Bitka o Ostravu

Nadviažem na svoj ostatný článok o Bitke o Liptovský Mikuláš. Písal sa 5. apríl 1945, Liptovský Mikuláš bol oslobodený, Sovieti oslobodili Bratislavu a tlačili sa na Viedeň a naši tankisti bojovali o prístupy k Ostrave. Najprv v krátkosti zhrniem postup našich peších brigád k hraniciam Moravy, a potom sa zameriam na samotnú Bitku o Ostravu, kde bojovala len časť 1. československého armádneho zboru.

Prvými bojmi ošľahaná 4. brigáda, ktorá pozostávala z drvivej väčšiny zo Slovákov z oslobodených území, vystriedala sovietsku 24. streleckú divíziu a postupovala na Ružomberok južne od rieky Váh. Práve kvôli postupu Sovietov cez Poľsko a odokrytému boku od Oravy nebolo rozumné, aby nepriateľ bránil okolie Ružomberka. Oveľa vhodnejší terén na obranu poskytovali Kraľovany, ktoré si prešli bojmi Slovenského národného povstania len pred siedmimi mesiacmi. Na konci dňa sa 3. brigáda bila s nepriateľkou pechotou a samohybnými delami Ferdinand východne od Hubovej (vtedy Gombáš) a Švošova, kým sa zvyšné dve pešie brigády koncentrovali v Ružomberku.

Kraľovany

V nočnom boji oslobodili Čechoslováci Hubovú, Švošov a počas ďalšieho dňa aj Ľubochňu. 3. brigáda sa tlačila na Kraľovany a 1. brigáda križovala hory od Ľubochne ku Krpeľanom. Nemci mali v Kraľovanoch dve samohybné delá Ferdinand, ktoré ostreľovali úzke hrdlo tvorené riekou Váh a vysokými kopcami. Cieľom bolo presekať sa cez hory ku Krpeľanom a prinútiť nepriateľa, aby opustil výhodné úzke hrdlo v okolí Kraľovian. Na podporu 1. brigády vyrazili jednotky 4. brigády a obsadili dôležitú kótu 1059 Magura (juhovýchodne od Krpelian). Úspešný útok viedol prápor lyžiarov spolu s práporom samopalníkov a prieskumnou rotou. Ich ľavé krídlo zabezpečil 9. prápor, ktorý obsadil kótu 1394 Kľak. Prieskumná rota dosiahla rieku Váh, a tak sa dal nepriateľ z Kraľovian na ústup.

8. apríla 1945 prešli samopalníci 3. brigády po nezničenom železničnom moste ponad rieku Orava a do večera oslobodili Kraľovany. V nasledujúcich dňoch boli oslobodené viaceré obce na Turci, ale nepriateľ nelenil a zdržiaval postup pravidelnými protiútokmi. Hĺbkový prieskum preukázal silnú koncentráciu nepriateľa v meste Martin, kde sa nachádzalo deväť samohybných diel Ferdinand a celá nemecká 15. pešia divízia.

V noci na 11. apríla 1945 sa Čechoslovákom podarilo preraziť nepriateľské línie a ráno o 5:15 vstúpila 4. brigáda do mesta. Kým naši postupovali z východu, v tom istom čase vstúpili do mesta z juhu jednotky 4. rumunskej armády a spoločnými silami oslobodili Martin. Takto efektne došlo k spolupráci jednotiek 2. a 4. ukrajinského frontu. 4. rumunská armáda oslobodila významnú časť stredného Slovenska, kým jej sesterská 1. rumunská armáda postupovala so Sovietmi južnejšou vetvou Slovenska a blížila sa k Morave. Po oslobodení Martina sa 4. rumunská armáda stočila na západ a postupovala na Dubnicu nad Váhom a Moravu.

Oslobodzovania Slovenska sa zúčastnilo 240 tisíc Rumunov, pričom zaznamenali straty na úrovni 65 tisíc vojakov a dôstojníkov, vrátane vyše 11 tisíc padlých. Desať a pol tisíca z nich je pochovaných na Rumunskom vojnovom cintoríne vo Zvolene, ktorý je v žalostnom stave. Najväčšie nasadenie živej sily mala Červená armáda, kde sa počet padlých v bojoch o Slovensko vyšplhal na 63512 vojakov a dôstojníkov.

