Keď klamári neuspeli, alebo ako dostali športovci (vraj) možnosť výberu

Novela zákona o športe bola prijatá, rozhodnutie poslancov a nový zákonný stav treba rešpektovať, nech s ním akokoľvek značná časť právnickej a hráčskej obce nesúhlasí. Preto priznávam, že tento blog je do určitej miery len mlátenie prázdnej slamy, ale považujem za svoju povinnosť v tejto chvíli sa ozvať a ohradiť sa proti viacerým zavádzajúcim tvrdeniam, ktoré vyšli zo strany podporovateľov tejto novely.

Možnosť výberu ako priorita číslo jeden

Nosný argument, ktorý používali podporovatelia novely zákona o športe prešiel v priebehu plynutia času určitou metamorfózou. Prv argumentácia stála najmä na zaistení zmluvnej voľnosti v športových vzťahoch. Tento argument sa dá s prižmúrením aj kurích ôk ako-tak akceptovať, aj keď tvrdím, že používaním tohto argumentu v kontexte športových právnych vzťahov účelovo ohýbajú jeho skutočný právny význam.

Lenže po novom sa zo zmluvnej voľnosti prešlo na možnosť výberu pre športovcov a tu už musím povedať, že podporovatelia zlyhávajú aj v prostej sémantike. Ak by totiž športovci mali na výber, tak by ich rozhodnutie malo vychádzať výhradne z ich vôle. Lenže, ako dobre vieme, zmluvný vzťah v športe je dvojstranný právny úkon, ktorý je prienikom záujmov oboch subjektov tohto vzťahu. A ak klub nebude akceptovať, že športovec chce zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, tak má športovec jednoducho smolu. Nevraviac o tom, že klub už len z titulu svojej pozície je predsa len značne silnejšou zmluvnou stranou, ktorá bude diktovať podmienky.

Krátkozrakosť pri peniazoch sa nevypláca

Právne postavenie profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch je téma, ktorá sa v krajinách bývalého východného bloku v ostatnom čase mimoriadne dynamicky vyvíja. Podľa článku JUDr. Andreja Porubana, PhD. je v zásade možné desať členských štátov, ktoré pristúpili do EÚ v rokoch 2004 a 2007, rozdeliť do troch skupín, podľa toho, aké postavenie v ich právnom systéme majú športovci.

• profesionálni športovci sú so svojím klubom v zamestnanckom vzťahu,
• zmiešaný model, pri ktorom profesionálni športovci podpisujú dva kontrakty – jeden pracovnoprávny, druhý občianskoprávny/obchodnoprávny, pričom z oboch im náleží odmena,
• profesionálni športovci podpisujú so svojím klubom iba občianskoprávny/obchodnoprávny kontrakt.

Vzhľadom na skutočnosť, že ide o vyše sedem rokov starý článok, nejdem sa oň argumentačne opierať, pretože jeho aktuálnosť je ľahko spochybniteľná. Na druhej strane, nemám príliš ani záujem pri argumentácii poukazovať na iné štáty, hoci vzájomné približovanie si právnych poriadkov najmä vo vnútri Európskej únii je nezvratný proces.

Skôr chcem argumentovať vecne a vysvetliť, prečo je prvý model, v ktorom sú profesionálni športovci zamestnanci svojho klubu, pre samotných športovcov z dlhodobého hľadiska výhodnejší.

Pracovnoprávny vzťah poskytuje športovci vyššiu mieru právnej ochrany. Iste, človek môže argumentovať, že aj v občianskoprávnom kontrakte je možné si dohodnúť rovnakú ochranu, ako je to v zmluve o profesionálnom vykonávaní športu. Nuž, lenže kým zmluva o profesionálnom vykonávaní športu poskytuje športovci ochranu zo zákona, v občianskoprávnom kontrakte na takúto ochranu treba dohodu. A ako vieme, na dohodu treba dvoch – aj klub, aj športovca.

Nepochybujem o tom, že niektorí športovci si dokážu „vyboxovať“ dobré podmienky, lenže spravidla ide o skúsených hráčov s určitým menom, históriou a vyšším postavením vychádzajúcim z ich kariéry. Avšak okrem nich je tu aj násobne viac hráčov, ktorí takéto postavenie nemajú a o možnosti rovného postavenia v negociácií s klubmi môžu len snívať. A práve pre nich by určitý nemenný štandard mala poskytovať zmluva o profesionálnom vykonávaní športu.

