Denník N

Ako sa Palko chváli cudzím perím alebo kto tu naozaj rieši domáce násilie?

Týmto reagujem na článok Vladimíra Palka, ktorým vraj uvádza na pravú mieru niektoré moje tvrdenia. Žiaľ, nevybral si tie spoločensky najzávažnejšie, týkajúce sa lží, ktoré on a jeho partia šíria ohľadom Istanbulského dohovoru, ale sústredil sa iba na dáta ohľadom týrania blízkej a zverenej osoby.

Keďže na portáli právnych predpisov sú novelizácie Trestného zákona až od roku 2010, neoverila som si predchádzajúcu verziu zákona a za túto chybu sa ospravedlňujem.

Čo však absolútne odmietam, je opakované Palkove tvrdenie, že „ministrom vnútra, ktorý urobil skutočný prielom dopredu v serióznom odhaľovaní a objasňovaní domáceho násilia,“ bol práve on sám.

Bola to Piata žena

V slovenčine existuje taký slovný zvrat „chváliť sa cudzím perím“. Áno, je pravdou, že po roku 2002 došlo v prielome v prístupe k domácemu násiliu, v žiadnom prípade to však nebola zásluha vtedajšieho ministra Palka, ale ženských mimovládnych organizácií známych pod iniciatívou Piata žena (Aliancia žien Slovenska, Aspekt, Esfem, Fenestra, Možnosť voľby, Podisea a Pro Familia). Boli to konkrétne osoby ako Eva Sopková, Monika Grochová, Kaťa Farkašová, Jana Cviková, Jana Juráňová a ďalšie, ktoré začali tému domáceho násilia otvárať.

Iste si niektorí spomínate na kampane Piata žena, ktorej prvý ročník sa uskutočnil na prelome rokov 2001 a 2002. Sama som bola koordinátorkou oboch ročníkov kampane a preto mám informácie „z prvej ruky“. Pripomeňme si reklamný spot, ktorý je nadčasový a vlastne stále aktuálny (telefón a web už neplatia):

Kampaň vyvolala obrovský ohlas  a vďaka menovaným osobám a organizáciám sa podarilo v  kampani nielen zmedializovať tému a otvoriť verejnú diskusiu na tému domáceho násilia na ženách, ale aj zmeniť zákony v prospech obetí.

Právničky Zuzana Magurová a Henrieta Kollárová v spolupráci s Katarínou Farkašovou pod Alianciou žien Slovenska vytvorili v spolupráci s vtedajším MS SR (najmä Danielom Lipšicom) návrhy na zmenu legislatívy  Tieto zmeny sa aj vďaka atmosfére vytvorenej kampaňou Piata žena a predvolebnej atmosféry aj podarilo v NR SR presadiť.

Trestnom zákone sa pod blízkou osobou začali rozumieť aj bývalý partner alebo druh, ako aj rodič spoločného dieťaťa (teda nielen manžel). Úplne nanovo sa sformulovalo ustanovenie § týranie blízkej a zverenej osoby tak, aby akékoľvek opakované násilie akéhokoľvek druhu, ktorého dôsledkom je fyzické alebo psychické utrpenie obete, bolo bez pochybností možné kvalifikovať ako tento trestný čin. Do definície tohto trestného činu sa vymenovali sa rôzne spôsoby násilia a vypadli z neho pojmy ako „nadmerné, bezdôvodné a neprimerané násilie“, ktoré vlastne pripúšťali, že existuje aj násilie úmerné, odôvodnené a primerané.

