Denník N

ako mi jeden prst zmenil život 2. časť

v minulej časti ste sa mohli dočítať ako to všetko začalo, dnes vám poviem ako to pokračovalo.

minulej časti  ste sa mohli dočítať ako to všetko začalo, dnes vám poviem ako to pokračovalo.

S neskrývaním nadšením som si pobalila všetky švestky a niekedy v septembri nás (mňa a Richarda) moji rodičia doviezli do Bratislavy, vysadili, nasťahovali a s trpko-sladkým pocitom vyprevadili poslednú najmladšiu dcéru na vysokú školu.

 Len so mnou to bolo s tým rozdielom, že ma proti svojej kresťanskej vôli nechali bývať s 18 ročným chalanom, s ktorým som chodila necelé 3 roky a kto vedel ako to len môže všetko dopadnúť (či otehotniem alebo sa rovno rozídeme a nebudem mať kde bývať 😂… ani jedno sa nestalo)

     

     ⇡ubytovňa v Dúbravke

Stalo sa niečo úplne iné ako každý čakal; po pár doslova dňoch bývania na horko-ťažko vybavenom ubytku a pár dňoch navštevovania vysnívanej Fakulty aplikovaných jazykov (doteraz si pamätám ked mi prišiel list z univerzity, že ma prijali a ja som revala od šťastia a behala po dvore v osuške, s papierom v ruke), mi parádne opuchol prst, teraz už skôr noha a nemohla som zájsť ani na záchod, nieto ešte na električku.

V tomto čase sme stále nevedeli čo mi vlastne je. Bola som nútená vrátiť sa domov a začať hľadať dalšie riešenia a podstúpiť nové vyšetrenia.

Moja zdravotná karta rapídne rástla do hrúbky priamoúmerne s mojím prstom.

Vtedy sa začalo jedno z najťažších období môjho života (a to som si myslela, že v tom veku bude pre mňa najťažsie ísť po prehýrenej noci ráno o 7:00 na prednášku ha-ha).

Opakované presvecovanie formou rentgenov, CT a iných múdrych strojov nepoukazovalo na zlomeninu, tak skúšali iné metódy ako napr. punkciu (kliknite si ak neviete čo to je, nič príjemného).

Samozrejme všetko s výsledkom : NEGATíVNE.

 Keď chápavá detská lekárka začala pochybovať o tom či hovorím pravdu a náhodou si nevymýšľam, zašli sme k špecialistom akým bol napr. jeden uznávaný neurochirurg, ktorý bol presvedčený o tom, že to bude zápal kostnej drene (čo nie je vôbec sranda), následne mi do záznamu napísal, že odporúča amputáciu ✄. Tohto odporúčania sa následne s radosťou chytali aj ďalší lekári: ortopédi, chirurgovia, traumatológovia, internisti a iní na slovo vzatí odborníci. Prehadzovali si ma ako horúci zemiak už nielen tu v Ružomberku ale aj na Orave a v Bratislave.

Každý deň som sa vracala domov na tú istú posteľ, v tých istých čižmách😜, so sklonenou hlavou plnou otázky Prečo? a sopľom až po zem 😭.

Vtedy som už skúšala všetky možné spôsoby ako si pomôcť; od liečiteľov až po rôzne (viac či menej nechutné) obklady – ak by Vás zaujímalo aké, opýtajte sa v komentári 😄 rada uvediem príklad.

Pokračovanie v 3.časti 💬

Teraz najčítanejšie