Denník N

Važec, Richnava a „Kotlebovo šírenie bezpečia“

Prečo na Kotlebovom ihrisku vždy prehráme a čo musíme robiť inak.

Príbehy vo Važci či v Richnave, kedy v oboch prípadoch prišlo k hanebnému útoku Rómov na svojich majoritných spoluobčanov, si zaslúžia nielen jednoznačné odsúdenie, stranícke prejavy a strašenie 200 mužmi, ale aj skutočné riešenia.

Hitparáda nezmyselných riešení

Pozrime sa bližšie na nápady riešení, po ktorých sa v tieto dni najviac volalo a povedzme si, do akej miery by obyvateľom v podobných situáciách pomohli. V závere si ich skúsme porovnať s tými, z ktorých síce nikdy nebude viral s tisíckami zdieľaní, no s najväčšou pravdepodobnosťou (potvrdenou pilotným testovaním vo viacerých obciach), by užitočný efekt predsa len priniesli.

Návrh 1: „Keď cigáni dobijú bieleho, ako to, že tam hneď nebeží Bihariová? Sú to jej súkmeňovci, tak nech si ich dá naporiadok“.

Prepáčte, že začnem touto osobnou radou, ktorej sa mi pravidelne dostáva. Uvádzam ju nie preto, že ju počúvam v rôznych obmenách takmer na dennom poriadku, ale preto, lebo dokonale ilustruje náš mentálny svet.

Ak je niekto Róm či Rómka, predpokladáme, že mu automaticky pripadá povinnosť riešiť osady a svojich „súkmeňovcov“. Akoby ani na nič iné integrovaní a politicky angažovaní Rómovia či Rómky neboli súci.

Samozrejme, že mi na životných podmienkach rómskej menšiny záleží. Do politiky som však neprišla na to, aby som sa stala „exkluzívnou Rómkou v parlamente“, ani na to, aby som demonštratívne upratovala odpadky v osadách. Ale preto, lebo mi rovnako záleží na všetkých občanoch a občiankach Slovenska. Chcem prispieť k odstraňovaniu skrivodlivostí, s ktorými sa ľudia dennodenne boria a ktoré podkopávajú ich dôveru v štát a lojalitu k demokracii. Pretože aj to je jeden zo zdrojov, z ktorého extrémisti čerpajú popularitu. Lenže, čo už by nám takíto cigáni mohli hovoriť do právneho štátu či sociálnej spravodlivosti, ”tam nech sa starajú o svojich!”

Občas rozmýšľam, či by dotyční – ktorí ma len pre moju etnicitu posielajú do osád – pochopili netaktnosť ich „múdrej rady“, ak by som ju použila opačne: keby som im poradila, aby sa prestali starať do Rómov a vyriešili si svojich súkmeňovcov napríklad na generálnej prokuratúre.

Návrh 2: Ak chceme poraziť Kotlebu, politické strany musia robiť meetingy všade tam, kde príde k bitke Rómov. Inak ich Kotleba predbehne.

Rozumiem, že po incidentoch, aké sa stali vo Važci či Richnave, je potrebné ubezpečiť miestne obyvateľstvo o tom, že nielen Kotlebovi záleží na atmosfére a pocitoch ľudí v dedine. Je dôležité zaujímať sa o obete a v tomto zmysle pripúšťam, že aj jednorazový výjazd na miesto incidentu vie byť symbolicky veľmi užitočný.

Nech tam však príde ktokoľvek na jednorazovú politickú vizitu, faktom ostáva, že okrem politických rečí nedokáže situácii na mieste nijako pomôcť. Táto téma sa skutočne nedá riešiť plamennými prejavmi ani jednorazovou teatrálnou účasťou na obecnom zastupiteľstve.

Je dôležité kontrovať ĽSNS, no nesmieme pri tom skočiť na ich hru a legitimizovať tým ich stratégiu: že si rómske osady budeme všímať a navštevovať len vtedy, keď tam niekoho Rómovia ubijú. Ak sa toto nastaví ako jediný dôvod politického záujmu o osady, už vtedy nad nami Kotleba vyhral. Pretože presne toto robí on: zneužíva situáciu na politický marketing a manipuluje realitu – ukazuje nám, že Rómovia sú neakceptovateľnou súčasťou spoločnosti, ktorá nerobí nič iné, len lynčuje majoritu. To, že si Kotleba selektívne vyberá obce len vtedy a len tie, kde prišlo k bitke spáchanej Rómom, je práveže príklad rasistickej selektívnej solidarity, a nie nasledovania hodný príklad, ktorým by sa mali inšpirovať aj ostatné strany.