Polom

V ten istý deň Čechoslováci oslobodili Vrútky a dosiahli južné svahy kóty 1101 Grúň (ktorá sa smutne preslávila počas Slovenského národného povstania) a stáli pred kótou 1069 Polom, ktorá išla zohrať kľúčovú úlohu v nepriateľskej obrane. Kóta už dnes v podstate neexistuje, lebo tu po vojne prebehla intenzívna ťažba surovín. Počas Druhej svetovej vojny pozostávala zo skál, v ktorých si Nemci spravili systém chodieb, strelní a bunkrov.

Ako som spomínal v predošlom článku, Nemci sa chceli udržať na Čechách, Morave a v Sliezsku. Chceli nájsť miestnych kolaborantov, ktorí by ich podporili a zabezpečili prežitie nacizmu, čo boli samozrejme fantazmagórie, lebo ochotných kolaborantov už nenašli, Ivan Konev v rýchlosti oslobodil Poľské Sliezsko a naši tankisti spolu so Sovietmi oslobodili České Sliezsko a Ostravu. Ako sa však front približoval Morave, Nemci už nemohli ustupovať a museli brániť línie do posledných mužov, čo bol aj prípad kóty Polom. Zvrat mohol priniesť ešte postup Sovietov a Rumunov Považím, keďže 10. apríla 1945 oslobodili Trenčín, ale front sa zasekol hneď za mestom a Trenčín bol pod delostreleckou paľbou ďalších dvadsať dní.

Kóta Polom bola pod neustálou nepriamou delostreleckou paľbou nášho armádneho zboru, ale jej obranným systémom to nepohlo, a tak generál Karel Klapálek nariadil realizáciu ambiciózneho plánu. Sovietsky pracovný prápor (pozostávajúci zo starších ľudí) a tisíce obyvateľov Turca, ktorí boli zmobilizovaní na práce, sa pustili do budovania horskej cesty, ktorá mala viesť až do 1300 metrov nad morom. Kopce Malej Fatry boli stále posiate snehom a ľudia tam makali v ťažkých poveternostných podmienkach. Prinášali si vlastné jedlo, ktoré jedli postojačky, aby šetrili čas. Pracovníci boli neustále napádaní nemeckými lyžiarskymi jednotkami, ktoré robili výpady, aby narúšali výstavbu. Karel Klapálek aj po vojne zdôrazňoval, že nikde sa nestretol s takým entuziazmom a nasadením obyčajných ľudí, ako práve na Turci.

Počas výstavby cesty prebiehali v horách intenzívne boje a na ich podporu bola v 800 metroch nad morom zriadená ošetrovňa. Nemci mali z kóty Polom dobrý výhľad a s prehľadom odrážali útoky pechoty. Nepriama delostrelecká paľba bola neúčinná, lebo po začatí ostreľovania sa Nemci jednoducho stiahli do útrob obranného systému. Zvrat priniesla práve novovybudovaná horská cesta. Do výšky 1300 metrov boli vytiahnuté delá, húfnice a mínomety, ktoré započali intenzívnu priamu paľbu na nepriateľa, ktorému už nepomáhali ani útroby obranného systému. Priama paľba (najmä húfnic) likvidovala chodby a bunkre v skalách a tlakové vlny spôsobovali, že preživší nepriateľ krvácal zo všetkých otvorov.

20. apríla 1945 (na Hitlerove narodeniny) Nemci „ozdobili“ kótu nacistickou zástavou, ktorá bola rýchlo zostrelená našim delostrelectvom. Ako som už spomenul… ústup neprichádzal do úvahy a nepriateľ bol hnaný do fanatických protiútokov a bránenia kóty do posledného muža za použitia ručných granátov a panzerfaustov. Naši kótu obsadili trikrát, pričom dvakrát boli donútení sa z nej stiahnuť. Aj v týchto finálnych fázach vojny objavovali naši vojaci znetvorené telá svojich spolubojovníkov.

