Denník N

Čo je problém slovenských školských osnov?

Všetci hovoria o memorovaní a zastaraných osnovách. Čo to však znamená pre život Rebeky a ako ministerka Lubyová potiera základy vzdelávania? Vzdelávanie musíme robiť v prvom rade pre deti, nie kvôli testom.

Ministerka Lubyová (SNS)  minulý týždeň predstavila plán ako sa zlepšiť v medzinárodných testovaniach OECD – PISA. Žiaci sa budú pripravovať na testy. Katastrofa. Dobré výsledky v testoch majú byť pritom len sprievodným javom, ak žiaci dobre zvládajú základné gramotnosti. Tie im otvárajú svet. Testovanie nesmie byť cieľom. Príprava detí na testy ide presne proti logike vzdelávania.

S profesorom Branislavom Pupalom píšeme ako si zmenu učiva predstavujeme. Všetka snaha musí smerovať k tomu, aby vo vzdelávaní deti nachádzali skutočný význam pre seba.  Oni sú hlavným adresátom zmeny obsahu učiva, nie učitelia, ani administratíva, a už vôbec nie spokojnosť politikov.

Áno, žiaci musia prestať verklikovať a musia vnímať zmysel toho, čo sa učia. V ideálnom prípade by z toho mali mať aj radosť. Problém s obsahom vzdelávania je však podstatne širší ako samotné osnovy. Nechceme ďalšiu veľkú „reformu“, chceme opraviť tie minulé.

Ako by to malo vyzerať, keď Rebeka pôjde do školy?

Rebeka* nemá bohatých rodičov. Obaja musia veľa pracovať, aby uživili 3 deti a sami seba. Rebeku veľmi ľúbia, no rozhodli sa, že využijú garantované miesto v jasliach a dali ju do ranej starostlivosti už od dvoch rokov. Jasle a neskôr škôlka nie sú len „babysitting“, Rebeka sa prirodzene a primerane svojmu veku učí základným gramotnostiam. Na tieto plynule nadviaže v prvej triede školy.

V prvých troch ročníkoch Rebeku nikto neznámkuje. Nehľadajú v nej chyby, ale schopnosti. Slovné hodnotenie dostáva individuálne. Ľahkú dysgrafiu jej diagnostikovali už v škôlke, niet preto divu, že jej písanie a čítanie nejde tak dobe ako iným deťom. V druhom cykle vzdelávania, ktoré začína štvrtou triedou, preto ešte v slovenčine dobieha to, čo sa za prvé tri roky nenaučila. Neprepadla, len ide pomalšie. Matematika jej ale ide ďaleko lepšie. Na matematiku preto chodí do triedy s inými deťmi ako na slovenčinu. Preberajú tu učivo hlbšie, veľmi ju to baví. Keďže chodí na základnú školu, ktorá sa špecializuje na IT,  cez matematiku si našla cestu k programovaniu.

Rodičia hovoria, že je lepší vrabec v hrsti, než holub na streche. Rebeku preto presvedčili, aby radšej nešla na gymnázium. Ona si aspoň vydupala, že to bude stredná priemyselná škola elektrotechnická, aj keď sa to pre dievča „nehodí“. Tá je totiž pod jednou strechou s gymnáziom. Rebeka študuje priemyslovku, ale matematiku a informatiku si dá gymnaziálnu. Učitelia sú z nej nadšení. Na konci druhého ročníka si zavolajú Rebekiných rodičov a povzbudia ich, aby Rebeke dovolili prestúpiť na gymnázium. Rebeke je ľúto za spolužiakmi, ale túži pokračovať na štúdiu na vysokej škole. Prestúpi. Koniec koncov, bývalých spolužiakov bude stále stretávať v tej istej budove.

Rebeka zmaturovala na samé jednotky. Aj zo slovenčiny. Kvôli svojej dysgrafii stále vynecháva písmená, pravopis však našťastie nehral významnú rolu.

*Rebeka nie je skutočná. V súčasnosti ani jej príbeh, Rebeka by veľmi skoro prepadla. Možno by neukončila ani základnú školu. Ak sa však do zmien v obsahu vzdelávania pustíme, takýchto pekných príbehov môže byť nespočetne veľa. Za každým z nich je osud mladého človeka.

Zošnurovať, alebo uvoľniť?

Otázkou ako zlepšiť školy sa zaoberalo už veľa múdrych ľudí. Ak to trochu zjednodušíme, platí nasledovné: Keď chceme pomôcť školám, ktoré dosahujú horšie výsledky, musíme im dať jasné vedenie a jasne povedať čo a ako učiť. Ak chceme podporiť školy s dobrými výsledkami, ich potenciál naplníme, keď im do ich práce nebudeme skoro vôbec rozprávať. Problém je v tom, že slovenský vzdelávací systém je niekde na pomedzí a nájdeme tam oba typy škôl. Treba preto pripraviť veľmi citlivú kombináciu týchto prístupov.