V tomto smere je dôležité (a presne to v PS-SPOLU robíme), aby sme venovali pozornosť aj tým starostom, majorite či Rómom, ktorí už dokázali, že vedia v tejto téme urobiť kus záslužnej práce. Aj takéto obce si zaslúžia podporu a viditeľnosť. Už len preto, že nič tak nedokáže ubezpečiť (právom frustrovanú) verejnosť, než vidieť a počuť, že existujú riešenia a že sa dá tejto téme pomôcť. Že ak sa aplikujú odborné opatrenia, tak úľavu pocíti aj samotná majorita susediaca s osadami.

Preto som vždy doteraz navštevovala nielen problémové obce a osady, ale aj také, ktoré najlepšie oponujú kotlebovskej manipulácii: také, v ktorých už dnes vidno, že skutočnosti im nepomohla žiadna 200 členná hliadka hrubokrkých mužov ani ich plamenné nenávistné prejavy. Ale naopak, že to bola práve vôľa osvietených starostov a zastupiteľstiev, ktorí podporili projekty sociálnej terénnej práce, rómskych občianskych hliadok, výstavby komunitných centier, podpory zamestnanosti či bývania. A že práve toto sú tie aktivity, ktoré pomáhajú problém vyriešiť – nielen Rómom, ale aj majorite, ktorá si takisto zaslúži bezkonfliktný život v obci.

Návrh 3: „Kotleba dáva ľuďom pocit bezpečia… K riešeniu patrí pomenovať veci ako sa majú..“

(R. Sulík, blog na Denníku N, 18.12.2019)

Kotleba ľuďom skutočne nedáva ani pocit bezpečia, ani neprichádza s návodom funkčných riešení. (To, ako nezmyselne verejnosť balamúti svojimi nereálnymi “riešeniami”, som vysvetlila už v roku 2017, kedy som v rozhovore s Karolom Sudorom analyzovala činnosť a návrhy ĽSNS)

Naopak. Kotleba príde vyhecovať (ľudsky pochopiteľne) vyplašenú časť obce, čím skôr zvyšuje riziko radikalizácie a ďalších útokov. Zároveň sa nás snaží manipulovať tým, že nám incident podhodí ako dôkaz legitimizujúci jeho radikálnu agendu.

Dokonca mu nepatrí ani žiadne hrdinstvo za „pomenovanie pravdy“. Neviem o žiadnom politikovi či političke, ktorí by popierali existenciu osád alebo odmietali priznať fakt, že z tohto prostredia pochádza časť páchateľov drobnej aj závažnej kriminality.

To, čo dnes akútne potrebujeme, nie sú rozoštvávajúci evanjelizátori dávno zjavených právd. Ale skutočne odvážnych politikov a političky, ktorí dokážu verejnosť konečne vtiahnuť do podstaty problému – presvedčiť ich o riešeniach, ktoré síce nesľubujú pevné päste a zázraky na počkanie, ale sú jediné, ktoré vedia aj im pomôcť. Iba tak docielime, že verejnosť konečne pochopí príčiny tohto stavu a namiesto 200 chlapov v osade bude dopytovať skutočné riešenia.

Návrh 4: “Preto ako z prvých vecí by sme mali obnoviť štatistiky kriminality aj podľa národnosti“

(R. Sulík, blog na Denníku N, 18.12.2019)

S týmto nápadom prišiel už Slota, aj Krajňák, aj Kaliňák. Už sme nakreslili toľko máp kriminality, že ani pri stavaní obchvatov v Los Angeles nepotrebovali toľko zákresov, ako sme my potrebovali skrz tucet problémových osád (pretože väčšina z osád skutočne kriminálna nie je). A výsledok? Prekryli sme mapu kriminality s mapou Slovenska a zistili sme, že „toto nejak nevychádza“. Pretože hustota regiónov obývaných Rómami väčšinou nie úplne sedela s miestami, kde sa každoročne vykazuje najvyšší počet trestnej činnosti (pozri napr. tu – spomedzi všetkých východoslovenských okresov boli najviac problémové Košice-mesto a Michalovce. Ostatné okresy východu predbehol západ a sever bez početných rómskych osád – Bratislava, Trnava, Trenčín, Žilina)

