Denník N

Koniec sveta & Hard-boiled Wonderland

Kafkovský a kyberpunkový príbeh z Tokia blízkej budúcnosti

Najcennejším tovarom sú informácie. Každý chce mať navrch. Predstavte si tie peniaze. Predstavte si tú moc.

Príbeh bezmenného kalkulátora, ktorý vo svojej hlave má zakódované prísne strážené korporátne informácie. Jeho stereotypný život pretrhne zlyhanie vedeckého experimentu a zapletenie sa do boja dvoch gigantických organizácii v Tokiu, ktoré je epicentrom hospodárskej špionáže, korporátnych intríg a vrážd.

Čím viac sa organizácia na ochranu dát, ktorej sa hovorí Systém, snaží zlepšovať svoje techniky kódovania, Továreň veľmi rýchlo príde na to, ako ich bezpečnostné techniky obísť.

Kódmani sú najmocnejšou podzemnou organizáciou, ktorá sa dáta, ukryté dokonca v samotnej mysli kalkulátora, ktorého myseľ slúži ako trezor na bezpečný presun citlivých dát z miesta A do miesta B, snaží ukradnúť a rozlúštiť. A to za akúkoľvek cenu. Lebo korporátne a vládne informácie majú na čiernom trhu vysokú cenu. A tie najdôležitejšie informácie si kódmani nechávajú pre seba.

Zatiaľ, čo Systém vznikol zo súkromného konglomerátu, ktorý nadobudol národno-bezpečnostný význam, nikto netušil ako je organizovaná Továreň . Obe organizácie však boli podobné v tom, že boli ochotné vynaložiť akékoľvek prostriedky na škodenie tomu druhému.

Náš rozvedený hrdina žije osamelý život, ktorý vo voľnom čase po rozvode zapĺňa otupovaním si zmyslov. Ľúbostné pletky strieda popíjanie dobrej whisky, varenie dobrého jedla, počúvanie hudby, pozeranie filmov, ďalšie popíjanie whisky, ďalšie jedenie dobrého jedla, čítanie starých klasikov, popíjanie piva, premýšľanie o kvalitných gaučoch a rozdieloch medzi americkými a japonskými autami, medzi malými a veľkými autami, o doprave v Tokiu, a tak ďalej.

Autor nás miestami zaplavuje konzumnou lavínou, ktorá sa však na rozdiel od Ellisovho Amerického psycha, drží na uzde. V oboch románoch však používajú autori rovnakú techniku na upozornenie na bezbrehý hedonistický kapitalizmus. Dokonca sa v oboch príbehoch často čudujeme, čo sa odohráva skutočne a čo v hlave nášho protagonistu.

Na rozdiel od Amerického psycha je však náš hrdina pochopiteľný človek, ktorý je schopný si priznať, že veľa veci nevie.

Víziu blízkej budúcnosti ako umiernenej kyberpunkovej reality, ktorá sa drží viac kognitívnych a neurofyziologických vied a psychológie ako klasického extrémneho pretechnizovania strieda kafkovská druhá dejová línia.

Druhá časť sa odohráva simultánne, oddelene, predtým a potom na vedomej a nevedomej úrovni, v skrytých zátišiach vedomia, tam kde má náš hrdina skrytý časový spínač, ktorý spôsobí koniec sveta.

Na konci sveta je jedno miesto a to mesto nie je ako žiadne iné miesto. Je to mesto, ktoré je ohradené nepreniknuteľným múrom, kam vedie len jediná cesta a odkiaľ už žiadna cesta nevedie von. Je to miesto slepých ciest, obklopené nekonečnými jabloňovými hájmi a neprekonateľnými vrchmi.

Každý, kto vchádza do tohto mesta, zabúda odkiaľ prišiel a kým kedysi bol. Na tomto mieste, je všetko, čo človek potrebuje, každý má svoje miesto. Všetko sa deje tak, ako sa to dialo odjakživa a neexistuje nikto, kto by si to nepamätal ináč. Ale nikto si tu už nič nepamätá, pretože, koniec sveta je miesto zabúdania, na tomto mieste ľudia prichádzajú o dušu.