Posledné boje Čechoslovákov v Malej Fatre prebehli o hrad Strečno a boje o Malú Fatru sa stali tretím najkrvavejším nasadením nášho zboru na území Slovenska. Nepriateľ sa stiahol na hranicu s Moravou a bol odhodlaný pobiť sa o kóty 1071 Veľký Javorník. 1019 Malý Javorník a ďalšie kóty Karpát. 1. mája 1945 prekročili Čechoslováci rieku Váh a v blízkosti Bytče vybudovali pontónový most pre mínomety a pechotu. Na ďalší deň sa k nim pridali Sovieti a spoločne vybudovali trikrát odolnejší most pre ťažké delostrelectvo, vozidlá a kone.

Čechoslováci postupovali smerom k hranici, pričom na pravom krídle mali Sovietov a na ľavom Rumunov. Čechoslováci a partizáni sa presekali cez slabšie bránenú časť hôr a v noci z 3. na 4. mája 1945 dosiahli údolie rieky Vsetínska Bečva. Nepriateľ ustupoval od Ostravy k Olomoucu, pričom naši oslobodili Vsetín a smerovali k Přerovu. Spojárska čata delostrelectva 1. brigády padla do pasce a bola prepadnutá Nemcami. Štyria Čechoslováci padli v prestrelke, pričom pätnásti boli ubití na smrť poľnými lopatkami, pažbami pušiek a kopancami. Hlavné sily armádneho zboru ukončili svoju bojovú púť úspešnou Bitkou o Břest. Naši tankisti oslobodili Ostravu, prekročili Moravskú bránu smerom k Olomoucu a Rýchla skupina smerovala k Prahe, ktorá volala o pomoc.

Benešova línia

Počas púte hlavných síl nášho armádneho zboru Slovenskom sa naši tankisti a letci pripravovali na nasadenie v Sliezsku a oslobodenie industriálneho srdca Československa – Ostravska. Patrili pod sily 4. ukrajinského frontu, ktorému velil armádny generál Ivan Jefimovič Petrov (osloboditeľ Košíc). Hlavným cieľom malo byť oslobodenie mesta Moravská Ostrava a zatlačenie nepriateľa hlbšie do Moravy.

Ostrava a Opava tvorili hraničné oblasti, ktoré boli veľmi cenné pre medzivojnové Československo, čomu zodpovedala aj ich obrana. Benešova línia v tomto sektore pozostávala z kvalitných železobetónových bunkrov, ktoré mali po bokoch rýchlopalné 37mm kanóny a v zadnej časti guľomety a priekopy, do ktorých sa dali spúšťať granáty. Bunkre boli spredu kryté násypom, protipechotnými zátarasami a mínovými poliami. Medzi bunkrami sa nachádzali protitankové priekopy a iné protitankové zátarasy, ktoré mali zbrzdiť postup väčšieho množstva tankov, ktoré by boli jeden po druhom likvidované paľbou kanónov do ich zraniteľných bokov. Medzi veľkými bunkrami sa nachádzali aj menšie, ktoré boli vyzbrojené len guľometmi. Obrana bola vybudovaná tak, že by bolo šialenstvom ju len tak rushovať húfom tankov. Bunkre sa museli likvidovať jeden po druhom za pomoci ženistov a ich výbušnín.

Čechoslováci sa počas bojov snažili testovať odolnosť stien železobetónových bunkrov, ktoré nejavili známky nalomenia ani po opakovaných zásahoch húfnicami najvyššieho kalibru.

V tyle bunkrov sa nachádzali dobre zamaskované delostrelecké hniezda, ktoré podporovali obranu. Bunkre mali dve posádky, ktoré sa v prípade bojov striedali a mali k dispozícii všetky potreby na prežitie. Takto vedela obrana vydržať bez zásobovania dva týždne, čo bol dostatočný čas na to, aby sa v centrálnej časti Čiech a Moravy zmobilizovala armáda, rozbehlo sa zásobovanie Benešovej línie a riešili sa prípadné prieniky. Slovensko malo bunkre na hraniciach s Rakúskom (po Anschlusse s nacistickým Nemeckom) a zvyšná časť bola ľahko brániteľná vďaka prírodným bariéram (Dunaj, Ipeľ, hory) a slabším oponentom. Naša armáda nemala obavy z armád Maďarska a Poľska, ale mala rešpekt voči Wehrmachtu.