A aj keby sa tieto miesta teoreticky prekryli (resp. tam, kde sa čiastočne prekryli), zistili by sme len údaj o korelácii, nie o kauzalite. Už pol storočie totiž vieme, že eugenická teória doktora Mengeleho neplatí – veda potvrdila, že etnicita, rasa, farba pleti, veľkosť nohy či zakrivenie nosa nijako nesúvisí s rizikom páchania kriminality. Preto nemusíme poznať národnosť páchateľa, ani jeho antropologický pôvod. Kriminalita je výsostne sociálny faktor, a ak jej chceme predchádzať, musíme pri nej zisťovať niečo úplne iné, ako je národnosť či farba pleti: napr. socio-ekonomické pozadie páchateľov pri určitom type delikvencie, dosiahnuté vzdelanie, rodinné zázemie, stav a kvalitu bývania, podmienky zamestnanosti či možnosti zapojenia do sociálnej infraštruktúry ostatnej spoločnosti.

Nepodstatným detailom, ktorý by pri takomto opatrení vystal, je otázka, či by v právnom štáte – ak pripustíme národnosť ako špecifický faktor kriminality – mal fungovať diverzifikovaný trestný režim. Ak má byť tento návrh pokrokovým príspevkom do 21. storočia, potom odporúčam kúpiť si na Vianoce historické knižky, a oboznámiť sa s tým, akú „úspešnosť“ dosiahli represívne politiky, ak sledovali etnický, rasový, či národnostný profil páchateľov.

Dá sa to aj inak:

1. Kľúčovým aktérom sú samosprávy. Vieme, ako im pomôcť

Štát vo vzťahu k samosprávam, a teda aj k osadám, ktoré sa v ich obvode nachádzajú, do veľkej miery stratil regulačno-donucovaciu právomoc. Integráciu Rómov dnes možno riešiť len z vôle starostov a zastupiteľstiev, ktorým štát (napr. Úrad splnomocnenca vlády pre rómske komunity, Implementačná agentúra na MPRSV) ponúka finančnú pomoc z prostriedkov štrukturálnych fondov EÚ.

Tento model je však dlhodobo neudržateľný. Koordinácia štátu, aj to len “jemne metodologická”, je roztrieštená medzi viacero rezortov. Táto téma nemá svojho ministra, čiže politického nositeľa, ktorý by za ňu – symbolicky povedané – búchal po stole na zasadnutiach vlády. Častým problémom na lokálnej úrovni je situácia, kedy sa proti starostovi vzoprie zastupiteľstvo či majoritná časť obce, pretože “oni komunitné centrum pre cigánov v dedine nechcú”. A tým pádom sa integrácia nekoná a štát nemá ako obec donútiť. V iných obciach je zas problém čisto praktický – ťažko totiž čakať od dedín typu Fekišovce, že zvládnu samé takto náročný proces (pripraviť integračný plán, administrovanie EU dotácie, zháňananie kofinancovania.) Integrácia Rómov je pre obce investične, menežersky, odborne aj čo do ľudských kapacít mimoriadne náročný proces.

Preto je našim kľúčovým cieľom systémovo zmeniť riadenie tejto témy. Iste, najužitočnejšie by bolo otvoriť Pandorinu skrinku a položiť na stôl úvahu (a nielen pre túto tému), či by sa nejaké kompetencie delegované obciam nemali vrátiť naspäť štátu. Pretože mnohé z nich si vyžadujú tak veľké investície a tak zložitý komplex odborných činností, že je veľmi nefér nechať to na pleciach samosprávy.Lenže potom by možno pán Sulík zase napísal blog o tom, ako chce PS-ko budovať Leviathanovský štát 😊

Preto sme zvolili strednú cestu: chceme, aby pre túto tému existovalo centrálne riadenie v podobe ministerstva. Zároveň chceme vybudovať mobilné odborné tímy, ktoré vo vytipovaných obciach budú samosprávnym orgánom finančne, metodicky, odborne aj menežersky pomáhať – identifikujú a zostavia integračné plány a pomôžu s ich realizáciou.

Na návšteve v obci Vtáčkovce, s prevažnou mierou rómskeho obyvateľstva. Na fotke s rómskou starostkou, pani Gabikou Gáborovou, ktorej sa úspešne darí aktivizovať rómske obyvateľstvo.