Základ toho, čo sa deti v školách učia, pozostáva zo štátneho vzdelávacieho programu (tvorí štát) a školského vzdelávacieho programu (tvoria jednotlivé školy). Nižšie sa venujeme štátnemu vzdelávaciemu programu. Pre rozvoj nášho školstva je však kľúčové, aby sa školy naučili pracovať aj so svojim vlastným vzdelávacím programom a aby využili priestor, ktorý sa im štát na jeho tvorbu a využívanie ponúka. Funkčný školský program má v skutočnosti len malá časť škôl. Väčšina len administratívne prevzala jeden kostrbatý štátny program, aby naplnila literu zákona. Takže namiesto širokej ponuky špecializovaných škôl tu máme veľmi podobné osnovy, na ktoré všetci nadávajú.

Chceme pomôcť školám, aby sa špecializovali podľa profilu svojich detí, regiónu, či úplne pragmaticky podľa toho, na čo majú dobrých učiteľov.  Poskytneme im silnú metodickú podporu v príprave školských vzdelávacích programov. V spolupráci so školami vytvoríme aj vzorové špecifické programy a ich moduly zamerané na IT, prírodné vedy, jazyky, atď. Tieto budú môcť základné a stredné školy prevziať bez toho, aby si ich vyvíjali sami.

Áno, úspech bude závisieť od učiteľov

Nech bude učivo akékoľvek, vždy ho k žiakom smerujú učitelia. A učitelia nie sú roboti, ktorým aktualizujete softvérovú verziu a budú zázračne učiť inak. Keď hovoríme o motivácii, rozvoji kritického myslenia, tímovej spolupráci, hodnotách a postojoch, kľúčoví sú učitelia. Preto musíme primárne investovať do ich prípravy, celoživotného vzdelávania, podpory a platov. Osnovy síce povedia čo treba naučiť, je však na učiteľoch ako to naučia. Obsah vzdelávania bude preto vždy len v tieni schopností učiteľov. Dobré osnovy však dokážu rozviazať ruky učiteľom, aby sa mohli sústrediť na to dôležité.

***

Prof. Branislav Pupala píše ako to bude podrobnejšie fungovať:

Slovenské školy nemajú problém s tým, že by mali v osnovách závadné učivo. Veď to je všade na svete vlastne veľmi podobné. My máme problém s tým, ako ho vymedzujeme v štátnych vzdelávacích programoch. V akej štruktúre, v akých dávkach, ako tieto dokumenty rozumejú vzdelávaniu ako celku, ako do ich tvorby a realizácie vťahujú učiteľov a žiakov. Keď sa len orientačne pozrieme do vzdelávacích programov základnej školy, tak zistíme, že je to čistá hrôza. Napriek tomu, že programy vznikli po takzvanej reforme z roku 2008 a sú rozpracované ako takzvané štandardy (čo sa tí chudáci tvorcovia narobili, aby každú jednotku učiva vyjadrili ako výkon žiaka), no ich logika stojí na princípoch starých aspoň osemdesiat rokov.

Odučiť, naučiť, prepadnúť

Slovenské programy (kto chce tak osnovy) sú neudržateľne zlé v štruktúre. Tak ako pred storočím, nerobia nič iné, len presne po ročníkoch (na prvom stupni ZŠ do dôsledkov) diktujú čo má učiteľ v jednotlivých predmetoch naučiť (a čo má autor učebnice nasúkať do učebnice), bod po bode, krok po kroku, výkon po výkone, bez ohľadu na ich súvislosť a vzťahu k celku. Logika? Učiteľ odučí (podľa štandardov alebo dokonca podľa učebnice), žiak sa naučí, ak sa nenaučí, tak si to ešte raz zopakuje, prepadne. A  ideme do takých archaických detailov, že ešte aj ten prvý ročník základnej školy rozdelíme na osnovy pre prípravné obdobie, šlabikárové obdobie, čítankové obdobie, aby bolo jasné, čo sa učí v septembri, čo vo februári, čo v júni. S predstavou detí, ktoré fungujú ako stroje a sú deťmi z 19-teho storočia, pre ktoré je šlabikár prvá knižka v živote.

A tak je to v každom predmete. Nikto sa nemusí zamýšľať nad tým, čo učí a k čomu to v konečnom dôsledku vedie. Ideme prosto štandard za štandardom. Len tak, lebo je to tak dané, aby sme ich „splnili“. Nevadí, že „štandard“ z tretieho ročníka nemá vzťah k ničomu z toho vyššieho. A nevadí ani to, že na prvom stupni základnej školy dokonca podlezieme to, čo deti vedia už z predškolského veku. S koordináciou vzdelávacích programov ako celku, ktorý sleduje dlhodobé ciele, si nikto nerobí žiadne starosti.

