Na čo myslím pred Vianocami

Keď som bol malý chlapec, rodičia sa pred Vianocami stále hádali. Vždy sa udialo niečo, o čom som vedel, že sa udeje, že sa napríklad obielia zemiaky neskôr ako sa majú alebo sa kúpia zlé banány. Otec prišiel domov z nákupov asi dvadsaťkrát, pretože sa stále na niečo zabudlo, alebo preto, že niekde proste nemali tak dobrú šunku ako inde. Hádky a stres patrili k Vianociam. Premýšľam, prečo som ich napriek tomu vnímal ako čarovné a krásne. Vždycky, keď sa to už všetko opäť približuje (cyklickosť nášho života je niečo úžasné), spomeniem si na nepatrný mikrozážitok, taký, z akých sa mi napokon skladá spomienka na celé detstvo. Neviem prečo si pamätáme práve tieto udalosti a nie iné, ale zrejme sa v nich pre nás skrýva veľa významov. Na ulici som so svojím otcom na Štedrý deň uvidel iného chlapca s otcom, ktorý bol strašne opitý. V ruke mal falošnú pištoľ, z ktorej však napokon vystrelil. Mala to byť zrejme zábava, ale pre nikoho, kto to videl, nebola. Nejaký chlap mu za to začal strašne nadávať – že ho mohol trafiť alebo také niečo. Otec mi vtedy povedal, že ten chlapec nebude mať pekné Vianoce. Bola v tom vložená aj správa pre mňa. Preložiť by sa dala aj tak, že mi vlastne pošepkal, že ten chlapec ich nebude mať také pekné ako ja. A uprostred toho virvaru, stresu a rodičovskej nervozity som ich mal paradoxne naozaj krásne.

Aj ako dospelý muž pred Vianocami myslím každý rok na tento malý zážitok. Každý rok. Naozaj. Myslím na toho chlapca, ktorý je už tiež dospelým mužom, a veľmi ma zaujíma, aké mal vtedy Vianoce a aké ich máva teraz. Odvtedy som si na neho spomenul aj tisíckrát! Myslím na všetky také deti, o ktorých by azda niekto povedal, že nebudú mať také Vianoce ako ja – alebo moje deti. Teda, dúfam, že oni ich majú pekné, veď sa za pár dní v strese snažím pretrhnúť posledné nitky medzi mojou prácou a sviatočnými chvíľkami, za pár dni stihnúť doslova všetko. Sem-tam na mojich milovaných riadne zabrešem. Paradoxne mi to sprítomňuje otca. Vidím ho, ako prebehne obývačkou s ešte uvoľnenou kravatou (na sviatočné chvíle si on naozaj potrpel, to sa so mnou nedá porovnať, ale do košele sa nejako donútim), čerstvo navoňaný Pitralonom, a ako sype oriešky do misky a zakazuje nám ich jesť. Vtedy som pri tom trpel a teraz mi je pri tejto spomienke veľmi milo!

Ako píše Halfdan Freihow, aj to, čo sme prežívali ako trpké, sa v spomienke môže premieňať na milé príbehy. Je to aj častá skúsenosť psychiatra v ambulancii, keď mu ľudia rozprávajú príbehy z detstva. Celá naša duša je sformovaná z takýchto krátkych epizód do hlinenej guľôčky, ktorá sa pod našim pohľadom neustále mení.

