Denník N

Prednáška I. Radičová: Zmeny v spoločnosti ako výzvy pre liberálnu demokraciu

Na svoju Alma Mater – dokonca priamo na pracovisko, na ktorom roky pôsobila – prišla v cykle Liberálna demokracia – perspektívy a trendy prednášať sociologička a dlhoročná politička, okrem iného bývalá slovenská ministerská predsedníčka. Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD.

Po jej predstavení, profesor Bátora podčiarkol, že cieľom kurzu je primárne sa v dobe hektickej a plnej neistôt stíšiť a zamyslieť nad politikou, hodnotami, demokraciou a budúcim vývojom, ku ktorému môžeme svojim kúskom prispieť.

Profesorka Radičová v prvom rade poďakovala za možnosť hovoriť s mladými opäť raz na pôde jej „materskej“ univerzity. Hoci strávila mnoho rokov v politike, aj v tej najvyššej exekutívnej funkcii, na akadémiu nikdy nezanevrela, po odchode z politiky sa k nej opäť vrátila a dnes pôsobí ako dekanka jednej z fakúlt na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. „Budem s vami zdieľať pár svojich myšlienok a úvah, skôr vo forme hypotéz než absolútnych tvrdení. Je to materiál na diskusiu,“ uviedla svoju prednášku. Podľa nej je tiež dobré myšlienkami provokovať a nehovoriť len to, čo je akosi samozrejmé.

Na začiatku Radičová zarámcovala diskusiu o liberálnej demokracii. Najskôr ju zasadila do kontextu doby. „Vychádzajme z nasledovnej tézy: tak ako kedysi vynález písma či neskôr kníhtlače spôsobili veľké zmeny spoločnosti, v našej dobe je to internet. Zmenil nosný sociálny kontrakt a vôbec celú paradigmu fungovania spoločnosti.“

Pred tým, než začala hovoriť o kľúčových konfliktoch a fenoménom, ktorým liberálna demokracia musí dnes čeliť, zopakovala študentom jej štyri kľúčové hodnoty: ľudská dôstojnosť, sloboda, nediskriminácia/rovnosť, solidarita. Na nich podľa nej celý tento politický systém stojí a s nimi aj padá. Spory, ktoré musí dnes zvádzať, sa odohrávajú vo všetkých oblastiach týchto nosných princípov a hodnôt.

Za prvý konflikt označila ten medzi mocou a politikou. Je tam podľa nej výrazný rozpor, nakoľko došlo k podstatnému oddeleniu moci od politiky. Prakticky ide o rozpor medzi možnosťou niečo urobiť (moc) a schopnosťou rozhodnúť čo treba urobiť a ako (politika). Následky a súvislosti sú ďalekosiahle a týkajú sa viacerých oblastí. Dotýkame sa tu podľa nej kľúčovej predstavy toho, že spoločnosť by mala vytvoriť vhodné podmienky pre naplnenie potenciálu jednotlivca. „No a dnes sme v štádiu, keď je zrejmé, že spoločnosť nie len že nie je dokonalá, ale ani nevytvára podmienky pre zdokonalenie jednotlivca – prostredníctvom rovnosti príležitostí“, myslí si. Je cítiť krízu štátu, ktorý si nevie plniť svoje základné funkcie.

Druhý konflikt sa odohráva medzi tými, ktorí si podľa Radičovej uzurpovali právo stanoviť hranice medzi tým, čo je v spoločnosti tolerované a prípustné, a čo už nie. Myslí tu na vplyvných aktérov, ktorí akoby u nás v mnohých prípadoch stáli nad zákonom. Podľa nej sa vytvára priestor pre donucovanie a nedemokratickú nadvládu jedných nad druhými.

Konflikt v poradí tretí má produkovať erózia kolektívnej identity a sociálnej kohézie – a spôsob vytvárania nových identít a kohézie. Nový fenomén pomenovala ako sprostredkovanú verejnosť. Kdežto ešte pomerne nedávno sa o veciach verejných viedli diskusie „z očí do očí“ a človek ako bytosť biologická i spoločenská mohol čítať celú škálu verbálnej i neverbálnej komunikácie a významov, dnes už to takmer vôbec neplatí. „Toto je preč – ten živý úsmev, tón hlas, gestikulácia. Dnes komunikujeme symbolicky, smajlíkmi a emotiknonmi cez internet. To je však komunikácia bez skutočných emócií. Je to veľmi neosobná a nepriama komunikácia jedného s druhým.“ Podľa Radičovej tak už prakticky nezdieľame spoločný, verejný priestor. Vytráca sa komunitný spôsob života, nevieme, kto je v skutočnosti na druhom konci tej virtuálnej linky.

