Denník N

Pani učiteľka, ja som asi bolá zlá… ku mne Mikuláš neprišiel

            Pred pár dňami svet obletel list sedemročného dievčatka z Liverpoolu, ktoré si od Santu prialo bývanie a dostatok jedla. Predstavila som si ľudí, ktorí pohoršene a so smútkom čítajú tento článok, netušiac, že to malé britské dievčatko vôbec nie je v Európe taká zriedkavá záležitosť. Okamžite, ako som videla tento text som si spomenula na svoje deti. Tie, ktoré učím druhý rok v Rokycanoch. Zalovila som v útrobách svojho notebooku a vytiahla zápisky spred roka. Opäť čítam, slzy mi tečú ako minulý rok po Mikulášovi a ja rozmýšľam, prečo sa tvárime, že deti, ktoré si želajú na Vianoce jedlo, teplo a domov sú ojedinelý prípad.

            Väčšina detí sa na Mikuláša teší. Moje deti buď neveria, že existuje, alebo si myslia, že celý rok neposlúchali. Prečo? “Pani učiteľka, ja som asi bola zlá, lebo som si minulý rok aj čižmu umyla, aj som ju dala na okno a Mikuláš neprišiel…” S týmito slovami ma privítala na ráno pred Mikulášom v škole Evka. Tak sme si povedali, že spravíme Mikuláša aspoň v škole. Do šiestej večer sme balili balíčky a ráno čakali na deti. Deti balíčky ráno našli a veľmi sa tešili. Až na Evku, ktorá skonštatovala, že celý balíček predsa musí odniesť sestre, lebo ona bude mať potom aspoň lízatko, ale jej malá sestra nemá nič. A ja som sa pozerala a nechápala. Toto dieťa, čo nemá dokopy nič materiálne, sa dokáže podeliť. Pre porovnanie, ja som ako decko zjedla bratovi Mikuláša.

A potom na poslednej hodine prišiel Mikuláš. Naozajstný, aj s pomocníkmi. Dobrí ľudia si vzali  dovolenku, prinesli pre každé dieťa v našej škole balíček a krabicu pomôcok pre triedu. A ešte aj zahrali Mikuláša. Deti skoro z kože vyskočili. Potom sa  Mikuláš spýtal, či  aj pani učiteľka poslúchala, a deti zborovo, že áno. A do toho Simonka zahlási: “Pán Mikuláš, to je naša mama!”.

Kvôli takýmto momentom si hovorím, že sa to oplatí. Že moje deti majú konečne pocit, že nie sú niekomu ukradnuté. A to si nerobím ilúzie, viem, že rodičia ich veľmi ľúbia, najviac, len keď sa musia niektorí so siedmymi súrodencami deliť o pozornosť, neujde sa im. A niektorí ani sedem súrodencov nemajú, len zlomených rodičov. Takých, čo žijú v chudobe celý život, a už nevidia zmysel. V ničom. A na budovanie sebadôvery svojich detí im nezostáva energia – sami ju nemajú, snažia sa prežiť. V dennom kolobehu upratovania, varenia bez sporáka, prania bez práčky, kúrenia bez plynu a elektriny a počítania, či bude čo na večeru, sa naozaj Mikuláš nejaví ako priorita. A potom sme zas v tom bludnom kruhu chudoby, kde Mikuláš nechodí a kde mi malá šesťročná prváčka Miška pri zametaní podlahy (tak, že ja by som tak dočista v živote nepozametala), na otázku čo chce od Ježiška povie: “Nič”. On predsa ku všetkým deťom nechodí.

             Dievčatko z Liverpoolu nie je ojedinelý prípad. Ani deti z Rokycian, a ani stovky detí, ktoré na Slovensku žijú v generačnej chudobe, v činžákoch či osadách, nie sú ojedinelý prípad. Prestaňme sa tváriť, že je. A spravme tieto Vianoce čokoľvek, malé, nenápadné, alebo väčšie, aké chcete. Zdieľanie videa. Prečítanie článku. Odporučenie knihy. Debata pri dlhých zimných večeroch s rodinou o tom, že rasizmus, opovrhovanie a neľudskosť nemá v našom svete miesto. Niečo pre to, aby všetky Mišky, Evky aj dievčatká z Liverpoolu raz mali aj Mikuláša, aj Vianoce. A aby raz Ježiško naozaj bol pre všetkých.

Teraz najčítanejšie

Anna Viľchová

Pochádza z Prešova. Po štúdiu rozvojového manažmentu na London School of Economics sa vrátila z Londýna do Rokycian v rámci programu Teach for Slovakia. V Rokycanoch chcela nájsť realitu a problémy slovenského školstva a zistiť, ako systém zlyháva v súvislosti s deťmi zo sociálne znevýhodneného prostredia. Okrem toho však našla samu seba, výnimočné deti a veľa ľudí s dobrým srdcom. Vo svojom blogu chce prinášať pohľady na realitu slovenského školstva, ale tiež prinášať možnosti riešení, ktoré by nielen deťom z Rokycian pomohli mať v živote väčšiu šancu na úspech.