Denník N

Manuál pre rýchlu dobu, alebo prečo sa naháňame ako blbci

Krátke zamyslenie sa nad tým, prečo sa často nestíhame ani zamyslieť.

Vraj žijeme v rýchlej dobe, všetko uteká, my sa naháňame a sme dezorientovaní, unavení a frustrovaní. A nebudem sa tváriť, že mňa sa to netýka. Skúsim sa ale zamyslieť, prečo sa naháňame a či sa naozaj musíme vždy naháňať. Pretože pravda odveká je, že čím rýchlejšie sa veci dejú, tým menej si môžeme byť niečím istí. A to nie je bohvieaký pocit.

Pamätám si staré „dobré“ časy, možno ešte koncom minulého storočia. Nebolo jednoduché sa niekam dostať. Nie každý mal auto a alternatívou boli autobusy, ktoré chodili raz za čas. A tak sme menej cestovali. Nebolo jednoduché sa spojiť. Mobily boli ešte rarita a preto ešte existovala situácia, že ste niekomu volali na pevnú linku a nedovolali ste sa. Alebo – išli ste za ním, ale nebol doma. Nič sa nedalo robiť. Nebolo jednoduché získať čerstvé informácie. Čo sa udialo dnes, zistím zajtra z novín, alebo večer v správach. Možno na teletexte? Skrátka informačný nápor takmer neexistoval. Ak si toto všetko spojíme, mali sme menej informácií, menej možností konať a všetko trvalo dlhšie. A dalo sa povedať, dnes sa nedá, skúsim zajtra. Nebola iná možnosť. Takže kľud.

Dnes? Zbohatli sme, máme aj dve autá a tak stále niekam chodíme. Máme možnosť toho viac stihnúť a tak sa toho aj snažíme viac stihnúť – nákupy, návštevy, výlety. Rozvoz do roboty a deti do školy, je to rýchlejšie, takže šup šup autom. Potrebujem sa s niekým spojiť? Môžem okamžite a kedykoľvek. A tak si stále voláme a píšeme, niekedy sa pred tým ani nedá uniknúť. Informácie? Okamžite a stále a veľa. Nonstop, vďaka internetu. A neexituje niečo, že dnes sa nedá. Dá sa, stále, aj v noci. Kým predtým by cyklus: niečo sa stalo – dozviem sa to – zareagujem na to – trval možno aj deň dva. Teraz? Aj dve minúty. A keď je niečo rýchlejšie, môžem to robiť viac krát. Napríklad 30 krát za deň to môžem rozoberať aj s viacerými ľuďmi naraz. Otázka znie – má to ale zmysel? Nie je toľko rýchlych interakcií skôr únavných? Prídem o niečo, keď budem nejaký čas dňa striktne „offline“? Myslím si že nie. Človeka to láka, byť stále v centre diania, byť „in“ a písať si a stále sledovať čo sa deje a čo kto robí, v skutočnosti to ale strašne vysáva energiu a má to len malý prínos.

Mobilný internet veci ešte zrýchlil. Kedysi keď ste išli na autobus, tak ste si doma pozreli cestovné poriadky. Dnes to pozeráme na mobile cestou na zastávku. Kým sme išli do banky, zistili sme si stav na účte. Dnes to môžete robiť cestou do banky. Keď ste niekam išli, zistili ste si trasu. Dnes? Začnete to riešiť po tom ako vyrazíte. Všetko sa dá robiť na poslednú chvíľu, pretože … je to možné. Máte sa s niekým stretnúť? Ešte po ceste dohadujete čo a kde. A tak na poslednú chvíľu zúrivo ťukáme do mobilu na chodníku a potkýname sa o obrubník. Skrátka, netreba sa pripravovať, všetko sa vyrieši po ceste. Čo takto to ale občas robiť po starom a následne nechať mobil vo vrecku? Menej stresu.

Toto všetko sú ale triviálne veci, jasné keby sme sa nesnažili stihnúť viac vecí vďaka internetu a mobilu, menej by sme sa naháňali. Stíhame viac, lebo je to možné. Občas je to dobré a uľahčí to život, všetkého veľa ale škodí. Skúsme sa zamyslieť ďalej.

Prečo sa ešte naháňame? Keď človek niečo dokončí, má z toho dobrý pocit. Tak chce toho urobiť viac a keď skončí skôr, často ešte niečo začne. A toto nie je dobré. Pretože práca potom nikdy nekončí a celé to nemá konca. Urobím toho viac, ale som aj viac unavený a ani sa z toho neteším. Treba si dávať konkrétne ciele a tie plniť. Občas urobiť niečo naviac, ale potom si za to zobrať voľno. Normálne natvrdo, odísť od práce preč. Je to oslobodzujúce.