V trestných činoch vydieranie,  znásilnenie, sexuálne násilie a sexuálne zneužívanie sa zaviedol prísnejší trest za trestný čin spáchaný na blízkej osobe.  Diskusiu vyvolalo najmä prísnejšie trestanie znásilnenia v manželstve, čo mnohí predtým vysvetľovali ako „manželskú povinnosť“ zaručujúcu de facto beztrestnosť takéhoto znásilnenia. Pripomeňme si vystúpenie v rozprave vtedajšieho ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského: „No medzi nami, občas mám pocit, že sme až príliš ďaleko zašli, čo ja viem, znásilnenie vlastnej manželky a podobne je tam, ale hovorím, snažili sme sa maximálne vyjsť v ústrety výboru, a teda trošku módnemu trendu postihovať domáce násilie.“

Významnou zmenou Trestného poriadku bolo odňatie možnosti poškodenej osoby nedať súhlas na trestné stíhanie. To bolo totiž častokrát zneužívané páchateľom, ktorý donútil obeť stiahnuť súhlas a domáce násilie nebolo možno vyšetriť. Občiansky zákonník umožnil obmedziť užívacie právo násilného manžela k bytu alebo domu a zrušil podmienku zabezpečiť násilnému partnerovi bytovú náhradu. V Občianskom súdnom poriadku bola ustanovená možnosť predbežným opatrením zakázať osobe dôvodne podozrivej z násilia dočasne vstupovať do domu alebo bytu obete. Toto sú len v skratke tie najvýznamnejšie zmeny, podrobnejší popis tu. 

Tieto zmeny začali platiť v rokoch 2002 až 2003 a zásadným spôsobom zjednodušili prístup obetí domáceho násilia k spravodlivosti. Samozrejme, masívna celoslovenská kampaň a verejná diskusia spôsobili, že sa ženy začali ozývať, a to bez ohľadu na to, kto bol vtedy náhodou minister vnútra. Na čo však minister vnútra mal zásadný vplyv, to bol prístup polície k obetiam. A práve tu Palkov rezort fatálne zlyhal.

Tušická tragédia

Ako Palko ďalej v článku píše, „Tento prielom sa začal na rozhraní rokov 2002 – 2003, keď v obci Tušice došlo k tragédii.“  V obci Tušice ale nedošlo k tragédii len tak, náhodou. Bolo to fatálne zlyhanie polície, ktoré tragédiu umožnilo. Pripomeňme si pár faktov:

Pani Kontrová, matka päťročnej dcéry a dvojročného syna, podala na polícii v Michalovciach 2. novembra 2002 trestné oznámenie na svojho manžela za opakované násilie. Deň pred podaním ju manžel zmlátil elektrickým káblom, čo vedela dokázať lekárskymi správami a 7 dňovou PNkou. Ako uviedla, nebol to prvý incident, manžel sa násilia dopúšťal opakovane.

O dva týždne sa pani Kontrová dostavila na políciu v sprievode manžela a žiadala o stiahnutie podania. Policajt namiesto vyšetrenia celej záležitosti požiadal iba o lekárske potvrdenie, že sa od podania neudial ďalší násilný skutok. Kontrovci potvrdenie dodali a policajt uzavrel koncom novembra podanie ako priestupok. Policajt nikdy neskúmal, či pani Kontrovú násilný manžel k stiahnutiu súhlasu neprinútil.

Krátko po Vianociach 2002 volali príbuzní a neskôr samotná pani Kontrová na políciu, že manžel má nelegálne držanú zbraň a vyhráža sa, že zabije seba aj deti. Policajt poslal na miesto hliadku, aby situáciu prešetrila, manžel však už dom predtým opustil. Hliadka požiadala pani  Kontrovú, aby sa na druhý deň ráno dostavila na policajnú stanicu v Trhovišti, kde ráno 27.12. spolu s bratom aj prišla. Následne, 31.12 šla opätovne na políciu do Michaloviec a zaujímala sa, v akom stave jej jej podanie z 2.novembra (medtitým uzavreté) a ohlásila aj vyhrážanie z 26.12.

V čase, keď bola na Silvestra pani Kontrová v Michalovciach, jej manžel zastrelil obe malé deti a následne seba.

Vyšetrovanie tušickej tragédie preukázalo, že pri zodpovednom postupe mohli policajti tragédii dvojnásobnej vraždy v Tušiciach predísť. V následnom trestnom konaní, skončenom v roku 2006, vnútroštátne súdy odsúdili troch policajtov za trestný čin marenia úlohy verejného činiteľa z nedbanlivosti s tým, že zanedbaním svojich povinností nezabránili tomu, aby manžel pani Kontrovej uskutočnil svoje vyhrážky.

