Denník N

Aktivistka nominovaná na Nobelovu cenu za mier: Stretla som ženy, ktoré sa nikdy nevzdali

Anna Alboth je poľská novinárka a aktivistka žijúca v Nemecku. Je iniciátorkou pochodu Civil March for Aleppo (Občiansky pochod za Aleppo), za ktorý bola minulý rok nominovaná na Nobelovu cenu za mier. Momentálne pôsobí v organizácii Minority Rights Group, v ktorej má na starosti programy pre novinárov a novinárky s cieľom dokumentovať medzinárodnú migráciu. O ľudských právach žien vo svete a o význame občianskeho aktivizmu sa s Annou Alboth zhovárala Sára Činčurová, analytička Koordinačno-metodického centra pre prevenciu násilia na ženách.
Interview s bojovníčkou za ľudské práva Annou Alboth uverejňujeme pri príležitosti celosvetovej kampane 16 dní aktivizmu proti rodovo podmienenému násiliu a našej kampani Zastavme násilie na ženách. #zastavmenasilie #orangetheworld #16dniaktivizmu

Veríte v silu žurnalistiky?

Myslím, že v nič iné neverím viac. Veľmi veľa rokov som pracovala ako novinárka. Zároveň som však aj aktivistkou. Myslím, že jedno bez druhého nefunguje. Čokoľvek sa vo svete deje, ak o tom médiá neinformujú, nefunguje to. Sila médií spočíva v tom, ako danú udalosť pokryjú. Keď píšete článok, sú tisíce možností ako ho napísať. Ktorá veta bude prvá, ktorá bude na konci? Je to veľmi mocný nástroj, v dobrom aj zlom slova zmysle.

A čo sila aktivizmu? Kde je medzi žurnalistikou a aktivizmom hranica? Môžete byť novinárkou a zároveň advokovať za ľudské práva, za práva žien, migrujúcich alebo iných skupín? Niektorí ľudia hovoria, že sa to nedá.

Ja si myslím, že takmer každý novinár či novinárka je zároveň aj aktivistom a aktivistkou. Pretože ako novinár si vyberáte, akým udalostiam sa venujete, a čo je ešte dôležitejšie, ako ich pokryjete. Ak si vyberiete tému tureckej minority v Grécku, naštartujete tým zmenu, pretože váš hlas je nástrojom, ktorým môžete naštartovať množstvo vecí. Neverím na objektívne médiá. Musíme si byť vedomí svojich vlastných predsudkov, operačných systémov, toho, ako sme naprogramovaní, kde sme sa narodili, či sme mužom alebo ženou, či sme súčasťou väčšiny alebo patríme k nejakej menšine a podobne. Na to, aby sme mohli nejaký príbeh opísať pravdivo, si musíme byť vedomí svojich vlastných predsudkov či zaujatostí.

Myslím, že žurnalistika a aktivizmus sa dajú skombinovať. Ako novinárka by ste mali pokryť všetky časti daného príbehu. Ja osobne som týmto dlho bojovala, lebo som si myslela, že si musím vždy vybrať nejakú stranu. A keďže som bola stále väčšou a väčšou aktivistkou, viedla som rôzne kampane a podobne, myslela som si, že už nemôžem byť novinárkou. Ale dnes si myslím, že novinári a novinárky sú tiež občania a občianky. Môžu písať o čomkoľvek, od jedla až po módu, a môžu popritom chodiť napríklad na demonštrácie. Môžu robiť vojnové reportáže a zároveň chodiť na demonštrácie proti vojne. Všetci sme ľudia, všetci máme na tomto svete nejaké postavenie. Všetci máme predsudky a skreslené vnímanie. Ak predstierame, že ako novinári sme neutrálni a objektívni, nie je to tak úplne pravda.

Môžete mi porozprávať o Občianskom pochode za Aleppo, ktorý ste zorganizovali? Spolu so skupinou ľudí ste pochodovali Nemeckom, Českom, Rakúskom, Slovinskom, Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou, Srbskom, Macedónskom, Gréckom, Bulharskom a Libanonom až na sýrsku hranicu.