Podľa Radičovej je to kľúčový moment. Človek svoje správanie prispôsobuje, veľa napodobňuje, stereotypizuje, snaží sa zaradiť a niekam patriť. To vytvára istú sociálnu súdržnosť. „Tento proces dnes zažíva eróziu. Keďže tu máme spomínanú sprostredkovanú verejnosť a nekomunikujeme cez osobné prejavy, ale klávesnicu, vytráca sa aj náš cit pre komunitný, súdržný život.“ Je možné podľa nej tento fenomén spojiť aj s nevídaným šírením dezinformácií, poloprávd a lží. Keď neviete, s kým komunikujete a kto je zdrojom informácií, nie je možné si to overiť.

Radičová ako uznávaná expertka na sociálnu politiku sa pochopiteľne dlho venovala aj dopadom týchto zmien na trh práce. Podľa nej je človek dnes svedkom dvoch alarmujúcich dynamík. Po prvé, možno pozorovať pretvorenie, či skôr redukovanie človeka ako pracujúceho a tvoriaceho člena spoločnosti na obyčajného konzumenta a klienta. „Vravia nám: len kupuj, kupuj, a stále – bez ohľadu na to, či si to môžeš dovoliť. Funguje Ti telefón? Nevadí, už je tu predsa nový model, tak zahoď starý a kúp nový!“ A aj keď na to človek nemá, požičia si. „Problém totiž je, že aj tí, ktorí nemajú prácu, pôjdu nakupovať tiež. Inak sa totiž cítia byť vylúčení. A tak idú do novodobých chrámov – shopping-centier ako chrámov konzumu. Tam sa po novom trávia nedele.“

Po druhé, aj keď človek má prácu, je veľmi často neistá, krátkodobá. Stále sa mení, je vysoká fluktuácia, prebieha Schumpeterova kreatívna deštrukcia, pričom sa dbá primárne na efektivitu, flexibilitu a zisk. „My to však len kamuflujeme tou flexibilitou. Pripomína mi to komunizmus, keď sa veci nepomenovávali priamo a jasne – napríklad ceny sa nikdy nezvyšovali, len upravovali.“ Podľa Radičovej treba byť úprimný, nejde o flexibilitu, ale zisk, ktorý nakoniec vedie k frustrácii a neistote u mnohých. Tie sa odzrkadlia aj konkrétnych činoch, napríklad pri voľbách. „Hovorím tomu efekt postihnutého konzumenta. No a ten môže byť dôvodom násilia či rôznych sebazničujúcich reakcií. Ako sa hovorí, že absolútna moc korumpuje absolútne, pocit absolútnej bezmocnosti môže tiež korumpovať absolútne. Pozor na to.“

Radičová zamerala svoju kritiku na príliš individualistickú, konzumnú a atomizovaná spoločnosť. Tí, čo mali menej šťastia a sú nemajetní sa cítia vyčlenení, bezmocní a sú plní neistoty. Nevedia ako ďalej. Neregulovaný trh prináša nový druh bezmocných. Paradoxom je, že množstvo týchto problémov nemá jasného vinníka, na ktorého možno ukázať prstom. „Všeličo sa deje, ale nikto konkrétny za to nie je zodpovedný. Prosto niet vinníka.“ Všetko sú to akosi abstraktné zmeny, či už ide o technológie, s nimi spojenú globalizáciu, migrácie, rozbíjanie starých komunít, vytrácanie tradičných, napr. rodinných štruktúr. Nie málo ľudí zažíva pocit pádu ľudskej dôstojnosti, ktorý je jedným z pilierov liberálnej demokracie. No a bez niekoho konkrétneho, kto by bol za to zodpovedný, sa logicky zameriava všetka nedôvera, hnev i antipatia voči systému. Podľa mnohých totiž nemá schopnosť riešiť vzniknutú situáciu.

