Denník N

Prozaické vzťahy

Než nás strhnú prúdy života, ponorme sa na chvíľu do tichých, ospanlivých vôd literárnej analýzy.

Prečítala som Hľadačov mušlí, najznámejší román britskej spisovateľky Rosamunde Pilcherovej.  Ak sa vykašleme na to, že niektoré výrazy by bolo treba nanovo zadefinovať, prípadne sa ich zbaviť, môžeme zhrnúť, že Pilcherová je autorkou ženských románov, písala mainstream, romantické príbehy, brak.

V našich zemepisných šírkach k jej pochybnej povesti prispeli aj filmové verzie jej románov, nakrútené poväčšine v nemecko-rakúskej koprodukcii. Wie von einem anderen Stern, napríklad. Alebo, Mein unbekanntes Herz. Hneď sme všetci romanticky naladení, jawohl.

Ja som si na YouTube vyhľadala jeden rozhovor, Pilcherová tu vyzerá, že už je jednou nohou v hrobe, prípadne vyrobená zo syntetických materiálov a ovládaná niekým iným zozadu, spoza kresla, a ani jej odpovede mi nepripadali zvlášť pozoruhodné. (Za to asi prinajmenšom sčasti mohla redaktorka, so svojimi podlízavými otázkami.) Ale zas, zaujíma nás text, nie autor, že. Ha ha.

A text by práve, podľa mňa, mnohých, ktorí si o Pilcherovej pestujú tú vyššie načrtnutú zjednodušenú predstavu, úprimne prekvapil. Nie je zlý. A rozhodne tu nenájdete také slzavé údolie, toľko prvoplánových vyznaní a predvídateľných rozuzlení ako v iných úspešných dielach tohto žánru. Možno by sa skoro žiadalo označiť Hľadačov mušlí radšej za spoločenský román. Ak si potrpíme na kategórie.

Poznamenám, že čitateľská ústretovosť sa vo všeobecnosti tomuto románu nedá vyčítať, v slovenskom preklade má 523 strán a kapitoly sú dosť dlhé (najdlhšia má sto strán a mohla by bez problémov fungovať ako samostatná novela). Samozrejme, to môže súvisieť s dobou, prvýkrát vyšiel v roku 1987.

Beriem to veľmi letkom, lenže čo mám robiť? Ocitli sme sa na poli neoranom.

O čom si, kňiška

Zoznamujeme sa postupne s členmi rodiny Keelingovcov. Je tu Penelope, babka, ktorá sa po menšej zdravotnej komplikácii vracia do svojho domčeka kdesi na anglickom vidieku. A jej tri dospelé deti.

Najstaršia Nancy sa vydala za dosť nudného, ale spoľahlivého chlapíka a spoločne sa odsťahovali na jednu starú studenú faru, ktorú si objektívne nemôžu dovoliť. Tam teraz Nancy, kedysi rozkošná, kysne a rozmýšľa, na aké školy poslať svoje dve nevďačné deti, aby to bolo dostatočne reprezentatívne.

Olivia býva v Londýne, šéfuje úspešnému módnemu časopisu. V jednej chvíli sa utrhla a zostala žiť asi rok tuším na Ibize, s mužom, s ktorým by asi bola mohla stráviť celý život, ale napokon sa vrátila do najhlavnejšieho mesta, do svojho moderného bytu, k svojej veľmi dobrej práci.

Môžeme ju nechať hovoriť samu za seba (a toto, uznávam, nie je najvydarenejší moment analyzovaného diela):

„Ach, Cosmo. Šťastie. Možno ani nejestvuje, ako nejestvuje vták ohnivák alebo koniec dúhy. Povedzme to tak, že keď pracujem, nie som nikdy celkom nešťastná. A keď nepracujem, nie som celkom šťastná. Rozumieš?“

Keby si niekto chcel porovnať náš preklad s originálom:

„Oh, Cosmo. Happiness. There’s not a Blue-bird, an End to the Rainbow: I suppose what it boils down to is that if I’m working, I’m never totally unhappy. And if I’m not working, I’m never totally happy. Does that make sense?“

A napokon Noel, najmladší, to je taký potmehúd a naničhodník – pracuje, ak musí, ale popritom spravidla špekuluje nad alternatívnymi riešeniami.

Zápletka spočíva v tom, že v aukčných sieňach sa zdvihne vlna záujmu o niektorých zabudnutých umelcov neskorého viktoriánskeho obdobia, vrátane Lawrenca Sterna, Penelopinho dedka. Penelope má stále doma dva jeho nedokončené obrazy a predovšetkým jeho kľúčové dielo, Hľadačov mušlí. A v podkroví sa možno povaľujú aj nejaké skice.

