O kotlebovcoch a ich „poriadku“

Čo fascinuje mladých, skoro by sa chcelo povedať – neskúsených – obdivovateľov slovenských fašistov či nacistov? Prečo mladí chcú voliť Kotlebu a spol? Jedným z dôvodov sa mi javí túžba po akomsi pomyselnom poriadku (i keď ten poriadok má byť taký selektívny – hlavne teda poriadok s Cigánmi). Mne osobne slovo poriadok navodzuje obdobie, ktorým začína u nás obdobie normalizácie (1969/70), o ktorom výstižne píše Milan Šimečka (starší) vo svoje knihe Obnovenie poriadku

Previerky ukončené vylučovaním a vyškrtávaním boli prvou podmienkou obnovy poriadku. Ako sa už spomenulo, boli vykonané bez zábran a bez lokálnej, rodinnej a rodáckej zmierlivosti, ktorá inak sprevádzala podobné menšie čistky v minulosti. Ibaže samotné vylučovanie a vyškrtávanie členstva strany by zďaleka nemalo ten pacifikačný a zmrazovací účinok, keby ho nebolo sprevádzalo existenčné ničenie skoro všetkých rovnako postihnutých a súčasne všetkých nestraníkov z kresťanského a občianskeho tábora, ktorí sa angažovali v obrodnom procese.

Tentoraz akt jednorazového existenčného postihu zasiahol desťtisíce ľudí. Presné číslo sa prakticky nedá zistiť, pretože určite nebol vydaný príkaz, aby sa tejto úlohy ujali oficiálni štatistici. Ak však vezmeme do úvahy, že iba málokto zo 70 000 vylúčených členov strany zostal vo svojom pôvodnom zamestnaní, je celkom možné, že počet existenčne perzekuovaných ľudí presiahol číslo stotisíc.

Z relatívne nedávnej histórie poznáme „obnovovateľov poriadku“ hneď niekoľko. Hitler „urobil poriadok“ so židmi, cigánmi, homosexuálmi, postihnutými….

Stalin zašiel ešte ďalej a „urobil poriadok“ v podstate s každým, kto sa mu až blahovsky nepchal do zadku, ale ani to ešte nikomu nedávalo žiadnu záruku. Toto všetko sú informácie známe a popísali sa o nich už tony papiera.

Ja by som ale chcel pripomenúť menej známu etapu nastoľovania poriadku z obdobia, keď do Ženevy pred takmer 600 rokmi prišiel Ján Kalvín. Nasledujúca ukážka jeho hrôzovlady je z knihy Stefana Zweiga Svedomie proti násiliu

