Rodiny bojovníkov ISIS – čo s Vami?

Okrem týchto detí, ktoré sú snáď už bezpečne vo Fínsku, by v al-Hol malo byť 11 fínskych žien a ďalších 31 fínskych detí.

Ak ste čítali Dve setry od Åsne Seierstad, bude Vás táto téma zaujímať pravdepodobne rovnako ako mňa. Aké sú osudy ľudí, ktorí sa prešli na stranu radikálneho islamu? Sú bezpečnostnou hrozbou pre spoločnosť? Máme im dať šancu na nový život alebo majú byť trestaní za podporovanie terorizmu?

Vlády európskych krajín nie sú úplne jednotné, rovnako protichodné pocity má verejnosť. Ešte pol roka dozadu Fínsko pripúšťalo, že nevie, či pomôže rodinám bojovníkom ISIS, ktorí majú fínske občianstvo. Dnes je situácia iná. Vláda sa rozhodla pomôcť deťom, pričom bude každý prípad posudzovaný individuálne. Nevidia však dôvod pomáhať dospelým, ktorí odišli do danej oblasti dobrovoľne. Fínsko sa tak pridalo ku krajinám ako napr. Holandsko, Francúzsko a Rakúsko, ktoré sa rozhodli umožniť návrat do vlasti len sirotám.

Poviem Vám úprimne, že ako sociálna pracovníčka nezávidím svojim kolegyniam a kolegom, ktorí budú s týmito deťmi a rodinami pracovať. Deti si od svojho narodenia museli prejsť  mnohonásobnou traumou, ktorú si len ťažko viem predstaviť. Prichádzajú do krajiny, ktorá je de jure ich domovom, ale za celý svoj život v nej ani raz neboli. S veľkou pravdepodobnosťou nepoznajú žiadnych svojich  príbuzných, či kultúrne normy a používanie jazyka môže byť tiež otázne.

Ak by sa začali postupne vracať deti, ktoré budú odňaté od vlastných matiek (ktoré sú ich jedinými dôležitými vzťahovými osobami), pripravujeme deťom ďalšiu masívnu traumu a ich matkám dôvod nenávidieť celý západný svet. Verím, že týmto smerom nikto neuvažuje.

Tak sa sama seba pýtam, aký máme plán?

Európska rada pre zahraničné veci (European council on foreign relations) navrhuje, aby sa európski občania vrátili do svojich domovských krajín, kde je najlepšia možnosť ich kontroly a monitoringu. Návrat maloletých detí považujú za nevyhnutný kvôli zamedzeniu ich radikalizácii v utečeneckom tábore, ale aj s ohľadom na zabezpečenie ich dobrého zdravotného stavu.

Nestabilita v Sýrii a zníženie počtu kurdských strážnikov v táboroch, vytvárajú ideálne podmienky na útek zradikalizovaných európanov a ich opätovné naverbovanie do zbytkov teroristických organizácii. Kurdská autonómna administratíva v Sýrii, ktorá zadržuje najväčšie množstvo zahraničných bojovníkov a iných podporovateľov ISIS, nemá zdroje a štruktúru na to, aby sa so zajatcami vysporiadala sama. Keďže to nie je ani oficiálny štát, nemôžu s Kurdami európske krajiny podpísať žiadne oficiálne dohody.

Podľa Európskej rady pre zahraničné veci sa doposiaľ európske štáty stavali k tomuto problému zdržanlivo. Chápem. Jedná sa o politicky nepopulárny krok s množstvom neznámych premenných.

Vlády svojim občanom buď aktívne zrušili občianstvo, alebo sa spoliehajú na to, že zadržaní ľudia nemajú možnosť slobodného pohybu a preto sa do krajiny svojho pôvodu nemôžu vrátiť. Mnohé krajiny odmietajú návrat žien, ktoré rovnako považujú za spoločenské riziko a súdili by ich za podporu terorizmu. Časť krajín razí teóriu, že obvineniu a súdu by mali ich občania čeliť v krajine, kde spáchali trestný čin, napr. v Sýrii či v Iraku. Ozývajú sa aj hlasy za zriadenie špeciálneho trestného tribunálu, ktorý by však súdil len tie osoby, ktoré sa dopustili genocídy, zločinov proti ľudskosti alebo vojnových zločinov.

Gilles de Kerchove, koordinátor boja proti terorizmu Európskej únie, pripomína, že väzenie je často prostredím, kde dochádza k islamskej radikalizácii väzňov. Turecký prezident, Recep Tayyip Erdogan, v novembri 2019 nečakane vrátil niekoľko bojovníkov ISIS a ich rodinných príslušníkov do viacerých krajín Európskej únie. Vznikajú prvé rehabilitačné programy zamerané na deradikalizáciu a začlenenie do spoločnosti. Sú však stále skôr výnimočné a ich úspešnosť neistá.

Ľudsky mám dosť veľké obavy, ako by návrat žien a detí do krajín pôvodu dopadol. Z profesionálneho hľadisko mi to pripadá ako najlepšie riešenie, ak sa budeme snažiť byť pripravení. Podmienky v al-Hol sú dlhodobo hodnotené ako nebezpečné a pre deti nevhodné.

Domnievam sa, že by sme mali o každej žene zistiť všetky dostupné informácie. Zaujímať sa, aký život viedla pred svojou radikalizáciou, ako radikalizácia prebehla a akou osobnosťou sa javí. Pracovať by asi bolo treba s matkami a ich deťmi už priamo v utečeneckých táboroch, aby sa každý prípad posudzoval naozaj komplexne a individuálne. V domovských krajinách by sa mali profesionáli a profesionálky z rôznych oblastí (sociálna práca, psychológia, medicína, učiteľstvo, polícia, miestna samospráva a pod.) spolupodieľať na tvorbe programov, ako návrat rodín bojovníkov ISIS zvládnuť. Je to ťažká a doposiaľ neprebádaná téma. Zdá sa mi však, že nikto o tom nehovorí a program sa systematicky takmer nikde nepripravuje.

Ako si teda záverom odpovedať na otázku: Aký máme plán?

Vyzerá to tak, že veľmi vágny. Zatiaľ asi všetci dúfame, že Kurdi, Turci a Sýrčania ich budú všetkých držať za ostnatým drôtom aspoň tak dlho, aby sme sa stihli pripraviť…