Voľno… pre workoholikov nočná mora. Majú výčitky svedomia, že nepracujú. Práca pre nich nie je jedným z pilierov života (ako rodina, priatelia, koníčky…), ale iba jediný zmysel. Keď nepracujú, cítia sa zbytoční. Mám známu, ktorá mi normálne povedala, že má výčitky, že sobotu nevyužíva efektívne. Víkend? Efektívne? Pre boha. Ak už má niekto výčitky z toho, že nebude pracovať, potrebuje voľno. Inak bude pracovať čoraz viac a viac, bude čoraz viac unavený a čoraz menej toho urobí a iba sa bude topiť v nadčasoch a depresiách. Je zaužívaným pravidlom, že kto robí viac, viac urobí. Ba kieho! Kto robí menej, viac urobí. Fakt, nie je to oxymoron. Kto maká 6h denne, urobí viac, ako niekto, kto „robí“ 10h denne, ale už je v takom stave, že sa nevie sústrediť a polku dňa sa motá v kruhu (síce akože robí, ale výsledok je nulový). A ten kto maká 6h denne, bude ešte aj šťastnejší, pretože môže ísť skôr domov. Alternatívou by mohlo byť pracovať 8h, ale 4x do týždňa. Niektoré firmy už začínajú zakazovať svojim zamestnancom pracovať priveľa, vedia, že tie hodiny naviac nikam nevedú. Sci-fi? Ale ďe. Kde sú najviac prepracovaní zamestnanci? Kde to už často končí až samovraždou? V Japonsku. Tam kde je zamestnanec schopný urobiť 180 hodín nadčasov a umrieť v práci. A čo urobil Microsoft v Japonsku? Zaviedol voľný piatok. Teda ľudia robili o 20% menej. A viete čo? Urobili o 40% viac. A minuli menej papiera a elektrickej energie.

Na jednej strane vieme, že od roboty aj kone dochnú, na druhej strane máme často pocit, že treba robiť viac a viac a viac. To je podľa mňa cesta do pekla. Ak je človek v nejakom odbore skúsený a šikovný, mal by postupne vedieť urobiť rovnaký objem práce s menším úsilím. Lebo už má fortieľ. Vie urobiť rýchlejšie to isté, alebo kvalitnejšie s väčšou pridanou hodnotou. Odmenou za roky námahy by malo byť menej námahy, inak to nedáva zmysel. Dreť stále rovnako, alebo dokonca čoraz viac, tiež nedáva zmysel. Namáhať sa viac by sa malo dočasné, keď napríklad investujem čas a námahu do niečoho, čo mi zjednoduší život v budúcnosti. Môže sa dokonca aj stať, že námaha bude trvať aj rok dva, ale je dobré mať pred sebou víziu, že to má zmysel. Naháňať sa len preto, že „treba“ nie je asi veľmi napĺňajúce. Z toho môže vzniknúť akurát depresia s neblahým vplyvom na zdravie a okolie „pracanta“.

Skutočne sa nám môže stať, že sa naháňame už zo zvyku. Človek si porobí a vrhne sa do ďalšej roboty. A robí a robí. A už ani nevie inak, je unavený a tlačí sa do ďalej roboty. Toto treba rozseknúť, lebo to nevedie k ničomu dobrému. Keď si človek oddýchne, pripadá mu normálne, že robí do určitého času a potom je oddych, lebo život je aj o inom. Vyšťavený človek dlhodobo zavalený robotu sa aj hanbí oddychovať a to je zle.

Treba sa vyhnúť fenoménu, ktorý nazývam „cval“. To je, keď sa ráno zobudíte a preventívne idete rýchlym krokom, najrýchlejšou cestou a všetko robíte čo najrýchlejšie, už zo zvyku. Zvyk je užitočná vec, uľahčuje život. Ale zvyknúť si sa ponáhľať nie je dobré. Mne funguje, keď schválne zmením zvyk a idem napr. do práce inou cestou, obed schválne jem pomaly a už vôbec počas neho nečítam správy na mobile. Alebo proste niečo vedome robím pomalšie, pretože sa nechcem ponáhľať. Verte, je to dobrá vec. Sveta sa nezrúti keď si trochu oddýchneme. Určite lepšie ako takto fungovať mesiace a potom na dovolenke utekať ďalej, aby sa toho čo najviac stihlo vidieť, odfotiť a obehať.