V roku 2015 sme spolu s mojim manželom ubytovali u nás v byte troch utečencov. Mnoho utečencov vtedy prichádzalo k nám domov. Jeden z nich s nami ostal bývať dlho. Bol zo Sýrie. Stal sa členom rodiny, starým otcom pre naše deti. Vďaka nemu mala pre mňa vojna v Sýrii ľudskú tvár. Počuli sme ho, ako plače, keď telefonoval s ľuďmi v Aleppe, mohla som sa ho pýtať všelijaké otázky, ktoré nám Európanom a Európankám o vojne napádajú, mala som od neho vysvetlenia a odpovede na svoje otázky. A práve vďaka nemu mi bola Sýria aj veľmi blízka.

V novembri 2016, počas obliehania Aleppa, nastal moment, keď všetky médiá písali len o tom, čo sa tam deje, ukazovali odtiaľ fotografie, každý to zdieľal na sociálnych sieťach.

A mne sa stala taká zvláštna vec, keď som videla, ako médiá píšu o tom, že zdravotné sestry vyberajú bábätká z inkubátorov a dávajú ich na zem počas bombardovania. Sestry si mysleli, že toto bolo to jediné, čo môžu pre deti urobiť. Obe moje dcéry boli predčasne narodené a boli v inkubátore, pre mňa osobne teda boli inkubátory symbolom života. A toto video z Aleppa ma hlboko zasiahlo. Cítila som silné presvedčenie, že nechcem žiť vo svete, v ktorom ľudia bombardujú nemocnice, v ktorých sú bábätká v inkubátoroch. Náhle ma zaliala vlna súcitu a napadlo mi: čo ak by sme tam teraz všetci šli? Čo ak by sme opustili svoje pohodlné domovy a šli do Sýrie? Čo by sa stalo? Pozeral by sa na nás svet inak, než ako sa pozerá na sýrskych utečencov? Počuli by Sýrčania o skupine Európanov a Európaniek, ktorí robia aj niečo iné, než že zdieľajú fotky na Facebooku, a naozaj idú do Sýrie? Viem, že sa môžete pýtať, ako peší pochod môže niekomu pomôcť. Viem. Nechcela som zastaviť vojnu, taká naivná nie som. Ale chcela som ukázať, že nás to zaujíma, a že ľudia by mali vedieť, že nás to zaujíma. Politici by to mali vedieť, susedia by to mali vedieť, jednoducho všetci by o tom mali vedieť.

Tak som na svoj Facebook napísala: čo keby sme tam všetci išli? A do dvadsiatich štyroch hodín mi ľudia začali písať – Anna, ak tam pôjdeš ty, pôjdem aj ja. Mali sme taký ten pocit dôvery vo vlastné schopnosti, verili sme, že náš počin môže niečomu pomôcť. A potom mi začali volať ľudia zo Sýrie. Pýtali sa ma, či je to naozaj pravda, či naozaj chceme ísť. A v tej chvíli už bolo neskoro. Vedela som, že to musím urobiť.

Začali sme o tri týždne neskôr. Stanovili sme si pár jednoduchých pravidiel, čas, cestu, zaregistrovali sme pochod. 26. decembra sme sa stretli v Tempelhofe, najväčšom utečeneckom tábore v Berlíne, a začali sme. Bol to asi najbláznivejší deň v mojom živote. Boli tam stovky ľudí, niekoľko desiatok televíznych štábov z celého sveta. A potom sme vyrazili. Trvalo to takmer deväť mesiacov.

Ako to prežila vaša práca a rodina?

V tom čase som sa nad tým jednoducho nezamýšľala. Proste som si povedala, že musím zorganizovať tento pochod. Bola som novinárka na voľnej nohe, ale kto premýšľa o peniazoch, keď vie, že tisíce ľudí umierajú? Keď sa raz dotknete témy života a smrti, už sa nemôžete vrátiť naspäť do každodenného života, pracovať pre peniaze, kupovať si rúž a kávu. Keď ste to raz videli, nedá sa už vrátiť späť.

Ale pochod prežil vďaka môjmu manželovi. Zobral na seba zodpovednosť a starostlivosť o naše deti, aj o nás ako o rodinu. Nejaký čas pochodoval s deťmi spolu s nami, potom sa vrátili do Nemecka. Bolo to aj veľmi ťažké. Každý novinár, ktorého sme po ceste stretli, sa ma pýtal, ako sú na tom moje deti a kto im varí večeru. Stavím sa, že keď sociálne udalosti organizujú muži, máloktorý novinár sa ich pýta na to, kto sa v tej chvíli stará o ich deti. Ale pochod prežil vďaka môjmu manželovi.