Olivia má peňazí dosť, diela by ju zaujímali jedine kvôli poistke, zato Noelovi aj Nancy sa začnú zbiehať slinky. Mami, predaj to teraz, lebo až umrieš, budeme platiť dedičskú daň, a nechceme predsa živiť štát. Nikto to nepovie nahlas, to sa len tak snuje babke poza chrbát.

Načo päťsto strán

Pretože psychologická kresba. Tá vo výsledku nie je úplne uspokojujúca, najmä spomínaní dvaja, Noel a Nancy, z toho vychádzajú trochu horšie, ale stále to nie sú úplné placky a chvíľami, najmä v interakcii s inými postavami, príjemne prekvapia.

Knihu predlžujú aj rozsiahle retrospektívy, dozvedáme sa, ako prebiehal Oliviin exotický románik s Cosmom, a predovšetkým sa nám postupne odkryje celý Penelopin život.

Dosť priestoru zaberajú aj popisy prostredia, Pilcherová neváha a využije každú príležitosť, aby sa pozastavila pri kvietkoch v záhrade, aby sa zahĺbala pri pohľade z okna či priblížila čitateľkám krásy cornwallského pobrežia.

Stojí to za zmienku, pretože do tohto románu sa davy čitateliek po celom svete určite nezamilovali kvôli romantickým scénam – nejaké tam sú, ale nie je ich veľa a poňaté sú až na vzácne výnimky striedmo. To, čo prehováralo, a zrejme stále prehovára, k srdciam na druhej strane, je podľa mňa práve Penelopin vzťah ku všetkému živému, čo ju obklopuje a čo pre ňu stelesňuje slobodu a prirodzenosť. Penelope urobila kompromisy, ktoré ju mrzeli, ale neľutuje príliš, vie, že robila, čo mohla, a okrem toho – je stále doma na tomto svete, vie, kam patrí.

Je to nádherné

Nad opismi sa ešte pozastavme – občas sa tu totiž vyskytne nejaký dosť všedný prívlastok, krajina bola (okrem iného) nádherná, rosa sa žiarivo trblietala, mraky sa roztrhali, nebo sa obnažilo do úchvatnej modrej, vymýšľam si, iba mi nepretržite napadalo – je to zle?

Nemôžem, ak to má byť kvalitná literatúra, povedať, že niečo bolo nádherné?

Neviem. Napokon, hovorí to všelijako, hovorí to na tisíc spôsobov. Citát:

Začal sa odliv, vietor ustával, dážď sa zmierňoval. Zdvihla zrak a vysoko na oblohe a vysoko na oblohe, za letiacimi čiernymi mračnami, zazrela dotrhaný fliačik belasej farby. Asi taký, čo by postačil mačke na nohavice.

Tak či tak, dej nijako šialene neuháňa, zdržiavajú ho retrospektívy a popisy postáv a prostredia.

V tejto súvislosti ešte môžem spomenúť, že text pôsobí husto aj vďaka rozloženiu dialógov; často sa tu v priamej reči dosť dlho nepovie vôbec nič, a potom zrazu Pilcherová ako vo švungu vyhodí rozsiahly prepis rozhovoru, často telefonického, oproti zvyšnému textu veľmi riedky a rozhodne prekvapivo realistický. Niektoré tie veci by sa určite dali vyškrtať, ale samo osebe, ako postup, ma to teda upútalo, myslime si o tom, čo chceme.

Nice old lady

Ak niekomu napadlo, či má meno hlavnej hrdinky nejaký symbolický význam, hovorím, že neviem. Ako veľmi mladá, ešte počas vojny, Penelope otehotnie s mužom, ktorý je potom, ako vojak, väčšinu času preč, a kiežby sa už nikdy nevrátil, myslí si Penelope, lenže on sa vráti – a sú potom spolu ešte niekoľko rokov nešťastní, než ju napokon, somár jeden neromantický, opustí.

Ak Šalda v jednej svojej analýze poznamenal, že „sirup a slzy jsou ty živly, z nichž uhnětl p. autor hlavní postavu“, môžeme si klásť otázku, z čoho je uhnetená Penelope. Soil and Sunday gravy. Neviem. Vreckovky ale nebudete potrebovať. Penelope je vecná a praktická, a to aj vo vzťahu k svojim deťom.