2. Musíme „upratať“ sociálnu terénnu prácu

Dôvod je jednoduchý: aby sme vedeli, kde máme aký typ terénnej práce, zjednotiť v nej metodické postupy a návody a dostať jej riadenie pod jednou strechu. Aby sa nedialo to, čo dnes – že terénni sociálni pracovníci sú rukojemníci požiadaviek obcí, klienta, Implementačnej agentúry či Splnomocnenca, a každý chce po nich čosi iné. A aby sa nedialo, že miesto trávenia času priamo v komunite pol dňa administrujú v kancelárii.

Ak máme tieto dva body dobre nastavené, potom môžeme začať s konkrétnosťami. Spomeniem len zopár, hoci náš program ich uvádza desiatky:

3. Čo by sme mali urobiť, aby sme zlepšili vzdelávanie detí z osád

Budeme podporovať projekty tzv. včasnej intervencie: to sú tie, ktoré zabezpečenia pomoc mladým matkám pri starostlivosti o deti do 3 rokov. (známe ako projekty Omama).

Rovnako tak budeme starostom pomáhať so zabezpečením predškolskej dochádzky a trvať na využití asistentov v škôlkach. Aby sme nečakali, kým prídu deti z tohto prostredia do základnej školy bez znalosti slovenčiny a základných motorických či sociálnych zručností.

Pre rómske deti z tohto prostredia nie je slovenčina materinským jazykom, no my po nich chceme, aby nám vysvetlili rozdiel medzi električkou a autobusom.Preto chceme zaviesť osobitný prístup k deťom, ktorých slovenčina nie je materinský jazyk a dopracovať sa k tomu, aby si ju osvojili. Bez toho sú ich školské výsledky neférovo skreslené.

Je veľa rómskych rodín, ktoré ešte neprepadli na dno sociálneho vylúčenia a balansujú nad priepasťou. Ja sama z takéhoto prostredia pochádzam, pomohlo mi len šťastie na dobrých ľudí. Lenže o našich životných šanciach nemôže rozhodovať šťastie. Pomôžeme týmto rodinám pripraviť ich deti na stredné školy – ale nie tak, ako mi to v diskusii Pod Lampou avizoval pán Pamula zo SNS (že ich dáme vyučiť za zámočníkov či obrábačov kovov). Na čo budeme tieto deti pripravovať na potreby trhu platné v roku 1974, keď už v roku 2019 pre ne nejestvuje uplatnenie?. Chceme týmto rodinám poskytnúť motivačné podmienky (štipendia, školské autobusy, motivačné stimuly pre dané školy), aby sme ich pripravili na profesie, ktoré dnes vo verejnom sektore akútne chýbajú – zdravotnícky personál, sanitári, hasiči, opatrovatelia v sociálnych službách apod.. Prestaňme rómske deti odkladať na nezmyselné detašované nadstavby, kde z nich vyrábame znovu len nezamestnaných. Obzvlášť chceme podporiť rómske dievčatá, ktoré sa inak nemajú šancu emancipovať a vymaniť z patriarchálne diktovanej role “nepracujúcich žien v domácnosti”.

Navšívila som obec Markušovce a rómskeho starostu Mareka Virága. Mladá študentka Bibiana, každoročne organizuje pre deti z osady letnú školu.

4. Čo by sme mali urobiť, aby chatrčové osady postupne vymizli

Nemá zmysel pripravovať deti do super inkluzívneho prostredia, ak sa vracajú do izby, o ktorú sa delia so šiestimi súrodencami, kde netečie voda a nie je prívod elektriky. Aj tak budú zaostávať. Rovnako nemá zmysel poslať ľudí z osady do práce, ak majú denne prejsť 5 kilometrov peši k najbližšej zastávke, špinaví a nevyspatí, pretože jednu posteľ zdieľajú s celou rodinou. Nie nadarmo sa dnes presadzuje prístup založený na takzvanom „housing first“ – vysporiadané bývanie býva prvou kľúčovou podmienkou na to, aby sa integračné aktivity v ostatných oblastiach podarili.

Nejde o žiadne stavanie a rozdávanie bytov zadarmo. Ide o podporu prestupného bývania (v ktorom sa, narozdiel od súčasnosti, rodiny so zvyšujúcim sa príjmom naozaj posúvajú k nájomným bytom normálneho štandardu, a neuviaznu v maringotke bez tepla a vody za 200 eur mesačne), o podporu sociálneho nájomného bývania či systém mikropôžičiek.