„…Od Kalvínovho návratu majú všetky domy ustavične otvorené dvere a všetky steny sú akoby zo skla. V každej chvíli, vo dne v noci, sa môže ozvať na vrátach strohé zaklopanie a objaviť sa príslušník duchovnej polície, aby vykonal „vizitu“, a občan mu v tom nemôže zabrániť. Najbohatší, takisto ako najchudobnejší, najväčší ako najnepatrnejší sa musí raz do mesiaca bez reči podrobiť kontrole týchto profesionálnych mravnostných snoričov. Hodiny, lebo v príkazoch je napísané: ‚Človek si má nájsť čas, aby sa mohol podrobiť prehliadke‘, sa nechávajú bielovlasí, úctyhodní, osvedčení muži skúšať ako školáci, či vedia naspamäť modlitby, alebo spovedať, prečo zameškali čo len jedinú Kalvínovu kázeň. No takýmto katechizovaním a moralizovaním sa prehliadka nekončí. Expert na morálku sa zamieša do všetkého. Kontroluje ženské šaty, či nie sú pridlhé alebo prikrátke, či nemajú prebytočné záhyby alebo nebezpečný výstrih, obzerá si vlasy, či nie je účes veľmi vyumelkovaný, a počíta prstene na prstoch a topánky v skrini. Po toaletnom priestore prichádza na rad kuchynský stôl, či gazdiná neprekročila naberačkou polievky alebo kúskom mäsa jednotnú povolenú mieru, alebo či niekde neskrýva maškrtu či marmeládu. A potom sa nábožný policajt prechádza ďalej po dome. Siahne do knižnice, či tam niekde nie je kniha bez pečate osvietenej cenzúry konzistória, prevracia zásuvky, či tam náhodou nenájde svätý obraz alebo ruženec. Služobníkov sa vypytuje na pánov, deti na rodičov. Zároveň však počúva, čo sa deje na ulici, či tam niekto nespieva zakázanú pieseň, nehrá na hudobný nástroj alebo inak neslúži diablovi veselosti. Neprestajný pohon stíha v Ženeve akúkoľvek formu zábavy, každú „nehanebnosť“ a beda občanovi, ktorý sa dá prichytiť, keď si niekedy po práci zájde do krčmy na pohárik vínka, alebo nájde zaľúbenie v hre v kocky či v karty! Táto poľovačka na ľudí sa opakuje dennodenne a mravnostní špióni si nedožičia oddych ani v nedeľu. Aj vtedy obchádzajú všetky ulice, klopú na každé dvere, aby sa presvedčili, či nezostal niektorý lenivec alebo nedbaj v posteli namiesto toho, aby sa vzdelával na kázni pána Kalvína. V kostole už medzitým čakajú iní dozorcovia, ktorí zisťujú, kto prišiel neskoro do božieho chrámu, alebo z neho skôr odišiel. Títo úradní ochrancovia mravov pracujú bez oddychu; večer prečesávajú tmavé besiedky na brehu Rhôny, či sa tam neoddáva nejaký hriešny pár drobným nežnostiam, prehrabávajú v hostincoch cudzincom postele a kufre. Otvoria každý list, čo putuje do Ženevy, alebo ta prichádza, a dobre organizovaná ostražitosť konzistória siaha ďaleko za múry mesta. V dostavníkoch, v člne, na lodi, na zahraničných trhoch a v hostincoch susedných kantónov, všade sedia jeho platení špióni; každé slovo nespokojnosti, ktoré vysloví niekto v Lyone alebo v Paríži, hlásia hneď do Ženevy. Ešte neznesiteľnejším však robí tento neznesiteľný dozor, že sa týmto úradným alebo plateným dozorcom čoskoro pripájajú nespočetní neplatení dobrovoľníci. Všade totiž, kde vládne v štáte nad občanmi teror, prekvitá odporná burina dobrovoľného udavačstva. Kde sa v zásade dovoľuje, ba dokonca vyžaduje, aby občania udávali, stávajú sa ináč čestní ľudia zo strachu sami udavačmi: len aby od seba odvrátili podozrenie, ‚že sa previnili proti božej cti‘, poškuľujú sliedivo na svojho spoluobčana. Horlivosť strachu netrpezlivo poháňa všetkých udavačov. A o niekoľko rokov by už vlastne mohlo konzistórium prestať so svojím dozorom, lebo sa už všetci občania stali dobrovoľnými kontrolórmi. Dňom i nocou tečie kalný prúd udavačstva a uvádza do pohybu mlynské koleso duchovnej inkvizície.

No ako sa však isto cítiť pod takým neustálym mravnostným terorom a nepreviniť sa prestúpením nijakého príkazu, keď vlastne Kalvín zakazuje všetko, čo robí život radostným a hodným ho žiť? Zakázané sú divadlá, zábavy ľudové slávnosti, tanec a hra v akejkoľvek forme; dokonca aj taký nevinný šport ako je korčuľovanie vyvoláva v Kalvínovi žlčovitú nevôľu. Zakázané je všetko, okrem najtriezvejšieho a takmer mníšskeho úsilia, zakázané majú krajčíri šiť podľa nových strihov bez povolenia magistrátu, zakazuje sa dievčatám mladším ako pätnásť rokov, aby nosili hodvábne šaty, a len čo prekročia túto vekovú hranicu, nesmú nosiť šaty zo zamatu, zakázané je nosiť šaty so zlatým alebo strieborným vyšívaním, zlatou lemovkou, gombíkmi a sponami, ako aj akékoľvek nosenie zlata a vôbec šperkov. Muži majú zakázané nosiť dlhé vlasy, ženy zase akékoľvek vyčesávanie vlasov, zakázané sú čipky, rukavice, záhyby a otvorené topánky. Zakázané sú rodinné oslavy s vyše dvadsiatimi osobami, zakázané je pri krstinách a zásnubách servírovať viac ako určený počet chodov a akékoľvek sladkosti ako napríklad kompóty. Zakázané je piť iné víno okrem domáceho červeného, zakázané sú prípitky, zakázaná je zverina, hydina a paštéty. Zakázané je dávať novomanželom pri svadbe a šesť mesiacov po nej dary. Zakázaný je, samozrejme, akýkoľvek mimomanželský styk, čo platí aj na snúbencov. Domorodci majú zakázaný vstup do hostinca, hostinský má zakázané podávať jedlo a nápoje cudzincom, pokiaľ sa nepomodlia, a okrem toho má prísny príkaz špehovať svojich hostí, robiť „diligemment“, všímať si každé podozrivé správanie alebo podozrivé slovo. Zakázané je dať vytlačiť knihu bez povolenia, zakázané je písať do zahraničia, zakázané je umenie v akejkoľvek podobe, zakázané sú sväté obrazy a sochy, zakázaná je hudba. Aj pri zbožnom speve žalmických sa odporúča dozerateľom ‚starostlivo dávať pozor na to‘, aby sa pozornosť neupriamovala na melódiu, ale na ducha a zmysel slov, lebo ‚Boha možno chváliť len živým slovom‘. Občania, kedysi slobodní , nesmú si teraz slobodne vyberať ani len krstné mená pre svoje deti. Zakázané sú mená vžité po stáročia, ako napríklad Claude alebo Amadé, pretože nie sú v biblii, a naproti tomu sa nanucujú biblické mená, ako Izák alebo Adam. Zakázané je modliť sa po latinsky otčenáš, zakázané je svätiť Veľkú noc a Vianoce, zakázané je všetko, čo svojou slávnosťou narúša všednosť života, zakázaný je, samozrejme, akýkoľvek náznak duchovnej slobody v tlačenom alebo hovorovom slove a zakázané je – ako hlavný zločin všetkých zločinov – každá kritika Kalvínovej diktatúry: konzistórium dalo výslovne vybubnovať varovanie, ‚aby sa o verejných veciach nehovorilo ináč ako v prítomnosti Rady‘.