Odkedy otec zomrel, venoval som mu mnoho myšlienok. Veľmi málo mu chodím na hrob oproti bratovi či sestre a s mamou, s mamou sa to ani nedá porovnať. Ale v hlave ho mám neustále. Niekedy je so mnou, keď slúžim na psychiatrii. Neviem si to vysvetliť. Mám pocit, že sedí vedľa mňa v kresle. Náš prednosta hovorí, že by som si takéto myšlienky mal nechávať pre seba a že by som ich nemal nikomu hovoriť. Ale vidíte, so mnou je ťažko, proste je to pre mňa silné. Otec so mnou stále ostáva, zrejme i skrz moje vlastné otcovstvo a skrz to, že nechcem opakovať chyby, ktoré kedysi urobil on vo vzťahu ku mne. Tie chybičky začínam nachádzať na sebe a pripadajú mi odrazu nepatrné a malicherné, niekedy zas obrovské a osudové, ako kamenné bloky, s ktorými sám nedokážem ani hnúť. Hanbím sa, že kdesi vo vnútri mu možno stále niečo vyčítam. Najmä to, že so mnou bol málo a mohol byť viac. Neviem. Neviem isto, či sú to skutočne výčitky a nie len také hlbšie povzdychy, ktoré by v rozprávke mohli zanechať aspoň na chvíľku paru na skle.

Spomienka na otcove zlyhania ma nesie k spomienke, ktorú mal Adam Safron na svojho otca, básnika a hudobníka Richarda Safrona. S Adamom Safronom sa poznám len vzdialene cez sociálne siete. Je to výskumník, ktorý sa venuje najmä biologickým dejom v pozadí ľudskej sexuality, ale to teraz nie je dôležité. V auguste 2017 mu otec náhle zomrel na mozgové krvácanie a on nemal čas na rozlúčku s ním. Ja som mal, i keď nie priamo v okamihu jeho odchodu, ktorý bol omnoho dramatickejší než som si dokázal predstaviť a ktorý si v sebe nesie môj brat. Ale držal som ho za ruku tak ako držíme za ruku dieťa. Silno, tuho, teplo, a pritom jemne. Vo chvíľkach, keď bol pripútaný na posteľ, som cítil (a spätne je tento pocit silnejší ako vtedy), že sa nám vymieňajú úlohy, že sa vo mne prebúdza niečo otcovské k nemu a v ňom niečo synovské ku mne. Viem, že je to zvláštne, ale čosi také som vtedy v sebe naozaj zacítil. Možno byť otcom a synom je miestami tak relatívne ako byť mužom a ženou. Možno je medzitým v určitých životných momentoch taká hmlistá a neostrá hranica, nejaké tajomné pole, ktorého sme sa vtedy obaja dotkli. Pýtal sa ma, či je už koniec. Pýtal sa ma to ako niekto malý, kto chce od toho veľkého počuť pravdivú odpoveď, ale chce ju počuť tak, aby ju mohol stráviť.

Richard Safron bol zrejme skvelým človekom. Mal však temporálnu epilepsiu a ťažkú duševnú poruchu, pre ktorú prepadával hlbokému zúfalstvu. Po záchvate epilepsie, ktorá sa týkala priamo hipokampu, mozgovej štruktúry zodpovednej za pamäťové mechanizmy, strácal pamäť. Adam o tom napísal, že sa mu nechcelo investovať do vzťahu s niekým, kto si bude pamätať to, čo spolu prebrali, azda len do najbližšieho záchvatu, možno tak niekoľko týždňov. Tiež sa na neho hneval za to, že mu nebol k dispozícii, keď ho potreboval. Ale z toho, čo vravel o svojich pocitoch k nemu, si zrejme neboli k dispozícii vzájomne. Otec pre svoje postihnutie, syn preto, ako ho toto jeho postihnutie zasiahlo. Nevedel sa otcovi prispôsobiť. Potom, čo náhle zomrel, nevedel čo robiť so svojím minulým hnevom na neho. Zistil však, že sa dá rozplynúť, a zistil to – ako to už tak mnohokrát býva – až po jeho smrti. Ostala mu spomienka na silného človeka, ktorý napriek svojim stavom, utrpeniu a mizernej pamäti považoval život za dar. A tento človek bol niekým, do koho sa zamilovala jeho mama.

Tak, ako sa moja mama zamilovala do môjho otca. Počul som nejaké historky, niečo o kapele, gitare, o tom, ako sa k nej pekne správal. Safronov otec bol zas vraj najuvoľnenejší vtedy, keď spieval. A spieval a skladal texty často o láske. Možno svojej budúcej niečo zaspieval, kým to začala cítiť aj ona k nemu. Neviem. Okrem toho, že je to fantázia, je to aj záhada, ako každá láska.

