Potrat: prečo o ňom nehovoríme?

Keď sa mi po roku snaženia sa o bábätko na tehotenskom teste objavili dve čiarky, cítila som obrovskú radosť a úľavu. Konečne to vyšlo, pomyslela som si. Keď sa nám dlhšie nedarilo otehotnieť, začala som rozmýšľať nad tým, či sa nám to vôbec niekedy podarí a rozmýšľala som, kde môže byť chyba.

Realita je však taká, že otehotnenie nie je také jednoduché ako sa zdá. Dočítala som sa, že v priemere to zdravému páru trvá jeden rok. Aj gynekológ mi povedal, že na nejaké prvotné vyšetrenia sa máme dostaviť až po roku intenzívneho snaženia sa.

O tehotenstve sme na začiatku povedali iba rodine. Povedali sme si, že sa s nimi o túto radostnú novinu chceme podeliť a keby sa aj niečo zlé prihodilo, aspoň pre nás budú oporou. Dni a týždne však plynuli a keď už nám aj gynekológ v 9. týždni potvrdil, že bábätko je v poriadku a bije mu srdiečko, rozhodli sme sa o túto novinu podeliť aj s našimi najbližšími priateľmi.

Keďže sa jednalo o naše prvé tehotenstvo, veľmi ma zaujímal vývoj nášho bábätka. Čítala som si rôzne články a jeho vývin sledovala deň za dňom. Chcela som urobiť všetko dokonale už od začiatku. Keď mi to ranné nevoľnosti, ktoré trvali počas celého dňa dovolili, relatívne zdravo som sa stravovala, poctivo som brala vitamíny a pila tehotenské čaje a plánovala chodiť na gravid jógu a iné cvičenia. Postupne sa začali vynárať otázky aj ohľadom kočíkov a výbavy pre novorodenca, tak som si po večeroch robila prieskum čo sa nám zíde a čo naopak nebude treba.

Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa celá táto idyla zo dňa na deň skončí. V 13. týždni som išla na svoju prvú poradňu. Ležala som tam a videla ako naše bábätko robí v mojom brušku kotrmelce. Bolo veľmi živé, až to bolo vtipné. Malo už 6 centimetrov, takže jeho črty boli už viditeľné. Pred vstupom do ambulancie sme ešte s manželom preberali, že si neskôr priplatíme za 3D ultrazvuk. Sme zástancami toho, že keď tie technológie na to teraz sú dostupné, tak ich chceme využiť, aby sme mali čo najviac informácií.

Môj gynekológ ma z môjho úžasu však veľmi rýchlo navrátil späť do reality. Povedal, že sa mu tam niečo nezdá a bol by rád, keby som išla ešte na jedno sono do nemocničnej polikliniky. To už som tušila, že nebude všetko v poriadku, ale stále som dúfala, že to nakoniec dobre dopadne. Manžel musel odísť, takže som na sono v nemocnici bola už sama. Pán doktor mi povedal, že mi po skončení sona všetko dôkladne vysvetlí, ale teraz sa musí sústrediť. Boli to asi najdlhšie minúty môjho života.

Keď mi asi po 20-tich minútach dokončil sono, išla som sa obliecť a čakala som, kým si ma zavolá. Čakala som asi 15 minút, kým on intenzívne ťukal do počítačovej klávesnice. Keď si ma nakoniec zavolal a povedal, aby som si sadla, už som vedela, že je zle.

Oznámil mi, že je to horšie ako sme si mysleli. Bábätko malo porušenú brušnú stenu, resp. mu chýbalo asi 30% brušnej steny a viaceré dôležité orgány, vrátane srdiečka boli mimo jeho tela. Bolo to vraj nezlučiteľné so životom. Môj mozog prepol do adrenalínového módu a cítila som sa chvíľu ako robot. Odporučil mi, aby som ihneď nastúpila do nemocnice, kde mi urobia zákrok a tým prerušia tehotenstvo. Súhlasila som.

Ako som vyšla z ambulancie, zavolala som manželovi a potom našej najbližšej rodine. Nedokázala som v prvej chvíli ani hovoriť, iba som povedala, že musím ísť do nemocnice na prerušenie tehotenstva, ale nedokázala som už ďalej vysvetliť prečo. Slzy mi stekali po tvári a ja som sa v čakárni nemocničnej polikliniky zrútila na stoličku, kde som iba sedela, pozerala do diaľky pred seba a plakala.

