D. Simmons: Hyperion (Čitateľský denník 58/2019)
„Večer se Sol procházel po kopcích nad městem, zatímco Judy hlídala spící dítě. Uvědomil si, že teď s Bohem rozmlouvá nahlas, a horko těžko se ubránil pokušení pohrozit pěstí na nebe, vykřikovat sprostá slova a házet kamení. Místo toho kladl otázky končící vždy slovem: Proč?
Odpovědi nepřicházeli. Slunce Hebronu zapadalo za vzdálené hřbety a skály, ze kterých stoupal nahromaděný žár, celé zářily. Sol usedl na balvan a promnul si dlaněmi spánky (…)
V tu chvíli si Sol uvědomil, že rozhovory, které jeho lid vedl s Bohem po tolik tisíciletí a které byly častokrát naplněné zlobou, po zániku Staré Země neustali… ani s novou diasporou… ale stále pokračovaly. On, Rachel i Sarai byli jejich součástí. Nechal bolest, aby jej naplnila. Nabrala podobu rozhodnosti, ostré jako ocelová čepel.
Sol stál na okraji hřebenu a vzlykal do houstnoucí tmy.“
Mám teraz také obdobie, že z poličiek vyťahujem staršie, už prečítané knihy — to som nerobil už minimálne posledných desať rokov. Akože stále mám aj neprečítané zväzky, nie je to núdzové čitateľské riešenie, ale akosi spomaľujem a chcem viac preniknúť do diel, ktoré si pamätám ako hodnotné.
No a tak som sa dostal po rokoch opäť k Hyperionu Dana Simmonsa — tej najlepšej sci-fi, na ktorú som sa pamätal. Ako sa na ňu pozerám po dlhšej dobe?
Sedem je pútnikov, ktorí cestujú k tajomným Hrobkám času na planéte Hyperion — kňaz starej polozabudnutej sekty zvanej Rímsko katolícka cirkev, moslimský vojak, básnik (ktorý tvrdí, že má päťsto rokov), židovský učenec, templársky kapitán, súkromná detektívka a tichý konzul. Tí všetci boli vybraní, aby sa na konci svojej púte stretli s tajomným Štírom, oceľovou bytosťou zloženou z tŕňov a britiev, ktorá cestuje časom a priestorom — a dokáže splniť želanie jednému z nich. Tomu, čo stretnutie s ním prežije.
Počas cesty začnú naši hrdinovia rozprávať svoje osobné príbehy, každý dostane jednu kapitolu. Vidíme tak obraz sveta okolo roku 2700, kde Stará Zem už neexistuje a ľudstvo kolonizovalo viac než dvesto rozličných planét, medzi ktorými sa až doteraz cestovalo celé roky palubného času — čo sa pomaly mení budovaním dimenzionálnych Brán. Pokoj tejto Hegemónie ľudstva však narúšajú barbarskí nájazdníci zvaní Vyvrženci a vojna je na spadnutie.
Veru, aj po rokoch ma Hyperion nadchol. Každý mikropríbeh je iný, používa iný jazyk, zmysluplne posúva dej dopredu a je zároveň poctou nejakému podžánru sci-fi — cyberpunk, military, náboženská či detektívna sci-fi, space-opera. Každý kúsok skladačky je dôležitý a každý motív zaujímavý.
Osobne ma najviac dostal (aj keď som vedel, ako skončí) príbeh o židovskom otcovi, ktorý sa stará o svoju dcéru postihnutú Merlinovou chorobou — starnutím naopak. Samostatná tridsiatnička postupne mladne, stráca pamäť, schopnosť čítať, hovoriť, chodiť. Až je z nej opäť batoľa, o ktorú sa stará jej zostarnutý otec. Púť k Hrobkám času je preňho jediná nádej.
A tak by som sa mohol rozpisovať ďalej a ďalej, tých motívov a detailov je strašne veľa, ale túžim mať tieto písačky krátke, takže — prečítajte si to. Aj keď nefandíte sci-fi. V tomto novom vydaní dostanete ešte aj ako bonus malú autobiografickú poviedku, ktorá predchádzala vzniku tejto série.
Lebo Hyperion pokračuje — a je zavŕšený — v druhom zväzku pod názvom Pád Hyperionu. A čo sa pamätám, je to ešte väčšia pecka, než diel prvý.
D. Simmons: Hyperion
Argo/Triton, 2017
475 strán
*
90 %