Jedna pieseň od Richarda Safrona končí takto:

„…kým som sa nezobudil a nevidel ťa stáť tak blízko mňa,

že som vďaka tvojim milujúcim očiam pochopil,

že všetkým, čím som chcel byť, budem.“

Nie je to pekná súvislosť – uvidieť v otcovi vlastne mamu a v mame otca, vďaka ich vzájomnej láske? Veď pre niečo ho musela očariť, pre niečo musela prepadnúť láske k nemu!

Ja som tak trochu špeciálny prípad. Súvislosť otca ako zrkadla matky je pri mojom otcovi zrejmejšia, pretože som nebol jeho. Ale bol to „muž spravodlivý“. Vždy som mal akýsi odpor voči biblickej koncepcii spravodlivosti, kde Boh dobrých odmeňuje a zlých trestá, ale táto veta je písaná o Jozefovi, ktorý keď zistil, že je Mária tehotná, plánoval ju v tichosti prepustiť, aby okolo toho neboli reči. Hrozilo jej možno aj kameňovanie. Ostali však spolu a syna (Jozef i môj otec) vychoval ako vlastného. S vianočným príbehom mám tak zviazané aj klbko autobiografických skúseností a zážitkov. Muž spravodlivý v biblickej reči znamená nielen odmeňujúci a trestajúci, ale v tomto význame aj „dobrý, šľachetný“.

Vianoce sú tak pre mňa sviatkom otcovstva, otcovstva môjho otca a otcovstva môjho, otcovstva archetypálneho a prototypálneho, otcovstva kondenzovaného v osobe Jozefa z Nazareta. Vo vianočnej story sa vždy identifikujem s ním a malých Ježiškov som už zavinoval do zavinovačiek, prebaľoval a kŕmil, či hrkotavo vozil v mnou tak nenávidenom kočíku po stúpajúcich a klesajúcich bystrických chodníkoch už troch. Je to sviatok rodiaceho sa života. Biblia sa zvláštne vyjadruje aj o živote. Napríklad Ježiš, keď sa už prestane pocikávať a pokakávať, ale začína chodiť medzi chrámovými stĺpmi, hovorí o tom, že môžeme mať života viac, že ho môžeme mať v hojnosti. To je celkom zvláštne vyjadrenie, ktoré sviatky hojnosti a presýtenia jedlom a pitím zameriava na hojnosť iného druhu, na to, že život môže byť iný, že mi môže viacej chutiť a baviť ma, že moja existencia môže mať plnší zmysel a že som tu nielen pre seba, ale aj pre iných. Nato to nemanželské sväté bábätko totiž prišlo na svet.

Ja pre mňa oslobodzujúce, že nemusím žiť tak strašne ako žijem. Že to môže byť lepšie a že môžem byť lepší, a že to nemusím simulovať len počas sviatočného niekoľkodnia alebo takým na chvíľu byť preto, že sa práve regresne vnáram do rajskej čistoty detstva, kedy mi potom pripadá všetko čisté – dokonca azda aj ja sám – ale preto, lebo sa na základe tejto cyklickosti vraciam ku kľúčovým problémom svojho života, ktoré sa mi pravidelne premietajú na obrus vianočného stola. Ak by som sa napríklad stal čo i len o kúsok lepším otcom, misia Vianoc by mohla byť splnená, nie?

A ak nie, Ježiško sa narodí zas o rok. Táto udalosť sa symbolicky neustále opakuje, pretože naša psyché sa rovnako ako Zem otáča okolo svojej vlastnej osi i okolo nejakého zvláštneho telesa, ktoré je možno životom, možno Bohom, možno Veľkým Druhým, obrovským okom ktorým i my sami na seba nahliadame ako na mravcov, mravcov, ktorých pocity napriek ich nepatrnosti môžu byť tak neskonale obrovské, že sa do nás samých nikdy nepomestia.