Denník N

Trojitá krása, platonizmus a anti-like či anti-porn text s Insula Dulcamara ako svojím vývesným štítom

Možno až príliš rozbiehavá či lyrická úvaha, ale o tom, čo ma veľmi ťaží a čo by nás podľa mňa malo ťažiť všetkých. Reakcia na pohyblivú ilúziu krásy a instagramovú dobu sociálnych sietí s hyperprezentáciou istých fragmentov nášho Ja.

Krása vynútená, krása pestovaná nasilu, kŕčovitý vrtoch, z ktorého sa napokon stáva nutkavá potreba byť peknou a páčivou, inými slovami, byť niekým vymodelovaným vzhľadom na potešenie a očakávania iných.

Je takáto krása, ktorá je predmetom snahy, úsilia, námahy – teda ktorá neexistuje sama o sebe, ale je cieľom, je make-upom, je istým prevedením, je dizajnom, formou, ktorá sa donekonečna stále upravuje, je nikdy nekončiacim sledom sekvencií nových verzií seba samej – je takáto krása vlastne ešte krásou?

Krása je všetko, čo lahodí zraku a sluchu, čo vzbudzuje obdiv, vyvoláva nadšenie, uznanie a záľubu. Je to fragment reality, formálne usporiadanie, audiovizuálny tok, ktorý zaujme, vyvoláva emócie a túžby, ale na ktorý si je možné snáď aj zvyknúť, ktorý je vábený reakciou druhého, jeho uznanlivým pokývaním hlavy, jeho rozšírenými zreničkami, jeho bažením, jeho vzrušením a dychtením, jeho cravingom.

Nie je krása niečím viac, než otročinou vkusu, výstrelkov a módy? Nemá pevnejšie základy? Nie je niečím zdravším než naháňaním sa za vždy sa meniacim prízrakom aktuálnych ideálov a prízemných predstáv o tom, čo sa má a čo nie, čo je pekné a čo nie?

Je krása nutne spojená so zrakom, s objektívom ľudského pohľadu a s jeho zaostrovaním? Nie je malicherné a nízke vidieť krásu takúto malú, ako slúžku vkusu, ako niečo, čo je potešením v pohľade (quae visa placent). Keby sme oslepli, už by pre nás neexistovala? Keby sme ohluchli, stratila by sa nám?

Podľa Platóna je krása trojjediná. Je estetická krása, je etická krása a je intelektuálna krása. Pre krásu iba vyzerať nestačí. Nemožno ju mať, možnou ňou len byť (byť krásnym človekom, mať krásne srdce, byť krásnou ženou). Krása je totiž nielen pekná. Je to aj dobro, ktoré s krásou súvisí, a je to aj pravda, ktorá sa s ňou spája. Ak krása uniká pravde, neodhalíme ju skôr či neskôr ako lož, podvod, ako nalepenú fasádu? A ak krása nevedie k dobru a nevibruje – povedané s Dostojevským – kdesi v záhyboch ľudskej duše, nie je potom niečím cudzím, zákerným, podlým, vedúcim k nešťastiu? Ak nie je krása zároveň pravdivou a dobrou, tak potom nespasí svet, ako hovoril Dostojevskij, ale ho zničí alebo na tom prinajmenšom pracuje.

Krása nie je iba deriváciou tela.

Nie je iba polohou v dimenzii sexu.

Nerodí sa iba vo voyeuristickom pohľade.

Dá sa jej aj intelektuálne porozumieť a vie aj morálne zahriať. Je to komplexný pocit, niečo ako povzdych nad zvlnenou prírodou, myšlienka na konci filmu, štvorveršie básne, pri ktorom sa usmievame alebo plačeme. V hlbokých záchvevoch a povzdychoch, ktoré vyvoláva, presahuje sexuálnosť a zmyselnosť vášne, podobne ako rozkoš z mäkkých zvukov malého dojčaťa. Je nadčasová a nie je iba chvíľková.

Ak ju tak nechápeme a nevnímame, ak sa necháme unášať jej pozlátkami a obalmi, stáva sa ľahko zneužiteľnou. Už nie je vnútorná, ale vonkajšia. Je ozdobou, ktorú je možné meniť a modifikovať. Je ako špongia, čo nasáva tekutý pocit hodnoty a akejsi výnimočnosti, znamenitosti vo svete, ktorý chváli to, čo vidí, ktorý odmeňuje tým, že likeuje. Krásu je tak možné využiť. Keď unikáme pred možnosťou byť ňou, potom je ju možné mať. A keď je ju možné mať, je jej možné mať viac. Krása, ktorú máme v hrsti, sa stáva nástrojom podobným pazúriku, hoci nie v účele. Používa a využíva sa totiž na zvýšenie sebahodnoty, pozdvihnutie toho, čo je poklesnuté. Topánky na podpätkoch a výrazný mejkap dodáva odvahu, sebavedomie, podobné ópiu sa však napokon môže stať závislosťou, ktorou prerážame davy, upriamujeme svetelné kužele manéže, na ktorej sa točíme, na seba. Práve dôrazom na túto krásu voláme: „Haló, tu som“ Všimni si ma!“ To, čo sa nám azda nedostalo vtedy, keď sme to prirodzene a túžobne potrebovali, teda pozornosť, ocenenie, prijatie a pozitívna spätná väzba, odrazu máme. A dokonca veľmi rýchlo a jednoducho. Nevyžaduje to veľkú tvorivosť alebo námahu, ale napokon, nie je to ani také trváce. A tak profitujeme z radosti a zvýšeného sebavedomia, pocitu, že niekým naozaj sme, ktorý získavame ocenením úpravy našej schránky, až zabúdame, že to skutočne cenné je vlastne len to, čo nosíme pod hrudným košom, nie na ňom.

A možno napokon ani neprofitujeme. Možno sme otrokmi módy a poddanými žiadostivosti. Zraniteľná krása sa zmieta v sieti internetu, ponúka svoje vnady, aby mohla byť vycicaná upírmi za monitormi, o ktorých nič nevie, pre ktorých je len pobavením, chvíľkou, parou pustenou pred koncertom, lákavým obalom, ale nič viac. Internet nie je len svetom likeov, ale aj nechutných, nenávistných komentárov, urážok, nenávisti…napokon teda môže byť táto krása ponížená, dotlčená, doráňaná a zabitá.

Krásu je možné využiť. A čo sa dá využiť, to je možné aj zneužiť.

V snahe byť krásnou/krásnym v tomto zmysle, teda oceneným a chváleným, drancuje a plieni človek sám seba, metamorfuje v sebe koncepciu krásy a úplne ju vkladá do svojej telesnosti. Potom, vyprázdnený ako nepotrebná mušľa, existuje vo svete, kde sa stáva túžbou pre druhého a zabúda, kým je vlastne on sám. V zdesení svojou vnútornou prázdnotou a v zemitých chvíľach vlastnej depresie napokon nechce s krásou urobiť nič iné, len ju zvracať na druhého, zbaviť sa jej a v análno-defekačnom akte ju zanechať v hnoji, devalvujúc potom už naozaj všetko na svete.

Lebo ak nemá vnútornú hodnotu sám človek, potom už pre neho nemá hodnotu nič.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.