Často tiež počuť zo strany zástancov novely zákona o športe aj argument o tom, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je lepšie aj pre samotného športovca z hľadiska ich príjmu. Takúto argumentáciu považujem za mimoriadne zavádzajúcu. Je síce pravda, že ak športovec sa dohodne s klubom na odmene 800 eur mesačne, tak mu ako SZČO nasledujúci mesiac naozaj pípne na mobil notifikácia o kredite 800 eur. Lenže takéto chápanie extrémne krátkozraké.

Mimochodom, keď sme pri odmene 800 eur, tak vďaka prechodnému ustanoveniu § 293do zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení (podľa ktorého do 31. decembra 2021 nie sú športovci vykonávajúci činnosť podľa zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu nijako sociálne poistení) by bolo pre športovca s takouto odmenou fakticky čisto ekonomicky výhodnejšie, keby bol zamestnanec. A to, prosím pekne, porovnávam 800-eurovú odmenu samostatne zárobkovo činnej osoby s 800-eurovým nákladom klubu na zamestnanca (teda 800 eur ako tzv. „superhrubá mzda“ športovca).

[ Mimochodom, pripravil som si aj jednoduchú excelovskú tabuľku na prepočet poistného, dane z príjmu a osobného mzdového bodu pre účely výpočtu starobného dôchodku pre profesionálnych športovcov. Nejde o úplne presnú tabuľku, pretože napr. neberie do úvahy neexistujúci maximálny vymeriavací základ pre úrazové poistenie do Sociálnej poisťovne, rovnako pri SZČO počíta len s tým, že si SZČO uplatní paušálne výdaje. Excelovská tabuľka je k dispozícii na stiahnutie na tomto linku. V prípade, že v tabuľke nájdete akúkoľvek chybu, informujte ma prosím o tom. Je dosť možné, že som pri niektorých počtoch pochybil, hoci som sa všemožne snažil na všetko myslieť. ]

Predchádzajúci odsek však berte s rezervou, pretože prosté nazeranie na aktuálny príjem je dosť nezodpovedné. Obzvlášť pri športovcoch, ktorých kariéra je oproti „bežným“ zamestnancom miestami aj trikrát kratšia, nehovoriac o veľkom riziku zranení a vysokej fluktuácii zamestnávateľov (klubov). O to viac by som ale čakal, že športovci budú klásť dôraz na zabezpečenie v prípade, keď sú zranení, nezamestnaní, či na zabezpečenie po skončení aktívnej športovej kariéry. Ani jednu z týchto troch zložiek im však postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby neposkytuje.

V prvom rade, dávku v nezamestnanosti pre istotu samostatne zárobkovo činná osoba od Sociálnej poisťovne ani nedostáva, ak teda sa dobrovoľne nepoistí. Na nemocenské a starobný dôchodok si športovec platí, ak teda v kalendárnom roku dostane od klubu viac ako je 6-násobok priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve za predchádzajúci kalendárny rok. Lenže športovec asi bude nepríjemne prekvapený, keď sa dozvie, aké by mal nemocenské, alebo ako by sa zhodnotili v systéme starobného dôchodku jeho roky profesionálnej hokejovej kariéry. Je totiž vysoko pravdepodobné, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie platil z minimálneho vymeriavacieho základu. Prečo? Nuž z toho dôvodu, že za použitia paušálnych výdajov by mu vyšší vymeriavací základ vyšiel len vtedy, ak by mesačne zarábal viac ako zhruba 1780 eur, a v prípade iba 8-mesačnej zmluvy s klubom viac ako 2660 eur.

Apolitickosť športu, ale len keď to vyhovuje

Na záver ešte jedna myšlienka. Nezriedka je počuť hlasy, že do športu sa nemá čo miešať politika. Ja osobne nie som s takýmto kategorickým tvrdením úplne stotožnený. Či chceme, alebo nie, politika pôsobí naprieč všetkými oblasťami bežného života. A nevyhne sa ani športu. To je skrátka fakt.

Som však mimoriadne zvedavý, či sa tohto obľúbeného tvrdenia o apolitickosti športu v budúcnosti nechytia niektorí z rečníkov, ktorí stáli na tlačových brífingoch zvolávateľa Dušana Tittela, mimochodom (ak by ste nevedeli) poslanca NR SR za SNS, dňa 4. decembra a 27. novembra. Pretože v takom prípade by to bolo z ich strany mimoriadne pokrytecké. A azda nemusím vysvetľovať prečo…