Prípad nakoniec skončil pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu (sťažnosť č. 7510/04). Pani Kontrová žalovala SR pre porušenie práva na život svojich detí, ďalej pre porušenie svojho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, porušenie práva na prístup k súdu a neexistenciu účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy. ESĽP vyniesol 31. mája 2007 rozsudok (Kontrová v. SR),  v ktorom navrhovateľke vyhovel a priznal náhradu nemajetkovej ujmy.

Nuž, vyžaduje si to naozaj „hrošiu kožu“ chváliť sa práve tým, že Palko ako minister začal konať až týmto prípadom. Pretože Tušická tragédia a vražda dvoch maličkých detí sa nestala náhodou, ale následkom fatálneho zlyhania polície pod vedením ministra vnútra. V civilizovaných krajinách ministri po takýchto zlyhaniach odstupujú, pán Palko. (Mimochodom, (ne)vyšetrovanie vraždy Daniela Tupého tiež nepatrí k hviezdnym chvíľam vtedajšieho ministra vnútra.)

Kto tu pomáha ženám? Iba Kuffa?

Ďalším sporným tvrdením v článku – i mimo neho – je neustále zdôrazňovanie zásluh Mariána Kuffu, ktorý vraj skutočne a nezištne pomáha týraným ženám (zrejme na rozdiel od iných?). Iste, jeho Inštitút Krista Veľkňaza (IKV) je malé  impérium sociálnych služieb, v ktorom je integrovaných niekoľko typov zariadení. Podľa web stránky má IKV celkovú kapacitu 203 osôb. Treba však poukázať na to, že poskytovateľov rôznych typov sociálnych služieb je na Slovensku množstvo. Rovnako ako iní, aj IKV  funguje hlavne z verejných príspevkov, veď len v roku 2019 dostali finančný príspevok z verejných zdrojov vo výške takmer 0,9 milióna Eur, z toho takmer 400 tisíc z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny  a ďalších pol milióna  z Prešovského samosprávneho kraja. Pomoc odkázaným, ktorou sa farár Kuffa tak rád chváli a obhajuje, platia občania a občianky celej krajiny z odvedených daní. Mimochodom, rovnako, ako jeho mzdu.

Čo sa týka deklarovanej pomoci týraným ženám, nedá sa nikde dopátrať, akú službu okrem ubytovania IKV poskytuje. Zriadenie núdzového bývania má podľa Zákona o sociálnych službách určené aj iné funkcie ako iba ubytovanie. Obete domáceho násilia totiž potrebujú komplexný prístup a okrem ubytovania aj poradenstvo a podporu. Tak, ako ju  poskytujú špecializované organizácie, najmä ženské MVO. Navyše, tieto ženy potrebujú pre svoje zotavenie bezpečie a nie spoločný priestor s bývalými trestancami a násilníkmi. Mimochodom, keby SR ratifikovala Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a boja proti nemu (Istanbulský dohovor), poskytovanie služieb nevyhovujúcich štandardov podľa dohovoru by už z verejných zdrojov nebolo tak ľahko podporované.

Čo dodať na záver?

Títo páni naozaj nie sú tými, ktorí majú právo pripisovať si zásluhy na riešení problematiky násilia na ženách a domáceho násilia. Tak, ako sú sporné Palkove zásluhy na prelome v riešení domáceho násilia, je sporný kult osobnosti vytváraný okolo farára zo Žakoviec. Prestaňme teda ospravedlňovať extrémistické a nenávistné výroky Mariána Kuffu tým, že pomáha ľuďom. Nie je jediný a nerobí to zadarmo.

 

Teraz najčítanejšie

Olga Pietruchová

Ľudským právam a rodovej rovnosti sa venujem takmer 20 rokov. Svoj blog chcem využiť hlavne ako príspevok do diskusie na tieto témy.