Denník N

čo je to RA alebo skôr PsA? 1. časť

Bude to už 10 rokov čo si spolu so psoriatickou artritídou nažívame. Rozhodla som sa na naše okrúhle výročie trochu z nášho spolužitia priblížiť aj Vám.
Tu sa dozviete ako sa dokáže život bezstarostného 18-ročného dievčaťa prevrátiť naruby zo dňa na deň a poviem Vám o mojej ceste s psoriatickou artritídou (PsA), ceste bez jasného cieľa zato ceste plnejú nádeje, zážitkov a poznania.

Hovorí Vám táto skratka niečo?

Väčšine ľudí, dovolím si povedať takým 90% absolútne nič.(Niekto by si to mohol pomýliť aj s egyptským bohom slnka Ra 😄.)

Rýchlo si ju na úvod rozlúštime:  P= psoriatická R= reumatoidná A= artritída.

Nič si z toho nerobte aj mne to presne pred 10 rokmi znelo ako ďalší cudzí jazyk. Až s malým rozdielom, že sa ma tento cudzí jazyk bytostne týkal a musela som sa ho naučiť omnoho rýchlejšie ako moju milovanú nemčinu a angličtinu.

Ale poďme pekne od začiatku. Ako to všetko začalo?

Celkom príjemne. V roku 2009 som sa vybrala na prvú leteckú dovolenku do teplých krajín (ha-ha). Tunisko🌞. Dovolenka prebehla úplne v poriadku, všetko bolo úžasné a krásne. Až na predposledný deň, keď som si len tak trocha zakopla prst na pláži, klasika narazený, opuchnutý, bolestivý …

Po pár dňoch to prešlo a život išiel ďalej ako predtým.

 

pár sekúnd pred zakopnutím 😝⇡

 

Po niekoľkých týždňoch sa bolesť a opuch vrátili s plnou vervou a tentokrát som sa celkom zľakla, čakal ma posledný rok gymnázia, dlho očakávaná stužková a maturity. Nehovoriac o tom, že som sa s mojou životnou láskou💗 mala o pár mesiacov odsťahovať do Bratislavy na výšku.

A tu sa rozbehol kolotoč či skôr centrifúga lekárskych vyšetrení, odberov, RTG-nov, CT-čiek, konzultácií a aj známostí a vybavovačiek (pri tejto príležitosti by som sa chcela poďakovať najmä mojim svokrovcom, ktorí mi vybavovali aj nočné vyšetrenia a iné špeciálne zákroky).

Čo sa najskôr zdalo obyčajným narazeným či zlomeným prstom na nohe (treba asi povedať, že sa jednalo o druhý prst nie palec), sa neskôr vyvinulo do neutíchajúcej bolesti, horúceho opuchu, popraskanej kože a neschopnosti chodiť. (premýšľam, či Vám mam ukázať nejakú reálnu fotku …💩)

Najväčšou ranou bolo pre mňa prestúpenie na individuálne štúdium v 4. ročníku strednej školy. Moji rodičia, nechápem doteraz ako to prežili, mi s čerstvým jednomesačným vodičákom dali do ruky ich nové auto a nechali ma voziť sa na písomky a hodiny keď to bolo treba.

Obuť som bola schopná len jedny čižmy, v ktorých som chodila úplne všade dokonca som v nich „odtancovala“ aj pár tancov na stužkovej😁 (Tieto čižmy si určite budú pamätať aj niektorí moji spolužiaci z GSA).

 

Všetko nejakým zázrakom dopadlo dobre, stužková na výbornú (k tomu mi dopomohlo aj niekoľko druhov liekov od bolesti) aj keď som namiesto pol roka hladaných krásnych žltých lodičiek mala papuče😂, zmaturovala som na samé 1 a do tej Bratislavy sme predsa len úspešne odcestovali.

Nakoniec to vyzerá na „hepiend“, však ?

Nuž, ale ako to už v živote väčšinou býva, ani tu to nešlo ďalej hladko

Pokračovanie v 2. časti 💬

Teraz najčítanejšie