Denník N

Kresťanstvo bez pátosu: Kapitola „byť“ a „mať“

Môže byť kresťanstvo v budúcnosti ešte prínosom pre sekulárnu spoločnosť? Porozumenie spoločnosti bez interpretácie kontextu náboženstva je len parciálne. Interpretácia preto zohráva kľúčovú rolu, ak je nekorektná alebo dokonca mylná, celkový obraz sa výrazne deformuje.

Kapitola „byť“ a „mať“

Zrelosť spoločnosti sa badateľne prejavuje v prípade schopnosti predvídavej reakcie na črtajúce sa neodvratné okolnosti. Nezrelá spoločnosť závažne zlyháva v adekvátnej reakcii na výzvy aktuálne, nehovoriac o neschopnosti prípravy na výzvy budúce. Ani zrelá spoločnosť nevykazuje ideálne črty, avšak jej neodškriepiteľná vlastnosť tkvie v úprimnej snahe o zadosťučinenie milosrdnej spravodlivosti. Spoločnosť, ktorá svoje bohatstvo vidí v mať a nie byť, sa nachádza na ceste sebadeštrukcie. Mať totiž  v takomto prípade stanovuje mieru hodnoty byť, čím byť stráca svoju esencialitu ukotvenú v dôstojnosti. Byť pritom predstavuje rovnocennosť v odlišnosti, teda akékoľvek narušenie je nevyhnutne sprevádzané formou vnútorného rozkolu. Túžba po mať je prejavom pudovosti, ktorej škála prejavov začína v bode popierania rovnocennosti a v extrémnych prípadoch ústi v anihilácii živého. Túžba po mať teda nepredstavuje prirodzenú potrebu dôstojného zabezpečenia a prístup k naplneniu základných potrieb nevyhnutných k rozvoju byť. Popieranie rovnocennosti a rovnoprávnosti členov spoločnosti je výrazom mať, zámerom je ovládať, zmocniť sa.

Zrelá spoločnosť si nevyžaduje rozdelenie na preferovanú majoritu a opodiaľ dobiehajúce druhotriedne minority. Takéto rozdelenie naivne predpokladá jednoliatosť identity majority a popiera akúkoľvek jedinečnosť, špecifickosť a odlišnosť osobností, ktorí ju tvoria. Ani majorita nie je homogénna. Potreba rozdeľovania spoločnosti a vytváranie statusu triedneho nepriateľa je znakom historicky dokumentovateľnej politiky strachu, ktorej korene boli a častokrát sú živené prehnane vykonštruovaným pocitom ohrozenia vlastnej sociálno-náboženskej identity tvoriacej istú zmanipulovanú „kresťanskú tradíciu“. Takýto cirkevno-politicky formovaný obraz „kresťanskej tradície“ sa následne vníma ako posledná bašta pravej kultúry, ktorej nedotknuteľnosť sa zdá byť priam posvätná. Kresťanskosť ako taká však nie je zaručená odvolávaním sa na cyrilometodskú tradíciu, ktorá vo svojej podstate ani nie je rímskokatolícka, ale má východné byzantské korene. Kresťanstvo pôvodne nie je ani európske, ale blízkovýchodné. Západná vetva kresťanstva zabúdajúca na svoje židovské korene ponúka svoju vlastnú kultúrne podmienenú perspektívu, ktorá nemá právo považovať sa za jedinú pravú. Biblicky chápaná viera je nadkonfesionálna, teda príslušnosť k akejsi pravej viditeľnej cirkvi ako ľudskej inštitúcii je irelevantná. Viera v Biblii predstavuje úprimnú dôveru človeka Bohu, nie rozumový súhlas s cirkevnou doktrínou.

Formovaniu mylného čierno-bieleho obrazu kultúrnej a náboženskej nadradenosti majority nad minoritami neraz prispeli predstavitelia štátu a cirkví, ktorí by pretlak túžby po mať mali paradoxne ventilovať vzhľadom na zachovanie rovnocennosti a rovnoprávnosti ľudských bytostí. Rozdelenie na majoritu a minority preto predstavuje neblahý pozostatok etnických a konfesionálnych sporov popierajúcich úplnú rovnosť. Tolerovanie pokrivenej hranice kultúry komunikácie vytvára mieru priestoru pre stereotyp, ktorý podnecuje prejav. Hrozba genocídy a etnocídy sa zvyšuje každým posilnením skľučujúcich stereotypov rastúcich do formy nenávistných prejavov. Predvídať prirodzene znamená nepodceniť, a to je každodennou výzvou spoločnosti. Nezrelá spoločnosť podceňuje reálnu hrozbu genocídy a etnocídu navyše dezinterpretuje na vytvorenie výsostného postavenia majority nad akoukoľvek minoritou.

Cirkvám vyplývajú podľa evanjelia predovšetkým povinnosti, povinnosť k chudobným, utláčaným, sociálne a fyzicky znevýhodneným a voči všetkým opovrhovaným. Cirkev ignorujúca svoje základné povinnosti a dožadujúca sa práva na predsudky vyvolávajúcu selekciu na akceptovanú majoritu a okolie ohrozujúcu minoritu opustila svoju úlohu bezpodmienečne milovať a ujala sa jej neprináležiacej sudcovskej stolice ako svetské knieža.

V každom prípade hodnoty kresťanstva, zameranie sa na byť a nie mať, môžu byť prínosom aj pre sekulárnu spoločnosť.

Teraz najčítanejšie

Maroš Nicák

-venuje sa orientálnym cirkevným dejinám na Univerzite Komenského v Bratislave