Dedinu Rankovce – kedysi osada typická chatrčami, dnes jedna z najúspešnejších obcí v projekte bývania. Rómovia formou mikropôžičiek svojpomocne stavajú domy, dokonca budujú spoločné priestory ako je komunitná záhrada či spoločná terasa na grilovačky.

5. Čo by sme mali urobiť, aby sme ľudí z osád udržali v práci

Nestačí robiť to, čo robíme dnes – nájsť cez úrad práce zamestnávateľa a nájsť dlhodobo nezamestnaného človeka, ktorých spárujeme (ono je aj tak veľká časť Rómov a Rómiek v osadách dávno mimo evidencie ).

Na toto potrebujeme špecifický typ asistenčnej terénnej práce – preto navrhujeme tzv. asistentov pre trh práce, ktorí pomáhajú Rómovi či Rómke s celým procesom socializácie na pracovisku a obnovou pracovných návykov.

Aby som neznela abstraktne, priblížim skúsenosť magistrátu Brna, ktoré som nedávno navštívila: zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných začína tým, že s touto skupinou pracujú ich vyškolení pracovníci. Nechajú ich prejsť tréningom sociálnych zručností, čo zamestnávateľskej obci zároveň dáva garanciu, že k nim nepríde človek rovno z ulice. Magistrát z prostriedkov EÚ financuje asistenta, zvyčajne zamestnanca danej firmy, ktorému tým prilepšuje jeho obvyklú mzdu vyplácanú firmou. Táto motivačná časť mzdy je kompenzáciou za to, že si vezme na starosť svojho nového kolegu a pomáha mu nielen odborne, ale aj v rámci sociálneho začlenenia na pracovisku. Ak nastáva problém, stále sú k dispozícii sociálni pracovníci magistrátu, ktorí môžu včas zasiahnuť a udržať zamestnanca v procese.

Prinášame riešenia, ktoré neprivilegujú Rómov, ale riešia to, čo hnevá aj majoritu

Roky rokúce sú ľudia na Slovensku klamaní v tom, že integrácia Rómov prinesie akýsi stav nadprávia pre Rómov. Je to hlúposť. Riešenia, ktoré majú potenciál pohnúť problémom, nie sú privilégiami pre Rómov. Naopak, smerujú k tomu, aby sa konečne uľavilo aj majorite.

Zároveň, je dôležité, aby sme si pravdivo pomenovali prekážky: ak aj majoritné deti v škole trpia a škola ich nepripravuje na budúcnosť, potom zbytočne čakáme hoci len polovične dobré výkony od detí z vylúčených komunít. Ak nám kolabuje nesprávne nastavená deľby úloh medzi štátom a samosprávami, potom je jasné, že tento problém nás najviac brzdí pri začleňovaní ľudí z MRK. Ak nám v regiónoch okrem automobiliek nefunguje žiaden ekosystém lokálnej ekonomiky, ktorý by podporil aj drobných podnikateľov, aj kúpyschopnosť obyvateľstva, potom nemôžeme čakať, že zrovna najbiednejší obyvatelia osád sa zvládnu sami zamestnať.

Problém marginalizovaných rómskych komunít sa tak stal len akousi hyberbolou všetkých systémových zlyhaní, ktorými Slovensko trpí. Práve na problémoch týchto ľudí sa dá najlepšie ilustrovať, že najchudobnejší nikdy nedokážu hlavou rozraziť múr, ktorý štát vybudoval ako prekážku rozvoja pre všetkých obyvateľov. V situácii, keď ani stredná trieda nemá prístup k nájomnému bývaniu, kvalitnému vzdelávaniu rešpektujúcemu osobité potreby a talenty detí, k zdravotníctvu či súdnej ochrane svojich práv, by nás nemalo až tak prekvapovať, ak ľudia, ktorí za nimi ekonomicky zaostávajú osem svetelných vesmírov, v takomto nastavení zákonite prehrávajú. A budú prehrávať naďalej (a ostatná časť obce spolu s nimi), ak uveríme, že kotlebovské pochody obcou nahradia poctivú, náročnú a systémovú prácu, ktorá nás čaká.


Irena Bihariová

Autorka je podpredsedníčkou politického hnutia Progresívne Slovensko

Teraz najčítanejšie