Keď máte doma plešatého chlapca, čo rád pochoduje.
Mária zviera v rukách textilnú vrecku, obracia ju v starých prstoch a hľadá suchý kúsok, ktorým by si utrela vráskavú tvár. Slzy tvý mámy šedivý, spieva kapela Olympic.
Dnes mu Mária zavolať nemôže a tak len píše list. A napokon, aj keď mu zavolá, nemá jej veľmi čo povedať. Len sa posťažuje, ponadáva a vypýta si ďalšie peniaze. Vždy si hovorí, že najbližšie už odolá, že mu už nič, okrem parených buchiet, zabalených v servítke, nepošle.Vždy ju však zlomí. Vie ako na ňu, je to jej syn. Napriek všetkému.
Počas strednej prišli prvé nášivky, keby len tak vedela, čo to je a čo z toho rokmi vznikne, radšej by si nechala ruky zdrevenieť. Keď sa Márii po omši pýtajú, kde má syna a ako sa mu vodí, pozrie do zeme a hoci je kresťanka, nevdojak zaklame. Syn je v zahraničí, pracuje, darí sa mu. V skutočnosti je v Ilave. A áno, pracuje, lebo musí, aby zaplatil za to, čo napáchal.
Mária ide z kostola, cestou sa zastaví u susedky. Už z diaľky počuť krik a dupot ťažkých čižiem, ako za vojny. Idú. Holé hlavy, tričká so zahraničnými nápismi a heslami, pri ktorých sa musí prežehnať. Nechápe, prečo si vybrali túto cestu, akoby stovky, tisícky príkladov z minulosti nestačili.
Mladosť – pochabosť prináša ďalšie premárnené existencie, ďalšie premárnene sny. Pomyslí na ich rodičov, na ľudí ako ona. Ľudí, ktorí nikdy nepocítia, aké je to byť pyšný na svoje deti.