Týmto sa dostávame k myšlienke diela. Nie je mi totiž úplne jasné, či to nejakú myšlienku má – jediné, čo by sa tu dalo vystopovať, by sa týkalo práve Penelopy.

Poznamenám, že ku koncu začne Pilcherová celkom dosť upadať, veľmi rýchlo sa snaží všeličo doriešiť a dopustí sa pritom nejakých melodramatických zjednodušení (nemôžem si ťa vziať, ale nepoviem ti prečo, tridsať strán tajnostkárstva, potom že ťažká choroba, tridsať strán srdceryvných pochýb o spoločnej budúcnosti, potom že omyl, aha, som zdravý!).

V každom prípade na konci babka umiera a dedičstvo sa bez väčšieho hulákania rozdelí. Hľadači mušlí skončia v prímorskej galérii, ktorú starý pán maliar založil, niečo sa predá a daruje vedľajším postavám, niečo sa predá a daruje nevďačným deťom, vyriešené, hotovo.

Ale zarazilo ma, že napriek epickej šírke tie postavy v podstate neprekonajú žiadny vývojový oblúk. V závere sa dostáva k slovu Olivia; konštatuje, že Noel svoj podiel určite vrazí do niečoho beznádejného a zas vyjde na psí tridsiatok, že Nancy zaplatí školné a zapláta diery v starom dome a aj tak bude nespokojná, a napokon vidíme samu Oliviu, ktorá žije úplne rovnaký život ako na začiatku, mentálne sa neposunula, v kontinentálnom metrickom systéme, ani o centimeter.

Kde je pointa?

Je tu jeden mladý pár, ktorý spolu vykročí v ústrety šťastnejším zajtrajškom, ale to je teda dosť málo, to sú štatisti.

Zostáva zrejme iba Penelope – pretože na začiatku sa vracia z nemocnice a predstiera, že je stále čulá a aktívna, kým v záverečných kapitolách už je jasné, že ju opúšťajú sily. Potom sú teda Hľadači mušlí príbehom dievčatka z obrazu, ktoré sa na konci svojej životnej púte poslednýkrát ponorí do minulosti, zrekapituluje svoj príbeh, poteší sa tým, čo bolo, a zmieri s tým, o čo prišla, a vyrovnaná umiera – na lavičke vo svojej tichej záhrade.

Svojím spôsobom sú to teda Bergmanove Lesné jahody.

Ak prižmúrime všetky oči.

Prečo by sme sa tejto literatúre mali venovať

Ľudia to čítajú, aj toto je literatúra. Máme viac predsudkov než znalostí, a kým si udržiavame schematický pohľad na mainstream, udržiavame tým aj svoju schematickú predstavu o jeho konzumentoch. A konzumentkách.

Okrem toho, venujeme svoj čas analyzovaniu literatúry, ktorá je objektívne horšia. Napríklad Jane Juráňovej vyšla, už dávnejšie, kniha s názvom Nevybavená záležitosť, ktorej hrdinkou je tiež starnúca žena s umeleckým dielom, ktorá rekapituluje svoj život, aj tu sú nejaké starosti a radosti všedného dňa, a druhá svetová vojna, a výsledok je tristný. Neviem, kam sa mi podeli ostatné výpisky, ale toto možno stačí:

Je stále štíhla, v tvári strhaná, ale veľmi zaujímavá, pretože je oduševnená.

To by Pilcherová nenapísala.

Juráňovú za to tuším nikto nepochválil, na druhej strane, niekto si dal tú prácu a recenzoval to.

Ďalšia vec, hodili by sa nám aj analýzy prekladu. Porovnala som si asi len pätnásť, nanajvýš dvadsať úryvkov z Hľadačov mušlí, a originál mi pripadá zaujímavejší; slovenský preklad príležitostne zjednodušuje. Nie som si istá, či sa to, čo mne prichodilo ako syntaktické idiosynkrázie, dalo preniesť do slovenčiny, ale mohli by sme mať na pamäti, že je to preklad a možno chvíľami vychádza v ústrety jednoduchším čitateľkám – na úkor kvality originálu.

Toto sú provizórne poznámky, berme ich s rezervou; ako hovorím – pole neorané.

A odbočka, ak to je odbočka – čítala som nedávno aj Jojo Moyesovú (ktorá prinajmenšom v tom, nakoľko je predvídateľná zápletka a koľko je tu uslintaných scén, tiež nezodpovedá všeobecným predstavám), názov románu, Foreign Fruit (pretože jeden protagonista je synom obchodníka s exotickým ovocím) sa preložil ako Zakázané ovocie. Fakujem, pritom by som to možno po zrelej úvahe preložila rovnako, v každom prípade posun smerom k ulepenému klišé je zrejmý.