Za pochod ste boli nominovaná na Nobelovu cenu za mier. Už vás nejaký čas poznám, ale nikdy som vás nepočula chváliť sa, spomínať to, dokonca ani vôbec o tom rozprávať.

Niekedy rozprávam o pochode, ale nie o nominácii. Bola to pre mňa ťažká téma. Keď vyhlásili nomináciu, ľudia si začali pochod vážiť viac. Dokonca niektorí ľudia, čo až dovtedy ignorovali moju snahu, ma začali označovať na Facebooku a gratulovať mi. Ale urobili by sme to všetko aj tak, aj bez nominácie. Samozrejme, že som bola mimoriadne šťastná. Bola som nominovaná profesorom, ktorý strávil 60 rokov výskumom toho, ako pretaviť súcit do akcie. Povedal, že sme urobili niečo, čo ide proti výsledkom jeho výskumu; podľa jeho výskumov sme sa mali pohádať a nechať pochod tak. Ale my sme vytrvali, a tento expert v Štátoch ocenil naše úsilie. To bolo pre nás veľmi dôležité. Obzvlášť preto, že sa to udialo v čase, keď som si myslela, že to už nedokážeme. Rozpadala sa mi rodina, udialo sa aj veľa zlého. V najťažších momentoch som pochybovala. A potom prišla táto nominácia, a tá všetko zmenila. Nakoniec som sa cítila zavalená emóciami. Dúfala som však, že cenu nedostaneme. Bolo by to asi zničilo náš život. Pre každého ľudskoprávneho aktivistu a aktivistku je snom získať Nobelovu cenu za mier, ale pre mňa ten čas ešte neprišiel. Ešte nie.

Keďže sme spolu trochu cestovali, viem, že keď sa vás v zložitých krajinách colníci pýtajú, aké je vaše povolanie, hovoríte im, že ste „žena v domácnosti.”

Nuž, je to spôsob, akým sa dá použiť diskriminovaná pozícia ženy, a naozaj to funguje (smiech). Tento trik používam už dlho. Colníci, ktorí majú moc, majú často pocit, že nemajú prístup do sveta žien v domácnosti. Keď im s plným sebavedomím začnete vymenúvať, čo to znamená byť ženou, mať deti, variť, prať, upratovať a podobne, je to naozaj dobrý trik. Ale je smutné, že sa k nemu musíme uchyľovať.

Ako ste sa vlastne dostali k ľudskoprávnym témam?

Odjakživa som pracovala s diskriminovanými skupinami. Vždy som vedela, že chcem byť novinárka. Absolvovala som niekoľko workshopov v Helsinskej nadácii pre ľudské práva, a tak to celé začalo. Neskôr som pracovala pre Gazetu Wyborczu, písala som o sociálnych a ľudskoprávnych témach. V tom čase som ešte nevedela, že toto je môj profil. Neskôr som so svojim manželom cestovala po svete a začali sme publikovať ľudské príbehy z celého sveta.

Vo svojom byte v Berlíne ste ubytovali mnoho utečencov. Ale raz ste mi povedali, že niektorí ľudia spochybňovali štatút jedného z utečencov, pretože nevyzeral ako takzvaný “dobrý utečenec”: mal príliš pekné oblečenie, bol príliš dobre upravený. Keď pracujeme v téme domáceho násilia, často sa stretávame s podobným problémom: niektorí ľudia sa pýtajú, či určitá žena vyzerá ako takzvaná “týraná žena”. Všetci máme stereotypy a predsudky.

Áno, presne to sa stalo. Bol to jeden z mnohých utečencov a migrantov, ktorých sme v posledných rokoch ubytovali. Som zvyknutá na to, že ľudia sa na takéto veci pýtajú. Snažím sa žiť život, v ktorom v ktorom beriem pozitívne, keď ľudia kladú akékoľvek otázky – pýtať sa je podľa mňa vždy lepšie ako domýšľať si. Kým sa moji hostia cítia v mojom dome vítaní, je to v priadku. A v tomto prípade sa ma ľudia pýtali, či tento človek bol “dobrým utečencom.”

