Denník N

Nefejsbukujme o drónoch, keď stačí začvirikať

Ilustračné foto – geralt/Pixabay
Ilustračné foto – geralt/Pixabay

Ak už musíme do slovenčiny teperiť anglické slová, dajme si aspoň záležať, ako to urobíme.

Obsah článku
  1. Čvirik sem, čvirik tam
  2. Hollywood nie je Kolíba
  3. So slamou v čižmách, alebo kašlime na autorské práva
  4. Vyložme z tatry tie tetrapaky
  5. Čo s tým má Marián Hossa?
  6. Nebuďme trúdi

1. Čvirik sem, čvirik tam

Pomerne často sa v novších slovenských textoch stretávame s podstatným menom tweet/tvít.

Paradoxne najmä v textoch, ktoré sú prekladmi z angličtiny, nachádzam poslovenčený tvar tvít (možno je sympatický prekladateľom?), hoci ho neuvádza ani najnovší z nových slovníkov (OGS).

V pôvodných textoch, ktoré píšu slovenskí autori, naopak, zväčša vidím tvar tweet.

V bežnej jazykovej praxi teda zrejme ide o dvojtvar, čo nevnímam ako tragédiu.

Vo svojich súkromných písačkách síce používam slovko začvirikanie a raz som zo žartu navrhol aj tvar čvirik (lebo nič iné slovko tweet neznamená), no neprechovávam nádej, že by sa oficiálne uchytili.

2. Hollywood nie je Kolíba

Jazyková poradňa sa zatiaľ vyjadrila len k slovesu tweetovať/tvítovať, nie k podstatnému menu, no, žiaľ, vyjadrila sa podľa mňa sčasti zmätočne (resp. príliš skratkovito – občas sa aj oni seknú).

Ich vyjadrenie totiž pôsobí tak, akoby schvaľovali aj ohyzdný a jednoznačne nesprávny tvar fejsbúkovať.

Pri ňom mi kole oči dlhé ú, ktoré tam nemá čo hľadať – ešte tvar s krátkym u sa ako „žartovná (?) či neformálna alternatíva“ prijať dá.

Keď Slováci (bezpochyby z povrchnej znalosti angličtiny) pchajú dlhé ú pri pôvodom anglických slovách aj tam, kde dlhé ú nie je, výsledkom môže byť, že sa zakodifikuje nesprávny tvar.

Tak sa to stalo pri adjektíve hollywoodský, ktoré sa omylom aj vo všetkých najnovších slovníkoch nachádza v nesprávnom tvare hollywoodsky napriek tomu, že v tomto slove sa, podobne ako v slove Facebook, vyslovuje krátke u, nie dlhé ú.

Preto je dobré ohradiť sa proti nesprávnym prepisom anglických slov už v počiatočnom štádiu, keď ešte nie sú kodifikované. Ak sa nebodaj raz zakodifikuje aj monštruózny tvar fejsbúkovať, bude to debakel slovenskej lexikografie.

3. So slamou v čižmách, alebo kašlime na autorské práva

Do nemoty opakovaným debaklom je už dnes písanie facebook (na facebooku), twitter, instagram atď. s malými začiatočnými písmenami, akoby nešlo o vlastné mená (dokonca autorským zákonom chránené obchodné značky) softvérov či sociálnych sietí, ktoré preto treba písať s veľkým začiatočným písmenom.

Výnimkou by boli len prípady legitímnej apelativizácie (hodím to do xeroxu v zmysle do akejkoľvek kopírky, aj keby bola značky Minolta), no o tie typicky nejde. Keď sa v slovenských textoch píše o Facebooku, Twitteri či Instagrame, zvykne sa mať na mysli práve Facebook, Twitter či Instagram, žiadna iná sieť. Preto je tu vhodné len veľké začiatočné písmeno.

Žiaľ, aj pri tejto dileme možno sčasti viniť nešikovne sformulované stanoviská z jazykovej poradne z rokov 2012 a 2013 – prvé, druhé aj tretie. To najstaršie z nich dokonca legitimizuje aj vyššie spomínanú hrôzu, tentoraz v podobe podstatného mena – vraj fejsbúk (aj) s dlhým ú.

Namiesto toho, aby stanoviská poradne vniesli do veci jasnosť, ešte ju zahmlili a navádzajú používateľov jazyka na nesprávne písanie s malým začiatočným písmenom. V štýle: „Píšte si to, ako chcete, veď viac-menej čokoľvek je prijateľné.“

Nie – keď sa napíše zoznámili sa na Facebooku, typicky sa tým myslí práve Facebook a žiadna iná sieť či všeobecne „typ internetovej spoločenskej komunikácie“. Poradňa si vo výklade zvolila mimoriadne nevhodnú ilustračnú vetu, pretože práve v nej typicky nejde o apelativizáciu.

Podobne keď politici zverejňujú svoje stanoviská na Facebooku alebo na Twitteri, je v tom rozdiel: každá zo sietí má svoje komunikačné osobitosti, preto nejde všeobecne o „typ internetovej spoločenskej komunikácie“ – nejde o apelativizáciu, ale o stanoviská zverejnené na tej či onej konkrétnej sociálnej sieti. Preto sa tu žiada písanie s veľkým začiatočným písmenom.

