Denník N

Toto sú knihy, ktoré v roku 2019 stáli za to

Nie je to zoznam darčekov na Vianoce, ale môže sa vám zísť, ak dostanete poukážku alebo radi čítate. Tu jednoducho nájdete dobré knihy.

Ako každý rok, aj tento som čítal veľa a niekedy zbytočne. Nie všetky z týchto kníh sú aktuálne, niektoré nie sú po slovensky (a nikdy ani nebudú), ale Kindle máme a aj po anglicky vieme.

Ak teda dáte na mňa (nemali by ste), tu je zoznam najlepších kníh, ktoré som v roku 2019 prečítal.

Na začiatku roka som si na Goodreads stanovil hranicu 60 kníh. Na rozdiel od minulého roku sa nepodarilo: som niekde tesne pred päťdesiatkou, ale zase asi päť z nich malo aj po 800 strán, tak by sa technicky každá z nich mohla rátať za tri. Na druhej strane, ku koncu roka sa to síce trochu zopsulo, ale absolútnu väčšinu som dočítal a väčšina aj naozaj stála za to.

Beletria: bez poradia

Päť naozaj dobrých kníh, medzi ktorými sa neviem rozhodnúť, preto bez poradia.

Jednou z tých 800-stranových kníh je Malý život, ktorý napísala Hanya Yanagihara, a ak si myslíte, že ide o grafomanskú exhibíciu, absolútne sa mýlite. Naopak: je to príbeh štyroch priateľov (jeden je hlavný), ktorý má dostatok času na to, aby išiel do hĺbky.

Malý život sa hrabe v ľudských zákutiach, nie je to ľahké, občas je to aj temné, ale je to vynikajúce.

Mám rád knihy, pri ktorých čitateľ od polovice tuší, ako sa to skončí. A ono sa to tak aj skončí. A napriek tomu som po tých 800 stranách chcel, aby ten príbeh pokračoval ďalej. Už dávno som sa tak nevcítil do hrdinu, aj slzu som vyronil. Skrátka, krásny príbeh; život trochu horší.

Zdroj: martinus.sk

Sally Rooney je írska spisovateľka, ktorá má 28 rokov a to nie je fér. Upozornila na seba svojím debutom Conversations with Friends v roku 2017, o rok neskôr vydala Normal People a dostala sa aj na longlist Man Booker Prize. Normal People je o normálnych ľuďoch, rovnako ako Malý život. Mohla by byť vlastne aj o vás, ale nie je.

Je to v podstate úplne obyčajná kniha o priateľstve a láske Connella a Marianne, ktorí akosi nevedia, čo a ako so sebou a medzi sebou. A tak sa kamarátia a milujú a schádzajú a rozchádzajú a občas sa ich pýtate, prečo si to robia. Ak máte pocit, že to znie triviálne, mýlite sa. Jednoduché knihy sa píšu najťažšie: vravím, ak by ste žili v Dubline, mohlo by to byť o vás. Buďte radi, že nie je.

Zdroj: amazon.co.uk

Súmrak dňa je novela, ktorú pred 30 rokmi napísal Kazuo Ishiguro. Odvtedy získal aj Nobelovu cenu. Je to zvláštna kniha v tom zmysle, že sa v nej toho veľa nedeje. A je to krásna kniha, teda ak vás zaujíma anglický vidiek, šľachtické sídla a spomienky jedného starého sluhu, ktorému sa pred očami odohrávala história. Čítal som v origináli, takže neviem, ale musela to byť lahôdka na preklad.

Julian Barnes má u mňa navždy čestné miesto za Pocit konca — a tiež za to, že dokáže krásne rozprávať v podstate jednoduché príbehy. Jeho ostatná kniha sa volá Jediný príbeh a je teda jasné, o čom je: Barnes tvrdí, že každý z nás má iba jeden príbeh, ktorý potrebuje rozpovedať.  A je to, ako vždy, krásne čítanie, áno.

No a nakoniec prekvapenie roka, Jussi Valtonen a jeho román Oni nevědí, co činí. Ak by Jussi nebol Fín ale Anglosas, bola by z neho hviezda. Takto len napísal vynikajúci román o svete, v ktorom žijeme, a ja sa ospravedlňujem za floskulu. Viac o ňom tu.

Zdroj: zivotmeziradky.cz

To najlepšie z Absyntu

Ako v každom inom roku, aj teraz si Absynt zaslúži medailu za prínos, lebo vydáva knihy, ktoré nevydáva nikto iný a naučil ľudí, že ich majú čítať. Teda okrem toho, že sem navyše vodí aj autorov, ktorých stojí za to počuť. Veľmi krátky výber vyzerá zhruba takto.

Wojciech Jagielski napísal čarovnú a zároveň smutnú knihu o Kaukaze pod názvom Všetky Larine vojny. Škoda reči, je to krásne a dôležité čítanie: okrem iného napríklad pochopíte, prečo sú naše lokálne koncepty krajiny a národa inde neuplatniteľné. Zhruba o tri vety viac som napísal tu. Výborná je aj kniha čechofila Mariusza Szczygieła Urobi si raj.  Je o Čechách. Ste nečakali. Odporúčam nielen ak sa vám páčil jeho Gottland.

Zdroj: absynt.sk

Zvyknem vtipkovať, že spolu s Andrejom Bánom sme dvaja z asi šiestich ľudí, ktorých na Slovensku zaujíma Kosovo. A Balkán. A pritom by mal zaujímať všetkých jednak preto, že je pár kilometrov od nás, a tiež preto, že sa na ňom neustále odohráva história.