Prvýkrát som začala pracovať s utečencami pred takmer dvadsiatimi rokmi, bolo to v Helsinskej nadácii v Poľsku. Bola som mladá novinárka a navštevovala som utečenecké tábory. Dnes už nie som tá mladá naivná aktivistka, neverím v úplne všetko, čo mi povie každý utečenec či obeť. Chápem, že ľudské príbehy sú vždy komplikované.  A ako novinári sa s tým stretávame dosť často: ideme robiť reportáž a máme pritom vytýčený určitý cieľ. A potom zistíme, že je to v skutočnosti úplne inak. Ten “dobrý” nemusí byť až taký dobrý, a ten “zlý” urobil vo  svojom živote aj nejaké dobré veci. Je dôležité byť otvorený a byť si vedomý vecí, o ktorých neviete, že ich neviete. Žiť v tomto svete znamená meniť proporciu toho, čo nevieme.

No stalo sa mi už aj to, že moje priateľky a priatelia sa stretli s obťažovaním alebo viktimizáciou a ľuďom zvonku sa to nezdalo, neverili im. Lenže kým sme, aby sme súdili to, ako má vyzerať alebo správať sa dobrá obeť alebo dobrý utečenec? Je veľmi dôležité byť si vedomý svojich vlastných predsudkov.

Je to veľmi dôležité aj vtedy, keď robíte rozhovor s niekým z diskriminovanej skupiny. Možno sa táto osoba necíti byť diskriminovaná. Mám brata so zdravotným znevýhodnením, je na invalidnom vozíku. Ľudia ho často ľutujú, hovoria, že im ho je ľúto, že má strašný život. Pritom on sám si to o sebe vôbec nemyslí. Je to úplne inak.

Domnievam sa, že v žurnalistike a aktivizme by sme mali venovať viac pozornosti príbehom posilnenia a húževnatosti, nie len príbehom o obetiach.

Myslím, že by sme sa mali pozerať na žurnalistiku ako na tzv. solution journalism. Mali by sme ukázať dobré riešenia jednotlivých problematík – alebo aj zlé riešenia. Jednoducho hovoriť o tom, čo zafungovalo, aj o tom, čo sme mohli urobiť lepšie. Mali by sme ukazovať aj úspešné príbehy. My ľudia potrebujeme počuť aj dobré veci. A najlepšie príbehy, ktoré vo mne dlho rezonovali, boli vždy tie, ktoré boli nejakým spôsobom prekvapivé. Keď človek ide na miesto, ktoré vyzerá veľmi zle, a nájde tam silný, pozitívny príbeh, alebo naopak. Pretože koniec koncov, toto je realita. Je to najsilnejšia forma žurnalistiky. Keď sa nesnažíte predať príbeh, ale opísať rôzne odtiene príbehu, a nechať čitateľa vybrať si, ako sa pri tom bude cítiť.

Ako si spomínate na prácu s čečenskými utečenkyňami, z ktorých veľkú časť tvoria ženy a deti, ktoré zažili domáce násilie, a ktoré často prichádzajú práve do vašej krajiny, do Poľska?

Pre mňa sú čečenské ženy absolútne hrdinky. Strávila som s nimi dlhý čas v Poľsku aj v Gruzínsku, a viem, že celá generácia mužov ostala v Čečensku alebo to nezvládla. Mnohé zo žien sú obeťami domáceho násilia. Mnohí muži sa cítili stratení, úplne sa nechali uniesť či sa prestali ovládať. Zato čečenské ženy sa pozbierali, naučili sa jazyk, začali podnikať a podobne. Pre mňa sú symbolom neuveriteľnej sily, nikdy sa nevzdali.

 Stretli ste sa počas svojej práce či ciest s násilím alebo toxickou maskulinitou?

Dnes ženy rozprávajú o násilí čoraz viac, no aj tak je prekvapivé, ako veľmi stále vo svete existuje zneužívanie mužskej moci. Aj v práci v oblasti ľudských práv, na univerzitách či na pracoviskách. A to teraz hovorím o občanoch a občiankach EÚ. Ak sa to u nás deje v takejto miere, čo sa deje v konzervatívnejších skupinách, ktoré nie sú zvyknuté o týchto veciach hovoriť, v omnoho nebezpečnejšej pozícii?