4. Vyložme z tatry tie tetrapaky

Domnievam sa, že písanie obchodných značiek s malými začiatočnými písmenami aj vtedy, keď zjavne nejde o apelativizáciu, má svoje korene ešte v komunistickej mentalite. Veď súdruhovia opovrhovali súkromným vlastníctvom a všetko bolo (vraj) spoločné.

Aký zmätok to vnieslo napríklad do písania značiek áut, motocyklov či lietadiel! Značka je síce Mercedes, ale konkrétne vozidlo vraj mercedes. Tu predsa nemôže ísť o apelativizáciu (všeobecne o „typ prepravy na štyroch kolesách“): keď sa veziem na mercedese, veziem sa práve na ňom (a riadne som si za to priplatil), nie na rozheganej dácii.

Keď však ide o menej známe či ešte prestížnejšie značky automobilov, zrazu strácame sebadôveru a decentne zostávame pri veľkom začiatočnom písmene. Stálo nám to za to – vnášať do písania značiek automobilov (motocyklov, lietadiel…) takúto nejednotnosť? Alebo sa v záujme jednotného písania nebodaj dočkáme aj kodifikácie rolsrojsovlamborgínov?

MiGy sú migy, veď jasná vec – sú od súdruhov, kde sa ochrana autorského práva nikdy nebrala vážne. Ale čo ich konkurenti, švédske gripeny? Manažéri nadnárodnej korporácie by asi vypleštili okále, keby zbadali malé g. Ešte šťastie, že pri nákupe stíhačiek sa slovenská armáda nakoniec rozhodla pre americké F-16, hoci nemožno vylúčiť, že v rámci mánie písať vlastné mená s malými začiatočnými písmenami niekomu skrsne v hlave nápad písať aj tieto ako f-16.

Lenže beda! Slovenská armáda nakúpila od Američanov aj vrtuľníky značky Black Hawk! Čo s tým? Bude teraz jednotlivý vrtuľník black hawk, blackhawk či nebodaj blékhók? Alebo žeby predsa len zvíťazil zdravý rozum a vrtuľník Black Hawk zostane vrtuľníkom Black Hawk, lebo tak sa volá?

5. Čo s tým má Marián Hossa?

Nezúfajme – nikdy nie je prineskoro vrátiť sa z cesty falošnej apelativizácie k zdravému rozumu. Žiadne písanie nie je naveky vytesané do kameňa.

Veď aj hokejový tím, s ktorým Marián Hossa získal tri Stanleyho poháre, sa až do roku 1986 volal Chicago Black Hawks. Zdá sa, že ošiaľ politickej korektnosti sa rozbiehal už v 80. rokoch, keď došlo k premenovaniu tímu na Chicago Blackhawks. Pravda, dnes už ani to nestačí – niektorí požadujú celkom nové meno pre tím (najakútnejšie hrozí premenovanie klubu amerického futbalu Washington Redskins), no najmä zmenu jeho slávneho loga, na ktorom je vyobrazený Indián (nie indián).

Ba už aj slovo Indián je škandalózne a v zdĺhavej politickej korektčine je prípustné už len pomenovanie domorodý Američan (native American), tak ako sú po novom nechutné slová černoch či beloch a treba ich nahrádzať výrazmi africký Američan (African American) a Kaukazan (Caucasian).

Ak sa niekto domnieva, že ide o taľafatky, nie je to tak: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra dostal sťažnosť od nadnárodnej korporácie Tetra Pak (a pozor, to sú znova Švédi!) po tom, čo do slovníka zaradil slovo tetrapak.

6. Nebuďme trúdi

Príbuzný (hoci oproti fejsbúku opačný) prípad je v posledných rokoch takisto často používané slovo dron, pri ktorom som hlboko presvedčený, že, práve naopak, dĺžeň obsahovať má a že správny slovenský tvar má byť drón.

Tu teda nesúhlasím s vedúcou jazykovej poradne Dr. Mislovičovou, ktorá toto slovo – s krátkym o – pred pár rokmi rozoberala v Kultúre slova a tým ho akoby legitimizovala, hoci, našťastie, zatiaľ nie je v žiadnom slovníku.

Vychádzam z toho, že už v angličtine toto slovo obsahuje dlhú slabiku – konkrétne dvojhlásku ou, keďže výslovnosť je [droun].

Podobne v nemčine je to Drohne s dlhým ó.

Podstatné meno je odvodené od slovesa drone, dröhnen (znova dlhé slabiky obsahujúce ouö), ktoré znamená vrčať, bzučať, čo má naznačiť pretrvávajúci (teda všetko iné, len nie krátky) zvuk, ktorý vydáva (aj bezpilotné) lietadlo.

Nevidím žiadny dôvod na prebratie slova do slovenčiny s krátkym o (dron) namiesto dlhého ó (drón) – okrem nedostatočného vyhodnotenia jeho povahy v pôvodnom jazyku.

Analógia sa dá viesť aj k slovám ako autodróm alebo elektrón, ktoré predsa nepíšeme bez dĺžňa ako autodromelektron.

Nie je tvar dron potom dokonca bohemizmom?! Lebo áno – v češtine majú autodrom aj elektron s krátkymi o.

Občas v slovenčine pri preberaní cudzích slov tam, kde nemá byť dlhá slabika, tam ju vopcháme, a kde má byť, tam ju bezdôvodne zlikvidujeme. Deprimujúce zistenie.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu kritik.avenarius.sk.