Nie je to pravda, ale mohla by byť: Zdieľanie pseudotranscendentného bullshitu na sociálnych sieťach
Čitateľ tohto média sa už určite stretol s pojmom „bullshit“, či po slovensky „kravina“, „hovadina“ alebo „blábol“, pretože pred pár rokmi prišiel kanadský tím vedcov [1] so sériou zaujímavých štúdií, ktoré ukázali prepojenie medzi prijímaním bullshitov ako hlbokých a pravdivých výrokov o bytí a prijímaním iných nezmyslov, ako sú paranormálne presvedčenia, väčšia viera v konšpiračné teórie či nižšia (verbálna) inteligencia a slovná zásoba [2].
O bullshitoch vieme to, že ich cieľom je poslucháčov skôr ohúriť fundovanosťou, než skutočne informovať a majú byť skôr zábavné než obsahovať nejakú relevantnú informáciu. Bullshit je nebezpečný nie preto, že obsah tvrdenia je nepravdivý, ale skôr preto, že jeho vzťah k pravdivosti je úplne nepodstatný. Človeka, ktorý produkuje bullshity ani nezaujíma, čo je pravda; podstatné je, že prezentuje svoj názor spôsobom, ktorý vás má presvedčiť o jeho erudovanosti a informovanosti; hovorí pekne znejúce frázy, ktoré by mohli byť pravdou; a niekedy možno aj sú, hoci pravdivý obsah sa do bullshitu dostane skôr náhodne a nie zámerne.
Ako sa dajú ale skúmať bullshity vedecky? Kanadský tím vedcov použil na skúmanie bullshitov metódy náhodného generovania pseudo-hlbokých tvrdení s použitím záhadne znejúcich výrazov hnutia New Age a jeho predstaviteľa Deepaka Chopru. Vytvorili sériu obsahovo nezmyselných, no gramaticky správnych viet a nechali ľudí hodnotiť, nakoľko sa im dané výroky zdajú „hlboké“ (nesúce zásadný filozofický význam), ako napríklad: „Skrytý význam zjavuje jedinečnú abstraktnú krásu.“ Ľudia zároveň hodnotili na rovnakej škále aj niekoľko úplne banálnych tvrdení („Malé deti často plačú.“) či motivačných výrokov obsahujúcich nejaké konvenčne chápané „múdro“ („Dobrý učiteľ ti otvorí dvere, ale prejsť nimi musíš sám.“).
Keďže u nás nie je New Age hnutie také silné a prevláda skôr tradičná religiozita, ktorá sa spája s určitou mierou nedôvery voči novým (pseudo)náboženským hnutiam, rozhodli sme sa preskúmať, či nájdeme podobné výsledky aj u nás [3]. Okrem toho nás navyše zaujímalo, nakoľko budú ľudia ochotní takéto bullshity aj zdieľať na sociálnych sieťach a či k nim zaujmú kritickejší postoj. Predpokladali sme, že ak je niekto ochotný niečo zdieľať na sociálnej sieti, je o pravdivosti presvedčený viac, ako keď len označí výrok za hlboký.
Podobne ako kanadskí vedci sme sa ľudí pýtali, nakoľko hlboké sú podľa nich uvedené pseudo-transcendentné, motivačné aj banálne výroky. Okrem toho sme merali schopnosť potlačiť intuitívnu, no nesprávnu odpoveď v prospech správnej odpovede, nad ktorou sa ale bolo treba zamyslieť (kognitívna reflexia), mieru ich nepodložených presvedčení (vieru v paranormálne javy, konšpiračné teórie a alternatívnu medicínu), religiozitu a to, nakoľko pripisovali mentálne stavy neživým predmetom (tzv. ontologické zmätenie).
Zistili sme, že čím viac ľudia hodnotili nejaký výrok ako hlboký (bez ohľadu na to, či to bol bullshit, motivačný výrok alebo banálne tvrdenie), tým pravdepodobnejšie daný výrok aj zdieľali. Navyše sme zistili, že bullshit najviac zdieľali religióznejší ľudia a ľudia, ktorí pripisovali vlastnosti živých bytostí neživým predmetom. Inými slovami, čím doslovnejšie ľudia chápali metaforické tvrdenia a čím viac boli nábožensky založení, tým náchylnejší boli zdieľať nielen bullshit, ale aj rôzne motivačné či banálne tvrdenia na sociálnych médiách. Naše výsledky tak naznačujú, že ľudia, ktorí hodnotia širšie spektrum výrokov ako hlboké, majú väčší sklon nerozlišovať, aký obsah zdieľajú a tým (nechtiac) rozširovať ďalej hocijaké nezmysly. To naznačuje, že najlepší spôsob, ako zastaviť šírenie blbostí na sociálnych sieťach a v bežnom živote je zlepšiť schopnosť ľudí brzdiť prvé impulzy, ktoré im zídu na um (kognitívna reflexia) a schopnosť viac sa zamýšľať nad vecami, ktoré stretávame. Keďže však nie všetci sú ochotní alebo schopní tráviť viac času rozjímaním nad obsahom, ktorý zdieľajú na sociálnych sieťach, praktické intervencie by sa mali zamerať na zvýraznenie potreby analytického myslenia a dôsledkov šírenia nepravdivých a často škodlivých informácií.
Zoznam použitých zdrojov
[1] G. Pennycook, J. A. Cheyne, N. Barr, D. J. Koehler, and J. A. Fugelsang, “On the reception and detection of pseudo-profound bullshit,” Judgm. Decis. Mak., vol. 10, no. 6, pp. 549–563, 2015.
[3] V. Čavojová, E. C. Secară, M. Jurkovič, and J. Šrol, “Reception and willingness to share pseudo-profound bullshit and their relation to other epistemically suspect beliefs and cognitive ability in Slovakia and Romania,” Appl. Cogn. Psychol., no. February, pp. 1–13, 2018.
Ilustračný obrázok: Ján Kurinec
