasťou štandardného postupu. Na „ARE“ mi zistili hlbokú žilovú trombózu. Mala som upchatú cievu v celej pravej nohe až do polovice brucha. Po tejto skúsenosti som strávila ešte dva týždne na internom oddelení. Následne u mňa prepukla panická porucha.

Poskytla ti nemocnica odôvodnenie svojho zlyhania?

Odvolávala som sa na Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Prišla mi odpoveď, že sa jednalo o nešťastnú náhodu. Uzavreli to tak, že celú situáciu vnímam prehnane. Jednoducho mám byť rada, že žijem.

Následne som sa odvolala a momentálne čakám na odpoveď. Tak či onak by som túto záležitosť chcela riešiť na súde.

Chodila si na terapiu aj pred týmto katastrofickým zážitkom?

Áno, no šlo skôr o sebaspoznávanie, riešenie vzťahových problémov. Keďže som vždy bola introvertom, veľmi som sa nebavila s rovesníkmi. Držala som si odstup. Málo ľudí som si pripustila k telu a niekedy mi to prekážalo pri tvorbe nových vzťahov.

Ako vnímalo tvoje psychické ťažkosti najbližšie okolie?

Rodina ma podporovala, rozumela, čím si prechádzam. Našli sa však aj ľudia, ktorí ma odstrihli zo svojho života, prestali sa so mnou rozprávať. Jednalo sa ale skôr o rozšírenú rodinu. Boli aj takí, ktorí sa môjho snúbenca pýtali, prečo je stále so ženou, ktorá bola na psychiatrii.

Dôležité však je, že mám ich podporu, a to si cením.

Keď si predstavím, čím si si prešla, zaujímalo by ma, čo ťa v najťažších chvíľach života držalo nad vodou.

Vždy som si spomenula na moment ako som ležala na „ARE“ a zrazu mi prepichli pohrudnicu. Keď sa mi pľúca začali rozpínať, dostala som druhý dych. V tom momente som si uvedomila jedno, chcem žiť.

Na svet odvtedy nazerám inak. Možno to znie gýčovo, ale oveľa viac si vychutnávam maličkosti. Uvedomila som si tiež, že od istých vecí sa potrebujem odstrihnúť. Preto som prestala riešiť to, čo riešiť v prítomnosti nemusím. Problém je, že to následne nabralo deštruktívny spád a ja som si začala reálne strihať vlasy, a potom to tak aj vyzerá (úsmev). Rozstrihala som aj svoje svadobné šaty.

Svadobné šaty? Môžem sa spýtať prečo?

Svadba bola naplánovaná práve na obdobie, keď som sa ocitla v nemocnici. Po návrate sa ma mnohí pýtali, kedy sa uskutoční. Obmedzovalo ma to. Pohľad na svadobné šaty mi pripomínal kapitolu života, ktorú som potrebovala uzavrieť. Snažila som sa ich predať, následne i darovať. Nepodarilo sa. Nakoniec som ich rozstrihala na maličké kúsky. Asi to znie čudne, ale pamätám si, že som sa pritom cítila neuveriteľne slobodne. Teraz viem, že svadba bude vtedy, keď na to budem pripravená.

Ako sa ti vodí teraz?

Môj čas vypĺňa štúdium na vysokej škole. Vzdelávanie ma totiž neuveriteľne napĺňa. Okrem toho sa snažím pravidelne plávať, chodím na prechádzky so psíkom. Píšem tiež básne a eseje. Snažím sa čo najviac čítať a rozvíjať svoju osobnosť nielen vo svete literatúry, ale aj filozofie, psychológie a náboženstva.

Ako je na tom tvoja noha? Zlepšuje sa trombóza?

Trombóza je podchytená. Čaká ma ešte opätovné vyšetrenie na hematológii.

Máš za sebou veľmi bolestivý zážitok. Napriek tomu vnímam tvoj optimizmus. Myslíš si, že ti táto skúsenosť niečo dala?

Určite áno. Uvedomujem si, že ako človek som sa zmenila. Predtým som potrebovala mať všetko zoradené, upratané, naplánované. Po zákroku som si uvedomila, že plány sa môžu ľahko prekaziť. Zistila som tiež, že žiaden papier, či už svadobný list alebo diplom ti nezaručí šťastie či vnútornú slobodu.