S tým súvisí aj hodnota solidarity. Radičová tvrdí, že bez individuálneho étosu solidarity neexistuje princíp kolektívnej solidarity. „Dane sú vynútenou solidaritou. Štát prerozdelí, áno. Ale na konci dňa aj tak tí, čo platia, budú nariekať, že platia veľa. A zase tí, ktorým sa dostáva, budú nariekať, že je to málo,“ hovorí. Podľa nej tak vzniká nespokojnosť na oboch stranách. Uznáva, že hoci jedinou dôstojnou existenciou je nebyť odkázaný na peniaze druhých, istí občania sú objektívne znevýhodnení a treba k nim byť solidárni. Musí to však prebiehať na slobodnej báze. Podľa nej by sme mali dospieť k poznaniu, že dobrovoľná pomoc znevýhodneným je podmienkou aj našej vlastnej integrity a dôstojnosti. „Nemôžete predsa prejsť okolo matky s hladným dieťaťom a ísť si pokojne kúpiť hamburger.“ Je to teda otázkou morálky, kultúry a citlivosti. „Lebo bez morálky sú tu jediné alternatívy buď autoritársky režim alebo diktatúra.“

V ďalšom konflikte, ktorého pnutie ohrozuje liberálnu demokraciu, stoja proti sebe utilitarizmus, pragmatizmus, individualizmus, a sociálne, morálne putá, záväzky a zodpovednosť. „V tomto spore však nevíťazí nikto. Ostáva len nemohúci jednotlivec. Je bezmocný, nepozná vinníka ani riešenia, je stratený a hnevá sa. To sa premieta do politiky.“

Práve v aréne politického zápasu dochádza k častým zneužívaniam týchto – inak oprávnených – emócií. Vďačné témy sa týkajú národnej či náboženskej identity a samozrejme úrovne materiálneho zabezpečenia. „Vlna populizmu je o tom, že čerpá príťažlivo a jednoducho z týchto problémov a rozporov,“ vraví Radičová. Prosto nasmeruje hnev na istú triedu, rasu, národ či vyznanie.

Čo sa týka materiálneho zabezpečenia, Radičová konštatovala dynamiku rastu sociálnych nerovností. Ak sa podľa nej rozprávame o rastúcej polarizácii spoločnosti, mali by sme za jej východiskový bod považovať obrovské sociálne nerovnosti a nespravodlivosť.

Radičová si myslí, že je dnes prakticky zablokovaná sociálna mobilita a neexistuje rovnosť príležitostí. „Hoci urobíte maximum, zistíte, že to nie je o schopnostiach či vzdelaní. Čoraz menej ľudí verí v to, že poctivou prácou sa prebojuje vyššie na sociálno-ekonomickom rebríčku.“ Na to by sa dalo namietať, že ide o istú interpretáciu dát o chudobe a zvolený model porovnávania a vyhodnocovania. Radičová súhlasí, že sa dnes celkovo máme najlepšie v poznanej histórii. „Bohatstvo je však rozdelené neadekvátne. Veľa ľudí stále žije v materiálnej deprivácii či absolútnej chudobe. A to sme v 21. storočí – s gigantmi ako Google, pričom tu stále máme ľudí bez jedla. Veď toto je krach ekonomického modelu.“

Pokiaľ je záujem udržať liberálnu demokraciu ako našu formu vlády, všetky spomenuté problémy treba okamžite riešiť. Ako? „Spustime nástroje reálneho zníženia sociálnej nerovnosti,“ radí Radičová.

Vidí aj ďalšie naliehavé problémy akým je napríklad klimatická zmena. Musíme však riešiť najmä sociálne nespravodlivosti. V oboch prípadoch musí zohrať rolu politika a vládna moc. Firmy podľa bývalej premiérky neprídu s riešeniami a zmenou sami. Politici musia tvoriť a presadzovať dobré politiky, ktoré budú regulovať a smerovať vývoj a správanie istým smerom. Tu však myslím vyvstáva otázka miery štátnych zásahov do slobody a zodpovednosti jednotlivca či dobrovoľných spolkov a združení. Navyše, aj Radičová uznáva istú obmedzenosť politiky v tom, že štáty sú na rozdielnych úrovniach a majú rôzne priority aj vzhľadom na niektoré globálne problémy a výzvy. Vytvoriť tak jednotný postup a nájsť konsenzus je mimoriadne náročné, ak nie nemožné.