Mnohé čečenské ženy boli obeťami násilia. Muži boli frustrovaní a ventilovali si svoju frustráciu týmto smerom. A násilie sa deje aj v utečeneckých táboroch. Pamätám si, že keď som bola na Lesbose, bola som chvíľu so ženami v čisto ženskom utečeneckom tábore. Začali sme sa so ženami baviť o násilí. Opýtala som sa jednej zo žien, či niekedy zažila násilie, a ona povedala, že nie. A potom sme sa bavili o gynekológii. Utečenecké tábory nie sú ideálne miesto pre pôrod, ale život tam ide ďalej, organizácie tam rozširujú povedomie o antikoncepcii, dávajú tam ženám vnútromaternicové telieska a podobne. Ale niektorí muži sa proti tomu ohradzovali. Ak si niekoho žena dala zaviesť vnútromaternicové teliesko, šírili sa o nej v tábore rôzne klebety. A táto žena, ktorá mi tvrdila, že nikdy nezažila násilie, mi povedala, že ju jej strýkovia a bratranci zaviedli do stanu a išli sa osobne presvedčiť, či naozaj nemá zavedené teliesko. Ona to však z ich strany nevnímala ako násilie.

Keď sme spolu robili rozhovor s človekom, ktorý je proti prijatiu utečencov, opýtali ste sa ho túto otázku: „Prečo by podľa vás mali Európania a Európanky mať lepšie životy než povedzme Afričania a Afričanky?”

Podľa mňa je práve toto esenciou celej problematiky. Mnoho rozhovorov s ľuďmi, ktorí majú radikálne odlišný názor na migráciu, sa akosi dá zhrnúť práve touto otázkou. Naozaj nerozumiem, prečo by základné ľudské práva ako napríklad  chodiť do školy, byť nasýtený, či byť v bezpečí, mali byť menej alebo viac podstatné pre jednu osobu v porovnaní s právami inej osoby. Neviem, prečo by mali byť moje deti vo väčšom bezpečí ako napríklad deti v Sýrii. A keď som sa to toho človeka opýtala, celkom presne mi nevedel na to odpovedať.

Ako sa cítite po našej poslednej reportáži s Čečenskými utečenkami a utečencami? V septembri sme spolu nasadli do vlaku na bielorusko-poľskej hranici a boli sme s nimi len chvíle pred tým, ako sa pokúsili dostať do Európy, čo sa im napokon nepodarilo. Bol to však silný zážitok.

Ja osobne veľa čítam, viem o mnohých veciach, ktoré sa dejú po celom svete. Ale je úplne iné s niekým sa stretnúť, chytiť ho za ruku, dať si s ním čokoládu. Dá vás to do úplne inej pozície. Keď sme boli vo vlaku s utečencami, a keď nás z neho neskôr vyhodili a donútili nás vrátiť sa na stanicu, my sme vedeli, že v tom vlaku tí ľudia stále sú.

Utečenci a utečenky boli vo vagóne, v ktorom boli oddelení od ostatných. A takto vyzerá ich každodenný život: musia vstávať o piatej ráno, unavení idú na vlak s kopu batožiny, čakajú tam celé hodiny, sú na hranici vypočúvaní a často ich popoludní pošlú naspäť. Vidieť to ma posúva na úplne inú úroveň empatie.

Nič ma neaktivuje viac, než keď sa cítim zúfalá a nahnevaná. To ma motivuje konať. Bola som veľmi smutná a bolo to veľmi ťažké. A potom som sa sama seba opýtala: čo môžem urobiť teraz? Môžem napísať ombudsmanovi? Môžem tlačiť na médiá, nech o tom čo najviac píšu? Neviem ostať frustrovaná alebo nahnevaná príliš dlho. Musím ihneď konať.

Otázky kládla a do slovenčiny preložila:  Sára Činčurová, analytička KMC pre systematizáciu vzdelávania a vzdelávanie

Ilustračná fotografia: archív Anny Alboth

Koordinačno-metodické centrum pre prevenciu násilia  na ženách (KMC) Inštitútu pre výskum práce a rodiny je súčasťou národného projektu Prevencia a eliminácia rodovej diskriminácie OP ĽZ NP 2018/4.1.2/01., ktorý sa realizuje vďaka podpore  z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje www.esf.gov.sk

Teraz najčítanejšie

Zastavme násilie

Zastavme násilie je blog Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie (KMC), ktoré bolo zriadené Inštitútom pre výskum práce a rodiny (IVPR). Hlavným poslaním KMC je predchádzať a znižovať násilie na ženách a domáce násilie prostredníctvom komplexnej celoštátnej politiky. Chceme sa s vami podeliť o zaujímavé informácie, inšpiratívne rozhovory a blogy. Zároveň vám chceme sprostredkovať, aké aktivity realizujeme a ako sa nám darí v prevencii násilia.