Obrana Československa bola vybudovaná po vzore francúzskej Maginotovej línie, avšak v jednoduchšom a nie úplne dokončenom prevedení (aj keď nás stála značné zdroje). Československá armáda bola pripravovaná na statický spôsob boja, ktorý preferovalo Francúzsko, ale už sa črtali aj náznaky nových prístupov, lebo už pred vypuknutím vojny začalo Československo budovať mechanizované jednotky. Letectvo a tankové vojská boli na tom biedne a chýbali efektívnejšie formy pechoty – samopalníci a výsadkári.

Viesť vojnu voči nacistickému Nemecku bez spojencov by bolo nemožné, a tak sme sa spoliehali na nášho najväčšieho spojenca Francúzsko, ktoré sa zaviazalo prísť nám v prípade konfliktu na pomoc. Podporu sme očakávali aj od spriaznenej Británie a Spojených štátov, ale v hodine dvanástej nás tieto spriatelené krajiny nechali v štichu, čo vošlo do dejín ako Západná zrada. Francúzsko a Británia sa postavili na stranu nacistického Nemecka, Američania zotrvávali vo svojej neutralite, Rumuni a Poliaci blokovali snahy Sovietov a naša krajina bola hanebne rozporcovaná.

Obnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach sa stalo lajtmotívom nášho protifašistického odboja a je skutočne smutné, že Mníchov bol uznávaný až do úspešného vykonania Operácie Anthropoid, kedy sa Sovieti, Briti a Francúzi spamätali a uznali Mníchovský diktát za neplatný. Berúc v úvahu Mníchovský diktát a vývoj na frontoch, je pochopiteľné, že československé vedenie začalo viac inklinovať k Sovietskemu zväzu, čo sa celej krajine vrátilo vo Februárovom prevrate, krvavých 50. rokoch a vyvrcholilo inváziou z roku 1968 a následnou dve dekády trvajúcou vojenskou okupáciou.

Oslobodzovanie poľkých miest a obcí

Osud to zariadil tak, že vojna sa dostala do svojej poslednej fázy a naši tankisti stáli proti vlastnej československej obrane, ktorá bola v rukách nacistického Nemecka. Jediný rozdiel v Benešovej línii bol ten, že na železobetónových bunkroch chýbali oceľové vežičky, ktoré mali slúžiť na získavanie prehľadu o bojisku a Nemci ich vytrhli, roztavili a suroviny použili vo vojenskom priemysle.

Ostravská ofenzívna operácia začala 10. marca 1945 za intenzívneho sneženia a silného vetra. Červená armáda bola na území Poľska a relatívne ďaleko od Benešovej línie. Kirill Semionovič Moskalenko navrhoval, aby sa začiatok operácie odsunul a Andrej Antonovič Grečko navrhoval, aby sa využil moment prekvapenia a nevykonala sa delostrelecká príprava, ale Petrov bol už pevne rozhodnutý, a tak Červená armáda v prvý deň postúpila len 3 až 4 kilometre (plán bol 25km). Delostrelecká príprava signalizovala začiatok ofenzívy, nepriateľ sa presunul do ďalších obranných línií, a tak bola príprava neefektívna. Obrana nepriateľa pozostávala najmä zo zákopov, kde bolo nahnaných mnoho civilov z Volkssturmu, ktorí boli vyzbrojení panzerfaustami a sovietskym tankom spôsobovali značné straty. Postup bol slabý aj na druhý deň, Nemci prisunuli zálohy a zdvojnásobili svoje počty.