Posledným konfliktom, ktorý pomenovala, bol konflikt slobody prejavu, prístupu k informáciám a ochrany súkromia. Technologický vývoj nie len tvorí nové skupiny vylúčených (tí, ktorí nemajú prístup do digitálneho sveta), ale otvára zásadnú otázku ohľadom práva na súkromie a vôbec slobodnej vôle a slobody ako takej. Kto má právo narábať so zozbieranými dátami, teda s informáciami – napríklad o mne? Ďalej, kto ma ovplyvňuje rôznymi algoritmami a nakoľko som si toho vedomý? Ako a kam ma to ťahá? Radičová tvrdí, že internet dnes za nás prakticky rozhoduje. „Pretože podsúva, zužuje, vyberá, redukuje, cenzuruje. Cieľom je udržať vašu pozornosť a zarábať.“ Dôsledkom je tiež vytváranie sociálnych bublín, ktoré robia človeka neslobodným a sú v rozpore s overenými metódami hľadania pravdy a systematického poznávania. Sociálne siete podporujú uzatváranie sa a ideovú betonáž. Táto oblasť si tiež podľa nej žiada vstup politiky. „Nestačí transparentnosť. To bolo minulé storočie. Dnes musí pribudnúť systém kontroly, regulácií a sankcií,“ tvrdí sociologička.

Suma sumárum, aký je teda recept Ivety Radičovej na obranu liberálnej demokracie? „Potrebujeme niekoľko reálnych politík a včera bolo na ne neskoro. Musia umožniť transformáciu ekonomiky rastu na sociálne orientovanú ekologickú ekonomiku v digitálnej ére. Zavedú digitálne dane, podporia inovácie, stredné a malé podnikanie, regionálny rozvoj – napríklad cez národný program startupov.“ Dotkla sa aj potreby reformy vzdelávania, teda oblasti, o ktorej sa podľa nej veľa hovorí, ale nič sa nedeje. V tomto smere sú podľa nej budúcnosťou špecifické programy orientované a šité na jednotlivca.

Svoju prednášku ukončila Iveta Radičová slovami, že problémy a výzvy, ktorým čelíme, sme diagnostikovali a poznáme ich. Čaká nás teda práca. „Nevedieť a nerobiť je pochopiteľné. Ale vedieť a nerobiť, to je neospravedlniteľné.“

Bol čas na otázky. Prvá sa týkala jadrovej energie. Má pre ňu súčasná koordinátorka Európskej Komisie pre Stredomorský koridor (jednu z hlavných európskych dopravných tepien) miesto vo svojom koncepte ekologickej ekonomiky? Radičová odpovedala okľukou, resp. kritikou dnešnej politiky masívnych štátnych dotácii elektromobility. Podľa nej chýba vízia a technológia, ktorá by reálne mohla nahradiť dnešných producentov emisií akými sú autá so spaľovacími motormi. „Som zástancom rozumného užívania verejnej dopravy, bicyklov aj recyklácie. Musíme však najmä podporiť výskum, vedcov a expertov, ktorí overujú, skúšajú a hľadajú nové, inovatívne riešenia. Bez politiky to jednoducho možné nie je,“ uzavrela.

Debata sa potom ubrala smerom k Radičovou spomínaným morálnym princípom. Na otázku, o akom systéme hodnôt hovorila, odpovedala jednoducho. „10 Božích prikázaní.“ Podľa nej ich prosto nedodržiavame, a to aj tí, ktorí sa nimi často najviac oháňajú. Znova pripomenula, kam nás ako jednotlivcov aj spoločnosť môže priviesť čistý pragmatizmus a utilitarizmus. „Potrebujeme morálku hodnôt.“ Na podotázku, či sa na definícii týchto hodnôt a význame týchto princípov zhodneme, odpovedala rovnako stručne. „Máme tu predsa Univerzálnu deklaráciu ľudských práv. Tam je myslím dosť podrobná definícia slobody, na ktorej sa zhodneme.“