Druhá dejová línia je o mieste divov a mieste stereotypu. Mieste pravidelnosti a marazmu a zároveň bezbolestnosti, pretože človek nemá dušu, nemá svoj tieň, stráca city v blaženom bezčase stagnujúcej nesmrteľnosti.

Druhá dejová línia je o Wonderlande, o krajine zázrakov, o Smaragdovom meste, krajine Oz, o blaženej zemi, ktorá nie je tým, čím chcete, aby bola, pretože každý,  kto tu je, už po ničom netúži.

Druhá dejová línia nesie silné kafkovské znaky s absurdnou bezvýchodiskovosťou Nabokovho románu Pozvanie na popravu a dokonale zachytáva nepomenovateľné zlo a gradujúcu úzkosť v realite, ktorá sa vymkne kontrole a kde zlovestne pôsobia bizarné sily a nepochopiteľné zákonitosti.

Istým spôsobom je príchod nášho rozprávača na koniec sveta ako príchod zememerača K. k Zámku.

Konverzácie rozprávača v Meste na konci sveta so Strážnym sa nesú v duchu konverzácii s kňazom v katedrále v Kafkovom Procese. Vo vzduchu visí akési nevysloviteľné poznanie, ktoré postupne naberá na hrôzostrašnosti svojou bezprostrednosťou.

Pocit, že človeku celý čas niečo podstatné uniká, že pravda je takmer na dosah, postupne naberá na intenzite a prichádza nervozita z uvedomenia si nevyhnutnosti všetkého, čo bolo a všetkého, čo príde.

Japonský autor Haruki Murakami v Konci sveta a Wonderelande spojil striedme prvky sci-fi, špekulatívny spoločensko-kritický podtón, satirickým spôsobom poukazujúci na rozdiely v spoločnosti, v ktorej všetci túžia po omrvinkách z veľkej žranici tam hore v sebauspokojujúcom kolotoči konzumu a kafkovskú atmosféru v príbehu, ktorý sa odohráva v podvedomí bezmenného rozprávača, ktorý sa zhodou okolností stal nielen dôležitým prvkom v spravodajskej hre, ale hrozí mu aj rozpad vlastnej osobnosti.

Brainwashing sa v podstate neodohráva len v hlave nášho hrdinu, keď kóduje informácie pre klienta, ale istým spôsobom sa odohráva na celospoločenskej úrovni. Miesto na konci sveta v porovnaní s Tokiom a vlastne celým svetom vyzerá ako miesto, kde nič nie je dôležité.

Napriek niektorým zbytočne natiahnutým pasážam a uvedomenia si, že by sa to aspoň o 10% dalo zosekať, môžem Murakamimu jedine zatlieskať.

„Keď sa ulice Mesta začnú v nadchádzajúcom súmraku zafarbovať domodra, vystúpim na západnú hradbu a dívam sa z rozhľadne ako Strážny signálom z rohu obradne zvoláva zvieratá do ohrady. Roh zaduje raz dlho a potom trikrát krátko. Keď zaznie, zavriem oči a nechám sebou prestupovať jeho mäkké tóny.

Ako sa tóny rohu rozplývajú Mestom, naťahujú zvieratá hlavy smerom ku spomienkam z dávnych časov. Niektoré zvieratá ustanú v prežúvaní, iné prestanú klepať kopytami o zem, ďalšie sa preberú zo siesty na posledných slnečných miestach a všetky spoločne dvíhajú hlavy.

V tej chvíli sa všetko ostatné zastaví. Jediné, čo sa hýbe, je ich zlatá srsť, ktorou povieva vietor. Neviem, čo sa im v tom okamihu mihá hlavami, ani za čím sa tak uprene dívajú. Všetky krky sa naklonia jediným smerom, všetky zvieratá uprene, bez pohnutia hľadia do prázdna a naslúchajú ako znie roh.“

(Konec světa & Hard-boiled Wonderland, Odeon 2017, z japonského originálu Sekai no owari to hādo-boirudo wandārando, 1985)

 

Teraz najčítanejšie