Od 12. do 15. marca 1945 musela Červená armáda odraziť 39 nepriateľských protiútokov. Nemci sa nechceli a nemohli vzdať Ostravska, a tak sa zahryzli do nepriateľa. Za nezdary bol obviňovaný samotný Petrov, ktorému bol odobraný 5. gardový mechanizovaný zbor a presunutý k 1. ukrajinskému frontu, ktorému velil Ivan Konev. Sám Konev sa neskôr vyjadril, že predmetný zbor vlastne ani nepotreboval, ale poslúžil mu v tiahnutí na Berlín.

Ukázalo sa, že dosiahnutie Ostravy v priamom smere nebolo možné a bolo nevyhnutné silnú obranu jednoducho obísť. Moskalenko navrhol, aby sa pre ďalší postup využil les v blízkosti poľského mesta Źory. Útok Sovietov nepriateľa prekvapil a do prielomu frontu boli konečne nasadení aj Čechoslováci. Červená armáda postúpila 15km a Nemci do priestoru prisunuli až dve tankové divízie. V obci Szeroka (teraz súčasť Jastrzębie-Zdrój) našli naši samopalníci telá svojich spolubojovníkov s vypichnutými očami a odrezanými nosmi. Nacistický fanatizmus nemal konca a dokonca pokračoval aj po ukončení Druhej svetovej vojny.

26. marca 1945 došlo k vystriedaniu armádneho generála Ivana Jefimoviča Petrova za armádneho generála Andreja Ivanoviča Jerjomenka (u nás tiež nazývaný zjednodušene Jeremenko). Petrov sa stal náčelníkom štábu 1. ukrajinského frontu. Jerjomenko bol hrdina Bitky o Stalingrad a už v tomto čase držiteľ najvyššieho ocenenia – Hrdina Sovietskeho zväzu. Naši tankisti ho v ten istý deň privítali tým, že sovietskej 95. streleckej divízii pomohli oslobodiť poľské mesto Wodzisław Śląski. Úspechy 4. ukrajinského frontu pomohli bratskému 1. ukrajinskému frontu, aby oslobodil poľské mesto Rybnik.

Nemci posilňovali obranu pred úsekom Moskalenkovej 38. armády, čo umožnilo susednej 60. armáde, aby 31. marca 1945 oslobodila aj poľské mesto Racibórz. 3. apríla 1945 prekročil 1. československý tankový prápor rieku Odru v blízkosti Ligota Tworkówska, pričom zvyšné dva tankové prápory zostali za riekou. Na ďalší deň dostali Čechoslováci úlohu, aby podporili sovietsku pechotu, vstúpili do dediny, kde nepriateľ poškodil dva naše tanky a Čechoslováci mali už len 28 funkčných stredných tankov T-34/85 a jeden ľahký tank T-70.

5. apríla 1945 sa útoku chopil náš 2. tankový prápor podporovaný sovietskou 226. streleckou divíziou a spolu vytlačili nepriateľa zo severnej časti obce. Ďalší postup nebol možný a naši tankisti boli postupne presúvaní na nasadenie v inom smere. Do tohto momentu postúpili 35 kilometrov, presekali sa cez tri silné obranné línie, pomohli oslobodiť mestá Źory a Wodzisław Śląski a sami oslobodili tridsať poľských obcí. To všetko pri strate dvoch pätín svojich tankov (štandardné straty pri takýchto bojoch). Nie každý poškodený tank bol na vyradenie, a tak ako pri Bitke o Dukliansky priesmyk, aj pri Bitke o Ostravu boli mnohé tanky opravené a znova nasadené v boji. Práve týmto činnostiam sa venovali Čechoslováci v obci Pogrzebień.

Nemci sa v týchto dňoch zameriavali na intenzívne protiútoky a nevšimli si, že došlo k presunu celej Moskalenkovej 38. armády z pravého krídla 4. ukrajinského frontu na ľavé krídlo 1. ukrajinského frontu, kde spolu so 60. armádou sformovali údernú skupinu, ktorá mala za cieľ oslobodiť Opavu. Začiatok útoku bol naplánovaný na 15. apríla 1945 (deň pred začiatkom Bitky o Berlín), čo malo zamedziť presun jednotiek k Berlínu (hlavnému cieľu celej Červenej armády, ktorému sa musela podriadiť aj Bitka o Ostravu, ktorej tým pádom chýbali delostrelecké náboje kalibru 76mm a 122mm).

