Denník N

Mikulášsky koncert v SND

Nebýva zvykom zverejňovať recenzie, v ktorých sa napokon neobjaví žiadne meno účinkujúceho. V prípade Mikulášskeho koncertu v opere SND v stredu 4. decembra som sa však rozhodol popísať skôr dojmy z koncertu ako takého a niektoré princípy, ktoré platia úplne vo všeobecnosti. Pri takomto obsahovom zameraní nebolo vôbec účelné hodnotiť všetkých jeho protagonistov. A menovite vypichnúť len mená jednoho alebo dvoch z nich mi zas nepripadalo vhodné.

“Recenzia” bez mien tak môže byť akýmsi mikulášskym experimentom. Alebo sa dohodnime, že ju ani nebudeme nazývať recenziou. Neadresnosti sa v tomto prípade neobávam, veď tí, čo chcú, si mená tvorcov a účinkujúcich bez problémov dohľadajú.

Mikulášsky koncert bol propagovaný ako koncert pre deti, alebo prípadne ako rodinné predstavenie určené aj deťom. Dalo sa teda predpokladať, že jeho koncepcia bude prispôsobená najmä detskému divákovi. To sa však nie celkom podarilo.

Predovšetkým mi nie je jasné, prečo sa tvorcovia programu domnievali, že detský divák vydrží sledovať program – trvajúci viac ako hodinu a pol – bez prestávky. Už po približne 40 minútach začne pozornosť detí prudko upadať a po viac ako hodine sa začnú nudiť. V sále bolo vidieť aj deti, ktoré prestávku naozaj nutne potrebovali a keďže predstavenie išlo vkuse, jeho druhú polovicu už vôbec nevnímali.

Neďaleko odo mňa – asi 20 minút pred koncom koncertu – pobehovalo malé dieťa v uličke a jeho o niečo staršia sestra sa ho za úsmevnej pozornosti divákov snažila chytiť a doviesť naspäť k mame. Keď však „utieklo“ už po tretí krát, mamička zrejme nevydržala uprené pohľady okolia a odišla preč s obomi deťmi.

Ja som na koncert zobral svoju deväťročnú dcéru a všimol som si, že prvú polovicu sa celkom dobre bavila, ale pred koncom sa tiež začala nudiť. Záver z toho bol pomerne jasný – nechať bežať takýto program bez prestávky znamenalo celú jeho druhú polovicu pre detského diváka úplne “zabiť“.

Taktiež dramaturgia mi nebola celkom jasná, pretože v prvej polovici bol večer naozaj o Mikulášovi a deti sa dozvedeli aj čo-to z jeho minulosti, avšak v druhej polovici sa Mikuláš niekam vytratil a z programu sa stali Vianoce s Ježiškom a jasličkami.

Mikulášsky koncert v SND. Foto: Zdenko Hanout

K hudobnej zložke treba povedať, že tiež pôsobila dramaturgicky nesúrodo, čo je pri tomto type programu asi niekedy aj nevyhnutnosť. Avšak práve sprievodným slovom rozprávača – Mikuláša a dvoch čertov s anjelom (a nimi vytváraným príbehom) bolo možné aj nesúrodé časti vhodne premostiť a umne pospájať v zmysluplný celok. To sa však vôbec nestalo.

Výsledná koncepcia v štýle „tak trochu aj koledy, tak trochu aj opera, tak trochu aj Mikuláš a tak trochu aj Vianoce“ mala za následok, že program začal už v druhej polovici pôsobiť ako mačkopes.

Počas hudobného čísla, v ktorom spieval Bratislavský chlapčenský zbor Valčík snehových vločiek (číslo, v ktorom účinkujú v Luskáčikovi) bola v uličke medzi sedadlami inscenovaná scénka s navzájom sa prekárajúcimi čertami, ktorí po sebe vykrikovali. Divák v takej situácii buď počúval čo hovoria čerti a sledoval ich akciu, alebo počúval spievať na scéne deti zo zboru, avšak nevedel sa sústrediť na obe veci naraz.