Zvládnuť osnovy ročníka, postúpiť do ďalšieho roka alebo prepadnúť. To je celá logika systému našich vzdelávacích programov. V tomto systéme je vlastne jedno, ako dlho trvá prvý stupeň základnej školy, koľko druhý, koľko stredné školy. Treba prosto preliezť osnovami vo svojej archaickej ročníkovej logike. A v nej nám potom úplne unikajú komplexnejšie vedomosti a schopnosti detí, ktoré sa budujú dlhodobo, v nadväznostiach a systematicky. Napríklad aj schopnosť dobre čítať, rozumieť literatúre, chápať podstatu vedeckého premýšľania, rozumieť histórii či matematike. A mať teda vybudované základy kultúrnej gramotnosti a základy vzdelania, ktorých pevných základom je rovnako pamäť ako aj myslenie.

Ciele pre dlhšie cykly

Stačí si pozrieť vzdelávacie programy z iných krajín a zistíte, že Slovensko je v tomto ohľade úplný archaický relikt. Vyberme len jednu krajinu z tých, o ktorých sa vie, že veľmi slušne reštartovali vzdelávací systém: Estónsko a jeho kurikulum pre základnú školu. Pochopiteľne, predmetová štruktúra je štandardná, veď okruh všeobecného vzdelávania spochybňovať naozaj netreba. Vymedzenie obsahu je ale celkom iné ako u nás. V každom predmete pár podstatných štandardov. Nie pre ročník, ale pre dlhodobejší celok. Celok znamená tri roky. Učitelia vedia, k čomu majú deti doviesť za ucelený cyklus tri roky. Vedia napríklad jasne, k čomu ich majú za tri roky doviesť v oblasti jazykovej gramotnosti, teda ako by mali vedieť hovoriť, v akej hĺbke majú rozumieť textom, čítať a tvoriť písaný text. K tomu majú načrtnuté, aké učivo v týchto troch rokoch k tomu napomáha a ako tomu napomáhajú iné predmety. A to je tak všetko čo „osnovy“ nadiktujú. A je to tak v každom predmete. Učitelia nie sú naháňači detailných štandardov. Vedú deti k jasne pomenovaným, dobre načasovaným a dlhšie trvajúcim, avšak konkrétnym cieľom na konci logických vzdelávacích etáp. Ak po prvej etape treba ešte čosi potiahnuť alebo čosi posilniť, singapurský systém napríklad našije na prvý cyklus ďalší vzdelávací cyklus sýtiaci práve tieto potreby. Lebo ani singapurský úspešný systém nestojí na osnovách (štandardoch) ako má Slovensko.

Osnovy, ktoré umožňujú rásť

Čo z toho pre nás vyplýva? My potrebujeme novú metodológiu vzdelávacích programov a ich novú logiku. Iste, potrebujeme aj trochu upratať vzdelávacie oblasti a predmety, lebo reforma z roku 2008 z nich spravila hokej. Ale hlavne musíme vedieť vymedziť to, čo vzdelávaním sledujeme, v rozumných celkoch, v akýchsi ucelených cykloch. Musíme sa prestať tváriť, že to, čo máme teraz v štandardoch po ročníkoch, sú dajaké rozumné vzdelávacie výstupy. Nie sú. To je len „prepísané“ staré učivo do nového šatu, o ktorom si len myslíme, že sú to štandardy.

My potrebujeme z gruntu a nanovo jasne naformulovať, čo chceme, aby deti ovládali najskôr po troch rokoch návštevy základnej školy (prvý cyklus), potom po ďalších (dvoch) rokoch (druhý cyklus) a potom na konci základnej školy. Tak, aby tie cykly na seba nadväzovali a rozvíjali kapacity z nižších cyklov. A musíme presne vedieť verifikovať, aké učivo napomáha týmto kapacitám rásť. Škola tak povedie k jasným cieľom, učitelia budú mať slobodnejšiu a zmysluplnejšiu pozíciu vo vyučovaní a našim žiakom sa konečne dostane skutočné vzdelanie.

Teraz najčítanejšie

Michal Kovács

Vediem expertný tím Školstvo v strane ZA ĽUDÍ. Do školstva som sa vrátil z manažmentu medzinárodnej firmy. V komunálnej politike sa venujem materským a základným školám, strednú školu som pomáhal zakladať, na vysokej som spolu s kolegami zriadili úspešné pracovisko a 5 rokov som budoval program pre šikovných ľudí zo Slovenska, ktorí odišli do zahraničia. Viacerí z nich boli učitelia a vedci na najlepších svetových univerzitách.