Do Bitky o Ostravu bola nasadená aj 1. československá zmiešaná letecká divízia, ktorá patrila pod sovietsku 8. leteckú armádu, ktorej velil generálplukovník Vasily Nikolajevič Ždanov. Naša zmiešaná letecká divízia vznikla 25. januára 1945 z 1. československého stíhacieho pluku, ktorý bojoval v SNP a z letcov, ktorí opustili Slovensko a vytvorili ďalší stíhací pluk pozostávajúci z kvalitných strojov Lavočkin La-5 a jeden bojový pluk pozostávajúci taktiež z kvalitných lietadiel Iljušin Il-2 Šturmovik, ktoré boli využívané na bombardovanie pozemných cieľov. Zmiešanej leteckej divízii velil plukovník Ludvík Budín, držiteľ dvoch Československých vojnových krížov 1939. 1. československému stíhaciemu pluku velil hrdina SNP, major František Fajtl. 2. československému stíhaciemu pluku velil ďalší hrdina SNP, major Ivan Haluzický, ktorý počas Povstania velil Práporu Haluzický. 3. československému bojovému pluku velil Rusnák z Podkarpatskej Rusi, major Mikuláš Guljanič.

1. československá zmiešaná letecká divízia bola nasadená do Bitky o Ostravu 14. apríla 1945 a bojovala až do konca vojny s 19 potvrdenými zostrelmi, dvomi nepotvrdenými zostrelmi a siedmimi poškodenými nepriateľskými lietadlami.

Oslobodzovanie rodnej zeme

Sovietskej 60. armáde sa podarilo prekročiť československo-poľské hranice už 28. marca 1945 v blízkosti obce Sudice, ale až 15. apríla 1945 bola do tohto priestoru nasadená úderná skupina pozostávajúca z 38. a 60. armády. Obec Sudice bola zničená v bojoch a do prielomu bola nasadená 1. československá tanková brigáda, ktorej velil major Vladimír Janko (krátko potom povýšený na podplukovníka). Našim sa prvý deň podarilo zničiť tri nepriateľské tanky.

Na druhý deň oslobodili Čechoslováci osadu Albertovec a postupovali na Bolatice, kde narazili na 34 nepriateľských tankov. Prvý útok bol odrazený, ale za pomoci Sovietov bola obec večer oslobodená. Pri bojoch o Bolatice padlo vyše 600 Sovietov a Čechoslováci stratili desať tankov (najvyššie straty počas celej Bitky o Ostravu). Čechoslováci sa priblížili k mestečku Kravaře, ktoré predstavovalo jedno z najsilnejších úsekov nemeckej obrany, kde sa koncentrovalo 60 nepriateľských tankov.

Čechoslováci a Sovieti začali útok na Kravaře večer 16. apríla 1945. Tankový prápor kapitána Josefa Buršíka prešiel cez rieku Opava a hrdinsky držal získané predmostie. Na druhý deň boli Kravaře oslobodené sovietskou 322. streleckou divíziou a 31. tankovým zborom. Pri bojoch zahynulo skoro 500 Sovietov a 29 lokálnych civilistov. Civilisti umierali ako dôsledok bojov, ale od týchto momentov sa začali v značných počtoch pridávať k Spojencom, pričom im pomáhali s orientáciou v priestore, ale brali do rúk aj zbrane a hynuli v boji.

18. apríla 1945 zaútočili Čechoslováci (podporovaní sovietskymi samohybnými delami) na obec Štítina, rodisko československého vojnového hrdinu a skutočného patriota, brigádneho generála Heliodora Píku. Boje sa preniesli aj do noci a v uličkách Štítiny prebiehali tankové duely na krátke vzdialenosti. Čechoslováci obsadili železničnú stanicu, čím preťali spojenie medzi Opavou a Ostravou, a Štítina bola oslobodená na ďalší deň.