A napokon, aj keď sa to netýka priamo tohto románu, ktorého koniec by sa asi nedal s čistým svedomím označiť za šťastný, treba v prípade mainstreamu myslieť aj na tie šťastné konce. Český kritik Jan Lopatka, ktorý sa analýzam populárnej tvorby venoval systematicky, sa na jednom mieste zamýšľa nad tým, aký je vzťah poznania a koncov – čo sa naozaj naučíme o živote, ak sa každý príbeh končí šťastne?

To znie ako drobná, nepatrná myšlienka, ale predsa len je zásadná. Môžeme si odpovedať, že existuje oddychová literatúra, ku ktorej tie nekomplikované, predvídateľné závery patria; lenže čo je to oddychová literatúra? Nemôžeme to len tak zahodiť.

Samozrejme môžeme, ja už len tak táram.

Mňa najväčšmi znepokojilo, keď som po dočítaní tej Pilcherovej na jednej strane konštatovala, že to ako literatúra nie je márne, ale zároveň som fakt nevidela, čo sa tým autorka snažila povedať. Možno som príliš vycvičená v stredoškolskom uvažovaní o literatúre, či umení všeobecne, ako o čomsi, čo nesie nejaké posolstvo, že. Ale aj tu sa mi zdá, že to viac otázok otvára než zodpovedá.

Výpiski

V knižke som si všeličo podčiarkla a potom vypísala do svojho čitateľského denníčka, kde sa Pilcherová, z dôvodov čisto abecedných, ocitla medzi Friedrichom Nietzschem a Petrom Rezkom.

Hodně o sobě mluvit může být i prostředkem, jak se skrýt, píše Nietzsche. Možno preto mi Penelope uniká?

Ztráta smyslu pro realitu se ohlašuje v každé Hyblerově větě, píše Rezek. To nesúvisí, ale smejem sa, kedykoľvek to vidím.

A kde je ten život?!

Tu nás mali začať strhávať tie v úvode avizované prúdy života, miesto toho som článok odložila, takže už mesiac, ako nikým nemilovaný kýpeť, leží, chradne a usychá. Nuž, oprášim ho, čosi primontujem a hodím do davu.

Pridám asi už len pozvánku. O týždeň, teda desiateho, budem niečo čítať v tej odstavenej električke na Trnavskom mýte. Volá sa to T3, kultúrny prostriedok, organizuje to Vadas mladší.

Vadas mladší mi, čo do kultúrnych aktivít, pripadá o dosť zaujímavejší než Vadas starší. O Vadasovi staršom by sa mohlo päť rokov mlčať, kompenzačne, a nič by sa nestalo. Možno sa o toto ticho postarajú ďalšie generácie.

V električke sa konajú čítačky a koncerty. Veľmi komorné. Vstupné je dobrovoľné, odporúča sa tuším 1 euro a 17 centov, ale možno som si to vymyslela.

Napadlo mi, že by som mohla, úplne exkluzívne, prečítať nejaké časti mojej Tvojej izby, ktoré z textu vypadli pri opravách, ale keď som sa na to pozrela, bolo mi úplne jasné, prečo to Želinský vyhodil.

Potom mi napadlo, že by sa dalo urobiť dramatizované čítanie Želinského redakčných pripomienok, ktoré majú svoju nepochybnú literárnu kvalitu – strohý, vecný štýl, Želinskému vlastný, sa tu vzácne láme do lyrickejších polôh. Možno by to pôsobilo trochu fragmentárne, ale zas fragmentárne je moderné, že.

To už sa nestíha, ale ešte mi zišlo na um, aké by bolo pekné mať nejaký menší zbor, desať, pätnásť ľudí, ktorí by stáli niekde okolo mňa a listovaním v knižke imitovali zvuky mora, nežný šum vĺn na piesočnatom pobreží. Čumlivski, ktorý robil grafiku, na poslednú chvíľu vymyslel niečo, vďaka čomu sa knihou dá listovať veľmi pohodlne a čo ju zároveň predražilo o sedemsto eur. Vtedy som si na plochu počítača zavesila obrázok mora a odvtedy snívam o tomto zbore, ktorý by mi šumel.

Predstierať takto výlet k pobrežiu.

Môžem sa chytiť za ruku, vrúcne stisnúť, a niekto mi fúkne brízu do vlasov.

Článok dorástol, vylieza z hniezda, pozrite…

Teraz najčítanejšie