Ale ako mohlo, spytuje sa človek prekvapene, republikánske mesto, ktoré tak dlho žilo v helvétskej slobode, strpieť takú savonarolskú diktatúru, ako mohol zniesť tento ľud, predtým južansky veselý, také hrdúsenie radosti zo života? Ako sa podarilo jedinému rozumárskemu askétovi tak úplne potlačiť vitalitu tisícov a tisícov ľudí. Kalvínovo tajomstvo nespočíva v ničom novom, iba v tom večne platnom pre všetky diktatúry: v terore. Nemýľme sa: násilie, ktoré sa ničoho nezľakne a vysmieva akúkoľvek humanitu ako slabosť, je obrovská sila. Systematicky premyslený, despotický štátny teror oslabuje vôľu jednotlivca a ničí akúkoľvek pospolitosť.

…

Organizovaný zastrašovací regiment bol vždy schopný urobiť zázrak a pokiaľ šlo o autoritu, Kalvín nikdy neváhal tento zázrak opäť a opäť uskutočňovať; sotvaktorý duchovný despota ho pretromfol v neúprosnosti a neospravedlňuje ho ani to, že táto tvrdosť bola – ako všetky Kalvínove vlastnosti – v podstate iba produktom jeho ideológie.

………

Nie je ťažké si domyslieť, ako vražedne sa uskutočňovala téza o neúprosnom kresťanovi chrániacom Boha svojou cťou v stredovekom svete. Hneď v prvých piatich rokoch Kalvínovho panstva bolo v pomerne malom meste trinásť obesených, desať sťatých, tridsaťpäť upálených, okrem toho sedemdesiatšesť osôb vyhnaných z vlastného domu a dvora, nerátajúc tých mnohých, ktorí včas unikli teroru. Čoskoro sú v „novom Jeruzaleme“ natoľko preplnené väznice, že je ich správca nútený oznámiť magistrátu, že už nemôže prijať ďalších väzňov. Mučenie, ktoré musia podstúpiť nielen odsúdení, ale aj podozriví, je také ukrutné, že sa obvinení radšej usmrcujú skôr, než ich odvlečú do mučiarne; Rada musí napokon vydať príkaz, že väzni majú mať vo dne v noci na rukách okovy, „aby sa zabránilo podobným prípadom“. Kalvín však nikdy ani len slovko neprehodí, aby sa prestalo s takými hrôzami; naopak, na jeho výslovný príkaz sa okrem trýznivého vypočúvania zaviedlo popri španielskej čižme a škripci ešte aj pálenie chodidiel. Strašná je cena, ktorú zaplatilo mesto za „poriadok“ a „disciplínu“, lebo nikdy nepoznala Ženeva toľko rozsudkov smrti, trestov, mučenia a vyhnanstva ako od chvíle, čo tam začal vládnuť Kalvín v mene božom. Právom preto pokladá Balzac Kalvínov náboženský teror za ešte hrôzostrašnejší než krvavé orgie Francúzskej revolúcie. „Kalvínova zúrivá náboženská netolerancia bola morálne pevnejšia a ukrutnejšia ako politická netolerancia Robespierrova, a keby mala väčšie pole pôsobnosti ako Ženevu, prelial by Kalvín ešte viac krvi ako tento hrozný apoštol politickej rovnosti.“

Takže tak, ešte stále si myslíte, že urobiť s niekym poriadok je to najpotrebnejšie? Ja teda určite nie. A keď počujem slovo poriadok, mám z toho à priori nepríjemný pocit.