Pokračovalo sa bojom o dedinky, ktoré dnes tvoria Háj ve Slezsku. Nemci sa koncentrovali vo veži kostolíka v Chabičove a boli zlikvidovaní sovietskou vojačkou, ktorá bola prezlečená v nemeckej uniforme. Nanešťastie, pomýlila aj vlastných a bola zabitá. Po oslobodení dediniek sa Spojenci vrhli na Opavu, ktorej civilisti boli evakuovaní a mesto bolo prerobené na „pevnosť“. Útok súčasne zo severu a juhu začal 22. apríla 1945 a do večera bolo mesto oslobodené aj za pomoci československých tankistov a letcov. Žiaľ, mesto bolo v plameňoch a bolo značne zdevastované.

Sovietska 101. strelecká divízia oslobodila obec Nová Plesná (teraz súčasť Ostravy) v noci z 25. na 26. apríla 1945. V tomto momente bolo nevyhnuté, aby Spojenci rozšírili oslobodený priestor aj južným smerom. Kým Sovieti bojovali o Hrabyně, naši tankisti a sovietska pechota zaútočili na obec Dolní Lhota, ktorá bola pod dvojtýždňovým sovietskym ostreľovaním a po dvoch hodinách bojov bola oslobodená. Sovieti oslobodili Krásné pole 28. apríla 1945.

Pre ďalší postup operácie bolo nevyhnutné, aby nepriateľ stratil vyvýšené pozície v obci Hrabyně (kde sa teraz nachádza Národní památník II. světové války). Po týždni presekávania sa k obci za pomoci kaťúš sa boj presunul do samotnej obce a bojovalo sa od domu k domu až do oslobodenia 27. apríla 1945. Na rade bolo mestečko Hlučín (severne od rieky Opava), ktoré bolo zo severu chránené líniou bunkrov medzi dedinkami Kozmice a Darkovičky až po Bohumín. Sovieti zaútočili z dvoch smerov a ráno 29. apríla 1945 bol Hlučín oslobodený.

27. apríla 1945 bombardovalo Porubu 540 lietadiel (v 45 vlnách), čo spôsobilo totálnu devastáciu obce, ale taktiež zamedzilo nepriateľovi, aby vyhodil do vzduchu kľúčové mosty. Boje sa tiahli práve v okolí Zámku Poruba a 29. apríla bola obec vyčistená od nepriateľa. O deň neskôr boli oslobodené susedné Třebovice, kde sa Nemci dlho držali kľúčových budov a najmä elektrárne.

Svinov schytal 27. apríla 41 vĺn bombardovania a ďalších 43 vĺn nasledujúci deň. Sovieti naň postupovali z Třebovíc a Poruby a boje trvali do noci 30. apríla 1945, keď sa 3000 Nemcov snažilo presekať z obkľúčenia v okolí železničnej stanice. Sovietom sa podarilo prekročiť rieku Odru a vytvoriť dôležité predmostie pri obci Zábřeh. To bol signál pre hlavné sily nepriateľa, aby začali opúšťať mesto.

Do predmostia boli nasadení naši tankisti, ktorí obsadili obec Zábřeh, ale následne ju stratili, lebo približne 500 nemeckých vojakov prešlo nepozorovane kanalizačným systémom až k miestnej škole a museli byť zlikvidovaní pred konečným oslobodením obce 30. apríla 1945. Pri bojoch o Zábřeh si Sovieti zaknihovali najvyššie straty v bojoch o mestské časti súčasnej Ostravy, t.j. 179 padlých.

Nepriateľ ustupujúci zo severných častí Ostravy sa dostal pod paľbu sovietskych a našich lietadiel, ktoré ich zasypávali malými protitankovými bombami a organizovaný ústup sa premenil na chaotický útek. Miestni baníci pomohli Sovietom postaviť most z rozloženej nádrže na štrk a vďaka tomu začali sovieti oslobodzovať Přívoz. Pokračovalo sa bojom o Komenského sady a most cez Ostravicu smerom na Hrušov. Sovieti a Čechoslováci postupovali cez Vítkovice a Frýdlantské mosty až do historickej časti Moravskej Ostravy, odkiaľ sa rozdelili na dva ťahy: k starej a novej radnici.

