„My nie sme ako tí z Iraku, či Sýrie. My sme dobrí! My nie sme nebezpeční moslimovia.“

Indonézia je najväčšou moslimskou krajinou sveta, no aj napriek veľmi vysokej koncentrácii islamu, sa v krajine nachádzajú aj iné náboženstvá,  ako napríklad hinduizmus, budhizmus, či dokonca kresťanstvo. Tieto ostatné náboženstvá sú iba menšiny, ktoré tu ešte ostali potom, ako prišli arabskí kolonialisti a priniesli islam.

Žijeme v dobe, keď sa spoločnosť zvykne deliť podľa náboženstvá, politického názoru, či spoločenského postavenia. Žijeme v dobe, ktorú mnohí naši starí rodičia, či rodičia v minulosti nezažili, a dokonca si dovolím povedať, že aj napriek udalostiam, ktorým naša krajina v poslednej dobe čelí, žijeme v pomerne slobodnej krajine v porovnaní s Indonéziou, kde je všetko podriaďované náboženstvu. Vďaka tejto slobode máme veľa možností a jednou z nich je môj polročný pobyt v Indonézii, ktorý mi zdá sa dáva viac ako by som očakávala. Nejde tu iba o cestovanie naprieč exotickou krajinou, ale skôr o ten kultúrny rozdiel, lepšie povedané rozdielnosť náboženstiev.

Aby som najlepšie opísala moje pocity, musím na začiatok spomenúť, že patrím ku skupine veriacich, no do kostola nechodím a dá sa povedať, že nie som ukážkový kresťan. Náboženstvo považujem za súčasť života, ale nepodriaďujem mu všetko a spolieham sa sama na seba.

Zrazu som sa ocitla v najväčšej moslimskej krajine, a čo viac, v najkonzervatívnejšej a „najnáboženskejšej“ časti celej krajiny. Otázka náboženstvá na Slovensku nie je až taká dôležitá ako tu v Indonézii, a prvá vec, ktorú sa ma ľudia pýtajú je moje meno a náboženstvo. Bola som upozornená domácimi, ktorí už vycestovali do Európy, že aj keby som nebola veriaca, mám im povedať nejaké náboženstvo, je jedno aké, len nejaké. Indonézania majú dokonca aj na svojom občianskom preukaze uvedenú vieru.

Ako to však vyzerá medzi jednotlivými náboženstvami?  

Domáci, prívrženci iných náboženstiev ako je islam, tvrdia, že moslimovia nie sú voči ním tolerantní, resp. nie tak ako kedysi, a že časy sa úplne zmenili. Z ich tvrdení tiež vyplýva, že islam je najdôležitejšie náboženstvo sveta a ostatné nie sú tak dôležité.

Keďže som kresťanka, najviac sa zaujímam o vzťah medzi touto menšinou a väčšinou. Dokonca som navštívila aj jednu nedeľnú omšu, na ktorej to vyzeralo takmer ako u nás. No je tu jeden zásadný rozdiel, a tým je modlenie. V islame sa modlia päťkrát za deň, zatiaľ čo kresťania to majú ináč. Nedeľa je pre nich najdôležitejšia. Vrátim sa naspäť k modleniu v islame, keďže toto je trochu kontroverzná otázka pre niektorých kresťanov. Hlas mešity, ktorý okoliu dáva vedieť, resp. volá každého do mešity, je veľmi hlasný (ako dedinský rozhlas) bez ohľadu na to, či sú štyri hodiny ráno alebo poobede, čo, samozrejme, prekáža niektorým kresťanom, pretože im to narúša súkromie.

Dokonca mi jedna známa povedala, že raz sa jedna žena sťažovala na hlas z mešity, pretože jej to vadilo a chtiac-nechtiac dostala dva roky väzenia.

Ďalším príkladom je jedna predvolebná kampaň, v ktorej si kandidát dovolil použiť citát z Koránu, za čo bol uväznený.

Ako sa cítim ja ako kresťanka v tak rozdielnej moslimskej krajine?  

Popravde, veľa ľudí má mnoho predsudkov a islam odsudzuje. Ja tu nejdem robiť súd a tvrdiť, ktoré náboženstvo je správne, a ktoré je to horšie. To si musí každý uvedomiť sám, a vôbec existuje niečo správne? Ja si skôr myslím, že je každého osobná vec v čo verí, a či vôbec verí. Pred cestou do Indonézie som počúvala iba samé predsudky typu: „Nechoď tam, sú tam cunami.“, „Nechoď tam, sú tam zemetrasenia.“, „ Nechoď tam, je tam islam.“

Veľa ľudí si myslí, že islam sa rovná terorizmus, našťastie to nie je tak. Stretla som sa s rôznymi situáciami, čelila rôznym nepríjemnostiam, no nikdy som nepocítila pocit, kedy som sa bála, mala z niečoho strach, skôr naopak, všade, kde som prišla mi bolo veľmi dobré. Ako som už uviedla, cítim sa tu veľmi bezpečne, no tiež mám pocit, že tu musím čeliť mnohým obmedzeniam, ktoré ovplyvňujú môj život, no ktorým sa viem podriadiť, keďže ja som tu cudzinec a musím rešpektovať ich kultúru.

Raz som sa bavila s jedným miestnym na tému kultúrnych rozdielov, náboženstvá atď. a dosť som ostala zarazená, keď ma odrovnal vetou: „My nie sme ako tí z Iraku, či Sýrie, my sme dobrí, my nie sme nebezpeční moslimovia.“, a tak som sa zamyslela, kde vzniklo to škatuľkovanie a na základe čoho.

Náboženstvo je niečo, čo je v nás, niečo, čo je iba vnútri, niečo čo sa nedá vyjadriť slovami, ale skutkami a vierou. Bez ohľadu na to, či ste kresťan, moslim, či vyznávate budhizmus, podstata je tá istá, a tou je VIERA V BOHA.