O jednej českej nástenke
Nástenka, ktorú pre svojich tretiačikov vyrobila česká učiteľka Denisa Machoňová Tichá, sa stala internetovým hitom. Samu ju to zaskočilo, ale i rozosmutnilo – s nástenkou sa dostala až na titulnú stránku celoštátneho denníka. Za prečítanie stojí aj interview s učiteľkou (český originál/slovenský preklad).
Nástenka je protilátkou voči novodobému (americkému?!) nezmyslu „hlavne nikoho a nič nekritizujme, aby sme im náhodou nezranili city!“.
Ide o úlet do extrému opačnému voči tomu, čo máme ako Slováci či Česi viac v náture: neustále len rumádzgať a všetko hlava-nehlava kritizovať bez ohľadu na city ostatných a bez snahy o vyvážený, nepredpojatý pohľad.
Jeden extrém je rovnako škodlivý ako druhý. Ale keďže americká kultúra vo svete prevažuje, hrozí nám, že sa z nášho „slovanského“ extrému preklopíme priamo do amerického, namiesto aby sme zastali niekde na polceste, v rozumnom strede. Teda kritizovať, ale v snahe o vyváženosť, nepredpojatosť i ohľaduplnosť. No nie na úkor pravdovravnosti.
Ešte aj inak jasnozrivý Neale Donald Walsch sa v tomto mýli, keď vo svojich newslettroch apeluje: „Nekritizujme iných – veď ako by sme sa cítili, keby iní kritizovali nás? Určite nechceš, aby niekto poukazoval na tvoje chyby, však?“
Za seba odpovedám: „Ale kdeže! Naopak! Pravdaže chcem a želám si, aby ma na chyby upozornili! Prečo nie? Ak si kritiku zaslúžim, prečo by mi mala prekážať? A ako sa mám do budúcna zlepšovať, ak nebudem otvorený voči kritike?“
Že kritika z okolia býva často neobjektívna a nezaslúžená, je iná vec, ale kritika sama osebe musí byť vítaná, ba je nevyhnutná.
Opačný prístup – vyhýbanie sa kritike, chybám, priznaniu si vlastných nedostatkov a zlyhaní – vedie k excesom, akým je politická korektnosť. Preto som v úvode spomenul prívlastok „americký“.
A nevedie len k politickej korektnosti (a teda k intelektuálnej nepoctivosti, falošnosti), ale aj k neurózam.
Exemplárom je mamľas momentálne v najvyššej funkcii v USA. Je o ňom známe, že nie je ochotný priznať si najmenšiu chybu či zlyhanie. Všetko, čoho sa dotkne, je úžasné, fantastické a nádherné.
Niet divu, že si tak rozumie s podobne mentálne nastaveným Kim Čong-unom, a bol by si rozumel aj so Stalinom, s Klementom Gottwaldom a Vasiľom Biľakom. Ich slovník už prebral: opakuje, že novinári (áno, to sú tí, čo tak radi kritizujú) sú „nepriateľ ľudu“.
To sú tie paradoxy: americká neochota prijímať vlastnú chybovosť, čeliť (seba)kritike, ich nakoniec privedie do náručia despotov. Zdanlivo nespojiteľné k sebe nájde cestu.
A oranžový tĺk, ktorý chvályhodne bojuje proti politickej korektnosti, v skutočnosti podlieha rovnakej fantazme, ktorá je jej koreňom a vedie k psychóze: neochote uznať si vlastné nedostatky, chyby a zlyhania, indikujúcej (spomeňme to záverom) aj nedostatok zmyslu pre humor a sebairóniu.