Potom je ešte aj iný typ ľudí, ktorí sa naháňajú, aby mali viac peňazí. A keď ich majú, chcú ešte viac. Stále si dávajú nejaký cieľ, ale v skutočnosti následne utekajú ďalej a niekde vnútri sa obávajú prestať. Práci a naháňaniu sa za cieľmi venovali takú pozornosť, že nevidia alternatívu. Navonok pôsobia ako úspešní a bohatí ľudia, ale vnútri sú to často smutní ľudia. Niektorí aj s nalomeným zdravím. S týmto úzko súvisí, koľko míňame peňazí. Pretože ak míňame čoraz viac, samozrejme potrebujeme čoraz viac zarábať. Ak si dokážeme kontrolovať výdavky, môžeme sa sústrediť na to, že chceme na rovnaký príjem robiť menej. Ak míňame čoraz viac, tak potom už musíme len naháňať peniaze. A ak sme si ešte požičali (tým nemyslím úver na bývanie a podobne nevyhnutné veci, ale skôr spotrebu), tak to už je potom len otrokárčina. Čudovali by ste sa, koľkí ľudia ani nevedia že kde a koľko míňajú, len stále nemajú peniaze a tak sa naháňajú čoraz viac. Smutné. Chce to uchopiť život do vlastných rúk a rozhodovať sa zodpovedne. Dá sa, keď sa chce.

Veľa naháňania sa môže byť spojené aj s nedostatkom plánovania kombinovanej so snahou urobiť toho veľa v krátkom čase. Minule som sa musel sám sebe zasmiať, keď som úprimne veril, že odbehnem do Lidla a za 5 minút budem von s nákupom. To určite… Zatiaľ čo v minulosti sme vybavili za tri hodiny tri veci, dnes by sme chceli vybaviť tri veci hodinu a popri tom ešte stihnúť obed. Jasné že sme potom na behu. Ak pribudne nová úloha, je lepšie si ju poznačiť, ako snažiť sa urobiť všetko hneď „kým nezabudnem“ Lebo aj to je zbytočný stres.

Môže nastať aj situácia, že človek prefláka pol dňa a druhú polku sa naháňa… to už je zase prokrastinácia, odkladanie všetkého na poslednú chvíľu. Niektorým to ale funguje a pod tlakom sú výkonnejší. Síce preflákajú pol dňa ale za tú druhú polku dňa urobia viac ako iní za celý deň. Dalo by sa povedať, že načo sedieť pol dňa v robote, keď človek nič nerobí. Ale ešte stále žijeme v dobe, kedy je človek platený nie za výkon, ale že je 8h prítomný v práci. A musí tam sedieť, hoci už má porobené, lebo „dochádzka nebude sedieť“. Hoci, aj toto sa už niekde začína meniť.

Nervozita a pocit vonkajšieho tlaku môžu byť spojené aj so snahou všetkým vyhovieť a všetkým hovoriť na všetko „áno“. Ale aj tu opäť platí, že vyrovnaný a oddýchnutý človek dokáže hovoriť aj „nie“, keď sa proste nedá. Uťahaný a zavalený človek má tendenciu prikyvovať a naberať si na chrbát zbytočnosti. A opäť sa vraciame k tomu, že treba vedieť oddychovať.

Prečo ešte môžeme mať málo času? Napríklad preto, že sme celý deň v robote a súkromný život je vytesnený do niekoľko málo hodín. Spojte to s dlhým dochádzaním do práce a zrazu máte chuť volať Einsteinovi, že ako to bolo s tou relativitou času. Toto sa dá vyriešiť prácou z domu, skrátením úväzku alebo sťahovaním sa do blízkosti miesta výkonu práce. Osobne sa mi ale bridí si hľadať bývanie blízko práce, alebo vôbec prispôsobovať si súkromný život práci. Práca živí mňa a rodinu, obetujem jej časť svojho času, ale zvyšok môjho života si chcem zariadiť po svojom. Oplatí sa investovať námahu a čas do toho, aby sme mohli v budúcnosti prácou tráviť menej času.

Takže zhrniem: Vyčleniť si na prácu pevný čas, nezabudnúť oddychovať. Občas rozbiť zaužívaný stereotyp a občas spomaliť. Sledovať si výdavky, neskĺznuť do kolobehu, že musím mať čoraz viac a potom sa musím čoraz viac naháňať. Plánovať, riešiť veci za behu len výnimočne. Krátkodobo to môže byť vzrušujúce, ale skôr či neskôr vás to zavalí. Naučiť sa hovoriť nie. Odvyknúť si od myšlienky, že keď si dám voľno a toto neurobím hneď, zrúti sa svet. Nezmieriť sa s myšlienkou, že tráviť v robote celý deň je jediný spôsob ako sa uživiť. Vypnúť zvonenie na mobile (aspoň večer) a odolať myšlienke ho vytiahnuť a ťukať len čo mám minútu voľna (ja viem, je to ťažké, lebo tá možnosť sa stále ponúka). Nie, nič mi neujde a nemusím sa ukazovať a pretekať s ostatnými kto je aký frajer a čo má a čo urobil.

Všetko je to klišé a nič nové? Samozrejme. Ale vždy lepšie ako „rýchla doba“ a „inak sa nedá a musím“. Máme to vo vlastných rukách… väčšinou.

Za ilustrák ďakujem majstrovi Shootymu.

Teraz najčítanejšie