Trochu oheň, trochu voda je reportážnou kronikou všetkého toho, čo Andrej za viac ako dvadsať rokov na Balkáne zažil. Odohráva sa v Srbsku, Kosove a Bosne. A Hercegovine. Sotva na Slovensku existuje človek, ktorý by o Balkáne vedel viac a lepšie ho cítil ako Andrej Bán. Balkán je láska — kým niekto nespomenie vojnu. A to sa väčšinou stane zhruba pri druhej rakiji.

Toto je silná kategória. Tomáš Forró svoj Donbas síce vydal vo vydavateľstve Denníka N a nie v Absynte, ale patrí práve sem. V tohoročnom výbere chýba slovenská tvorba, lebo som ju jednoducho nečítal (teda okrem tejto knihy), ale reportáže z Donbasu sú tým najlepším, čo na Slovensku vyšlo. V roku 2019, v tom predchádzajúcom, aj v tých predtým. Ja viem, že viete, ale ak ste túto knihu náhodou zatiaľ nečítali, je najvyšší čas chybu napraviť. Viac som napísal tu.

Čestné uznanie patrí ešte Jannisovi Varoufakisovi a jeho Dospelákom v miestnosti. Popisuje v nich boj, ktorý ako minister financií skrachovaného Grécka zvádzal v podstate so všetkými naokolo. Niežeby som úplne súhlasil, ale je to výborné čítanie.

Zdroj: artforum.sk

Zaujímavo o múdrych veciach: literatúra faktu a podobné. Vlastne o Amerike

Na tomto mieste sa zvyknú nachádzať múdre knihy, teraz by sa to dalo premenovať na kategóriu o Amerike. Tak vyšlo, budem stručný. No a keďže je to voľná kategória, začnem prózou.

Všetci sú v Spojených štátoch hotoví zo Stephena Markleyho a jeho románu Ohio, ktorý je — prekvapujúco — o živote v Ohiu. Ťažkom živote v postindustriálnom Ohiu. Je to silné čítanie, bezprostredné dojmy tu. O niečo menej sú hotoví z novely Plainsong od Kenta Harufa, ale tá zase vyhrala Mountains & Plains Booksellers Award. A mne sa veľmi páčila svojou jednoduchosťou, úprimnosťou, a že tak poviem, morálnym ponaučením. Viac tu.

Zdroj: amazon.com

Konečne som prečítal aj See A Grown Man Cry, Now Watch Him Die od Henryho Rollinsa, ktorý nie je spisovateľ a toto vlastne ani nie je kniha. Sú to jeho básne (istým spôsobom) a zápisky z ciest. Henry Rollins totiž kedysi spieval v kultovej kapele Black Flag a trávil veľa času v dodávke. Kto Rollinsa pozná, vie, čo má čakať. Kto nie, radšej až po sviatkoch.

No a keďže som pomerne veľa času strávil snahou pochopiť, čo a ako v tej Amerike vlastne je, prichádza ďalšia ani nie 900-stranová kniha. Rick Perlstein vo svojej knihe Nixonland: The Rise of a President and the Fracturing of America tvrdí, že všetko sa to začalo práve Richardom Nixonom, ktorý mal okrem iného k pravde ambivalentný vzťah.

Perlstein síce píše najmä o Nixonovi, ale okrem toho predkladá aj kroniku 60. rokov v Spojených štátov. A je to úplne iné čítanie ako len víťazný boj za občianske práva a láska a dlhé vlasy a Woodstock. Ak máte 900 strán času, naozaj odporúčam, trochu viac o nej nájdete tu.

Zdroj: amazon.com

Z kôlničky

Aj ja sám som v roku 2019 mal s knihami do činenia a dám ich sem nie preto, aby som si robil reklamu, ale preto, že by vás mohli zaujímať. Ak nie, môžete článok zavrieť, úplne vám rozumiem.

V Absynte vyšla presne 683-stranová kniha Impérium musí zomrieť od Michaila Zygara, ktorého všetci poznáte ako autora Všetci mocní Kremľa. Počas prekladu som ju miloval, nenávidel aj ignoroval a s vďakou pozdravujem Kristínu, ktorá ju redigovala. Každopádne je to kronika toho, ako sa Rusko dopracovalo k Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a komunisti k moci. Kto chce, nájde tam aj nejaké paralely s dneškom.

Zdroj: martinus.sk

V Premedii vyšiel nový Francis Fukuyama. Identita sa snaží prísť na to, čo sa nám to všetkým stalo a ako z toho von. A tiež vysvetľuje, že s tým koncom dejín to tak nemyslel. Mňa presvedčil, ale mňa presvedčiť nie je ťažké.

Rovnako v Premedii vyšiel svetový bestseller renomovaného urbanistu a architekta Edwarda Glaesera Triumf mesta. Vysvetľuje v ňom, prečo je mesto najlepším vynálezom ľudstva a prečo sa ľudia hlásajúci návrat k prírode mýlia. Výborná kniha, a nie preto, že som ju prekladal ja.

No a v neposlednom rade vyšla kniha aj mne samému. Napísal som Futbal: Pravdivá história, čo sú príbehy o futbale a futbalistoch, ale vôbec nie len o nich. Nájdete v nej napríklad aj maďarskú revolúciu v roku 1956, veď viete. Použil som v nej aspoň niektoré z množstva zbytočných informácií o futbale, ktorými disponujem. Vraj je dobrá, v každom prípade bola písaná s láskou. A okrem nej vyšla aj kniha Gágaji, táraji a prďúsi. Ja som písal, Shooty ilustroval.

To je všetko. Ak ste to dočítali až sem, v podstate sa vám čudujem. Verím, že celkom zbytočné to nebolo a niečo ste v článku našli. Ak nie pod stromček, tak aspoň pre seba. Celý zoznam kníh, ktoré som prečítal, nájdete tu.

Ešte napíšem reportáž z Kene a potom si zaželáme pokojné Vianoce.

 

Teraz najčítanejšie