O kultúrno-etických problémoch, ktoré predsa len rozdeľujú spoločnosť aj čo sa týka definície niektorých konkrétnych slobôd či práv, si Radičová myslí, že sú len problémami zástupnými. V politike podľa nej vždy najskôr hrajú rolu sľuby. Potom sa vytvorí nejaký nepriateľ, proti ktorému sa treba spojiť. A keď už nefunguje ani to, začnú politici riešiť spory kultúrno-etické. Podľa nej sa tým však zväčša len snažia pragmaticky vyhnúť riešeniu naliehavejších komplexných problémov, či už v zdravotníctve, školstve a podobne. O tom, či je takýto postoj fér voči motiváciám mnohých politikov, by sa rozhodne dalo polemizovať, rovnako ako o legitimite ideí, vízií a politík, ktoré majú svoj axiomatický pôvod v metafyzike a ich zástancovia sa (kultivovane a prostredníctvom rozumných argumentov) snažia o ich demokratické presadenie – tú totiž Radičová odsúdila.

„Na druhej strane musím pripomenúť tiež to,“ pokračovala, „že pokiaľ v spoločnosti nie je súdržnosť, presadiť nejaké nové právo nie je reálne.“

Ďalšia otázka sa týkala evergreenu slovenskej politiky – pádu vlády v roku 2011. Stojí si Radičová stále za svojim vtedajším rozhodnutím spojiť hlasovanie o eurovale s vyslovením dôvery? „Samozrejme, že áno. Jednoznačne.“ Nasledovala pomerne podrobná analýza stavu politiky a ekonomiky na Slovensku aj v Európskej únii v danom čase. „Na isté globálne krízy neexistuje národné riešenie,“ povedala. Podľa nej bol cieľ jasný – zachrániť euro, teda aj slovenskú menu. Pripomenula, že to nebolo (len) o gréckych dlhoch. V auguste 2010 odsúhlasili ona aj jej koaliční partneri zmluvu o tom, že sa budú navyšovať finančné prostriedky v prípade zhoršenej situácie v niektorej z členských krajín. „Ja nezničím meno SR ako spoľahlivého partnera. Mali sme predsa zmluvu. Nebolo iné riešenie na stole. A sami by sme krízu neutiahli, navyše by sme ohrozili zamestnanosť,“ konštatovala. Poukázala na to, že tieto dohody porušila SaS pod vedením Richarda Sulíka a trio poslancov OKS (Ondrej Dostál, Peter Osuský, Peter Zajac), ktorí na rozdiel od ich kolegu Františka Šebeja s eurovalom nesúhlasili, hlasovania sa teda nezúčastnili, a tým prispeli k pádu vtedajšej vlády. Iveta Radičová sa tiež nahlas zamyslela, či práve i tento pád vlády neprispel k tomu, že sa po návrate SMER-u do vlády zastavili systematické opatrenia v oblasti očistenia justície a skvalitnenia fungovania právneho štátu u nás. Euroval bol neskôr schválený a euro bolo zachránené, čo prispelo k zažehnaniu krízy.

Odkaz Ivety Radičovej pre študentov by sa dal zhrnúť nasledovne: diagnostikovala problémy spoločnosti a je osobnou zodpovednosťou každého, aby tieto výzvy bral do úvahy pri vhadzovaní lístku do volebnej urny. Politiky totiž presadzuje legislatívna väčšina – a tú zväčša vytvorí víťaz volieb. Študentom odkázala, aby si nerobili ilúzie o demokracii. „Ona predsa zahynie, ak nebude mať opozíciu. Je to o dialógu, diskusii, súperení, o spore ideí, vízií – musí to však prebiehať kultivovane“.

 

autor: Viliam Ostatník, je interným doktorandom na Katedre politológie FiF UK.

Teraz najčítanejšie

PolitologiaUK - kurz: Liberálna demokracia

Katedra politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského je odborné pracovisko, ktoré sa venuje spoločensko-politickým výskumom a témam. Cieľom tohto blogu je prinášať sumáre z kurzu: Liberálna demokracia - perspektívy a trendy (zimný semester a.r. 2019).