Samozrejme rozumiem tomu, že predstavenie je určené najmä pre detského diváka a ten potrebuje neustály tok deja. Hudbu častokrát vníma len ako doprovod a v tomto zmysle sa zrejme takýto večer ani nedá robiť príliš inakšie, než inscenovať akcie s hovoreným slovom aj do práve znejúceho spevu. Keby sa deti mali celý večer sústrediť len na hudbu, už po chvíli by ich to nemuselo baviť. Uvedený prvok teda nekritizujem, len ho konštatujem.

Na druhej strane mi to ale viac krát prišlo ľúto, pretože väčšina hudobných čísiel bola interpretovaná veľmi kvalitne a bola škoda, že pozornosť diváka bola takto odvádzaná inam. Našťastie dialo sa tak len v relatívne rozumnej miere. A nakoľko som nebol cieľovou skupinou koncertu, moje osobné preferencie v tomto ohľade nie sú podstatné.

Jeden z dvoch čertov. Foto: Zdenko Hanout

Podrobnejšie sa pristavím pri jednom zo štrnástich hudobných čísiel večera. Udrelo mi do očí nie celkom vydarené Pie Jesu. Ja som si práve pri jeho počúvaní znovu uvedomil, ako silno platí poučka, že hudobné umenie je kolektívnym dielom, v ktorom nejde o vyniknutie  jednotlivca, ale vždy o vyznenie celku.

V prvej časti Pie Jesu práve detský chlapčenský hlas so ženským sopránom formuje fascinujúcu zvukovú súhru, avšak vychutnať si ju môžete len za predpokladu, ak počujete obe spevácke linky, ktoré ju vytvárajú.

Dá sa pritom predpokladať, že hlas chlapca bude spievaný naturálne a nikdy nebude čo do objemu môcť súťažiť s dospelou opernou speváčkou. A to platí pri akomkoľvek prevedení, úplne vo všeobecnosti. Je potrebné obzvlášť citlivo pristupovať k tomu, aby volumen profesionálneho speváka bol k detskému hlasu primeraný. Ženský hlas sa má preto niesť mäkko, lyricky, jemne až krehko (nezabudnuteľná Sarah Brightman na originálnej CD nahrávke z roku 1981 schválenej Andrew Lloydom Webberom).

Sólista z Bratislavského chlapčenského zboru spieval krásne, doslova čistým anjelským hlasom, sopranistka nastúpila zbytočne prierazne a svojho detského partnera neprimerane zatienila.

Problémy sa počas večera vyskytli kde tu aj inde, ale notoricky známe čísla budú aj tak vždy pod najväčším drobnohľadom. Je to prirodzené a netreba sa tomu brániť.

Celkový dojem však bol, že počas večera zneli kvalitné spevácke výkony ako zo strany sólistov SND, tak aj zboru (akusticky veľmi zaujímavé bolo umiestnenie zboristov na balkón počas Adeste fideles, čo vytvorilo ilúziu mohutného zvuku znejúceho stereo – z jednej strany ženy, z druhej muži) a veľmi pekne sa vo svojich výstupoch uviedli aj mladí členovia Operného štúdia.

Orchester podal taktiež bezproblémový výkon. Bolo zaujímavé sledovať, ako teleso, ktoré zvyčajne počujeme hrávať operu, vyznie v priehľadnej hudbe pastierskych motívov. Príležitosť vidieť ho v takejto úlohe sa nenaskytuje príliš často. Orchester však veľmi decentne ponúkol presne to, čo sa od neho očakávalo – bol spoľahlivým sprievodcom a doprevádzal účinkujúcich bez toho, aby sa im snažil konkurovať.