Čechoslováci sa hrnuli k jedinému nepoškodenému mostu na rieke Ostravica, ktorý viedol k Sliezskej Ostrave. Okolnosti záchrany mosta sú do dnešných dní predmetom debaty, ale faktom zostáva, že nedošlo k jeho zničeniu a vedľa mosta sa našiel mŕtvy Miloš Sýkora, 24 ročný antifašista, ktorý sa dobrovoľne prihlásil, že zneškodní výbušniny a s najväčšou pravdepodobnosťou bol zabitý pri návrate. Na druhej strane rieky (kde je teraz pamätník s tankom) stála budova plná Nemcov, ktorí tam číhali na Spojencov.

Prvý sa na most vybral náš tank z 3. tankového práporu s číslom 051, ktorému velil Nikolaj Ivasjuk a posádka pozostávala z radistu Ivana Ahepjuka, vodiča Alexandra Hrocha a strelca Josefa Vaněka. Akonáhle tank prešiel mostom, z budovy naproti boli vypálené tri panzerfausty. Zásahy neprežil 28 ročný Ivan Ahepjuk, Rusín z Jasinje na Podkarpatskej Rusi. Zvyšní členovia postádky sa dostali z tanku a ustupovali po moste, pričom boli krytí ďalším tankom, ktorému velil 20 ročný Bedřich Opočenský, Volyňský Čech, ktorí sa už ako tínedžer pridal k antifašistom na Volyni a neskôr k nášmu zboru, kde si prešiel Duklou, Jaslom a Ostravou.

Tank 051 bol neskôr opravený, podarovaný mestu Ostrava a nachádza sa na spomínanom pamätníku. 30. apríla 1945 o 8. hodine rannej volal podplukovník Vladimír Janko Kirillovi Semionovičovi Moskalenkovi a informoval ho, že Moravská Ostrava je oslobodená. O Sliezsku Ostravu sa bojovalo celú noc a bola oslobodená 1. mája 1945. Nepriateľ sa dal na ústup smerom k Moravskej bráne a tým sa Bitka o Ostravu skončila.

Počas Ostravskej ofenzívnej operácie sa Čechoslovákom podarilo zničiť 48 nepriateľských tankov a samohybných diel, desiatky bunkrov, 200 guľometných hniezd a 47 kanónov. 140 členov 1. československej tankovej brigády padlo v boji a 150 bolo zranených. Na začiatku operácie mali Čechoslováci 65 tankov, do Moravskej Ostravy vstupovali len so siedmimi a po oslobodení mesta mali len tri tanky, ktoré nepotrebovali opravy. Z bojaschopných tankov sa vytvorila rýchla skupina, ktorá sa vyhýbala boju a smerovala k Prahe, ktorá volala o pomoc. Zvyšok armádneho zboru oslobodzoval Moravu, čo som popísal v úvode článku.

Boje Čechoslovákov od Sokolova po Prahu si vyžiadali straty na úrovni 15446 vojakov a dôstojníkov, vrátane 2800 padlých. 90% týchto strát mal armádny zbor práve v bojoch na Slovensku. Pri oslobodzovaní Sovietskeho zväzu mali Čechoslováci straty na úrovni 969 vojakov a dôstojníkov, vrátane 414 padlých. Od Roku 1942 sa v radoch Čechoslovákov na Východnom fronte vystriedalo 97299 mužov a žien, pričom skoro ¾ boli Slováci. V polovici mája 1945 bol armádny zbor reorganizovaný na armádu a mal 74148 mužov a žien, z ktorých predstavovali Slováci 91,43%.

Bitka pri Sokolove – zrod hrdiniek a hrdinov

Čechoslováci v Bitke o Kyjev

Bitka o Dukliansky priesmyk (1. diel) – štyri kóty na zapamätanie

Bitka o Dukliansky priesmyk (2. diel) – parašutisti bez padákov

Bitka o Liptovský Mikuláš

https://www.facebook.com/olejvladimir/