Po chvíli som sa vzchopila a išla som na gynekologické oddelenie, kde mi zákrok mali urobiť. Napriek tomu, že mi zákrok urobili hneď na druhý deň, to čakanie bolo pre mňa ako večnosť. V noci som takmer nespala. Keď som zatvorila oči, videla som pred sebou to sono, na ktorom naše bábätko robilo kotrmelce. A keď som mala oči otvorené a pozerala som sa na nebo, oblaky mi ho pripomínali tiež.

Keď som sa po zákroku prebudila, cítila som v podbrušku miernu bolesť, avšak bolesť v mojom srdci bola omnoho väčšia a ja som plakala a plakala. Nedalo sa to zastaviť. Tie emócie, ktoré ma zahltili boli také silné. Cítila som prázdno, ako keby spolu s našim bábätkom zobrali aj veľkú časť mňa.

Ešte v ten deň ma pustili domov. Cítila som sa ako ranená laň. Nemala som energiu a bolel ma každý jeden sval na mojom tele. Tehotenské nevoľnosti ihneď pominuli. Tehotenské bruško, ktoré sa mi už mierne guľatilo bolo preč. Je zaujímavé ako to naše telo funguje a ako mozog ihneď vyšle signál celému telu, že bábätko už v tele nie je.

Pár dní po prerušení tehotenstva som ešte plakala. Ráno, večer a niekedy aj počas dňa, keď som si na to všetko spomenula. Snažila som sa s tým vyrovnať ako najlepšie sa dalo. Každý jeden deň som si postupne plánovala čo budem robiť, aby som bola stále niečím zamestnaná a nemala čas myslieť. Najviac zo všetkého mi však pomohlo prečítať si odborné články o nechcených potratoch.

Z týchto článkov som zistila, že 20 až 30% tehotenstiev skončí potratom alebo prerušením tehotenstva kvôli neznámej a neovplyvniteľnej genetickej chybe. Rodičia môžu robiť čokoľvek a môžu byť akokoľvek zdraví, jednoducho sa to stáva a nijako tomu nemôžeme zabrániť. Keď sme o našej situácii povedali najbližšej rodine a priateľom, ktorí o našom tehotenstve vedeli, začali sa zrazu vynárať príbehy z rodiny, ktoré túto štatistiku potvrdzovali. Bola som prekvapená, ale zároveň aj nahnevaná.

Ľudia o svojich negatívnych skúsenostiach vôbec nehovoria. Potvrdzuje to aj správanie ľudí na sociálnych sieťach, kde sa prezentujú iba v tom najlepšom svetle a chvália sa svojimi úspechmi. Veľmi málo ľudí, ak vôbec niekto, verejne prezentuje nejakú svoju chybu alebo neúspech. Nahnevalo ma, že keď je to, čo sa nám stalo také časté, prečo ľudia mlčia? Prečo o tom nikto nehovorí?

Niektorí ľudia nevnímajú svoje „stratené deti“ ako plnohodnotnú súčasť ich života, nepočítajú ich do celkového počtu svojich detí. Ja naše bábätko počítať chcem. Nosila som ho pod svojim srdcom tri mesiace a už aj tie prvé tri mesiace som ho ľúbila. Zrodilo sa z lásky a s láskou opustilo tento svet. Bude súčasťou nášho príbehu navždy.

Ja o svojej skúsenosti hovoriť chcem. Strata, ktorú sme prekonali je súčasťou nášho života, je to nepríjemná skúsenosť, ktorá sa nám z nejakého neznámeho dôvodu stala a ja nechcem mlčať. Nechcem sa tváriť, že máme dokonalý život. Dokonalý život totiž nemá nikto z nás. To čo vidíme na sociálnych sieťach nie je realita.

Tento článok je pre mňa súčasťou procesu vyrovnávania sa so svojou stratou a bolesťou. Píšem ho tiež pre ľudí, ktorí podobnú stratu zažili. Mne osobne pomohlo vedieť, že v tom nie sme sami. Nie sme bohužiaľ jediní a asi ani poslední, ktorým sa niečo takéto prihodilo. Ale to je život. Je nevyspytateľný a občas krutý. Dôležité však je vstať a ísť ďalej. Verím, že aj v našom prípade všetko dobre dopadne a my nakoniec budeme mať veľkú rodinu. Tešíme sa teraz z každodenných maličkostí, plánujeme našu budúcnosť a tešíme sa na to, čo nám ten náš nevyspytateľný život prinesie.