Výtvarná stránka Mikulášskeho koncertu v SND bola očarujúca. Foto: Zdenko Hanout

Bratislavský chlapčenský zbor bol vynikajúco pripravený. Či už išlo o jednoduché melódie, alebo harmonicky zložitejšie pasáže, chlapci ich zaspievali bez jediného zaváhania. Bez nadsázky možno skonštatovať, že detskí zboristi boli jedným z hlavných pilierov, na ktorých stál celý program, utiahli takmer polovicu čísiel večera. A to v situácii, kedy tento mesiac spievajú v Luskáčikovi (dovedna sedemnásťkrát), uvedú svoj vlastný profilový koncert na Kalvárii, každoročný koncert TA3 „Vianoce v Bratislave“, štyri vianočné koncerty v Slovenskej filharmónii, vianočný koncert s Adrianou Kučerovou v synagóge v Lučenci. Spolu len za tento mesiac 26 rôznych účinkovaní. A k tomu decembrové predstavenia Čarovnej flauty, Tosky a Turandot v SND. Všetko samozrejme naštudované spamäti (na rozdiel od jedného z dospelých sólistov divadla, ktorý sa na Mikulášskom koncerte objavil s čiernymi doskami s notami v rukách).

V závere roka sú tak chlapci jednoznačne našim najvyťaženejším telesom. Na Mikulášskom koncerte im patrila najväčšia poklona.

Na záver by som ešte chcel obzvlášť oceniť veľmi nápaditú a estetickú vizuálnu stránku celého večera. Portál bol otvorený do šírky aj do výšky, čo vytvorilo impozantnú scénu. Taktiež projekcie boli malebné a veľmi vhodne vybraté, dotvorili (spolu so svietením) vyslovene zážitkovú atmosféru.

Mikulášsky koncert. Foto: Zdenko Hanout

Po skončení predstavenia prišiel Peter Mikuláš – ešte stále v kostýme Mikuláša – aj so svojimi čertami a anjelom do vstupnej sály medzi divákov, aby sa s ním deti mohli aj osobne stretnúť a odfotografovať. Tie to využili naozaj v hojnom počte. Aj toto bol celkom šťastný nápad. Avšak pri cene vstupného, kedy rodina s jedným alebo dvomi deťmi utratila za lístky 70-80 eur, mohli organizátori zvážiť aj možnosť, že by deti naozaj dostali Mikulášske balíčky, nie iba džús. Ak už je to Mikulášsky koncert a Mikuláš naň príde osobne, nikto z drobcov by sa určite neurazil, keby od neho dostal aj naozajstný balíček.

Na druhej strane myšlienku ukázať deťom Mikuláša nielen z „komerčnej stránky“ ako nositeľa darčekov, ale prezentovať im príbeh o tom, ako to celé vlastne začalo, ukázať duchovný rozmer samotnej radosti z obdarovávania, vysoko kvitujem. Škoda, že tento pohľad sa už v prvej polovici večera vyčerpal.

Mikulášsky koncert. Foto: Zdenko Hanout

Mikulášsky koncert vo mne zanechal zmiešané pocity. Pre deti bol zaujímavým skôr v prvej polovici a väčšina z nich mala ku koncu problémy s udržaním pozornosti. Očami detí oceňujem čertov, na nich sa výborne bavili, hoci dospelí by ich možno aj oželeli. Pre dospelých bol večer zas podujatím síce s nejasnou dramaturgiou, ale relatívne kvalitne interpretovanou hudobnou zložkou. Za seba oceňujem skutočnosť, že zaznel Benjamin Britten ako aj Bohuslav Martinů, teda autori, ktorých náš divák nemá veľa príležitostí si na Slovensku vypočuť. Obe tieto čísla pritom boli interpretované na veľmi slušnej úrovni práve mladými členmi Operného štúdia SND.

V konečnom dôsledku to bol teda celkom milý večer, ale v niektorých aspektoch zostal výrazne nedotiahnutý. Napriek rôznym výhradám, je to však formát hodný zachovania.

 

Peter Bleha

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu