Homeless princ

Páčia sa mi domy, ktorým svietia okná,
nezáleží vôbec na slohu.
Pre mňa za mňa, môže byť aj rokoko.
Hlavne, že mám očný kontakt
s oblokom.

Žmurkne roztopašne: „Neváhaj a poď k nám,
nepostávaj v tej tme na rohu!“
Rozhorí sa vo mne iskra plachej vášne.
Chcem poslúchnuť vizuálny odkaz,
ale okno zhasne.

Asi si ma niekto s niekým pomýlil.

Iná izba blyskne ako zlatý poklad,
prešľapujem z nohy na nohu.
„Ponáhľaj sa za mnou!“ volá spod strechy.
Skríknem zdola: „Momentálne som tam…“
…a už sa tam nesvieti.

Všetky okná takto zhasnú po chvíli.

Na ulici stojím, tmavé sú už okná,
nad hlavou mám nočnú oblohu.
Hviezdy svietia strašne vysoko.
Pozýva ma k sebe tá najmenšia bodka,
uberám sa domov po rokoch.

Ruža šepne: „Vitaj naspäť, môj milý.“