O výberových konaniach na slovenských univerzitách (1. časť)
Je verejným tajomstvom, akým spôsobom prebiehajú výberové konania a obsadzujú sa pracovné miesta na slovenských univerzitách. Preto som sa rozhodol podeliť sa o svoje skúsenosti a poznatky, ktoré som zhromaždil za ostatných päť rokov o tejto téme, a zároveň zodpovedať otázku, ktorú pravidelne dostávam, prečo vedecky nepôsobím na Slovensku.
Už počas doktorandského štúdia som začal pôsobiť v zahraničí a dnes môžem povedať, že väčšia časť mojej akademickej kariéry sa odohráva mimo Slovenska. Keďže počas tejto kariéry som musel uspieť vo viacerých medzinárodných výberových konaniach (v medzinárodnej konkurencii), myslím, že mám morálne právo a som i kompetentný sa vyjadriť aj k problematike konkurzov v slovenských podmienkach. Som autorom viac než 100 štúdií a článkov, viaceré boli publikované v indexovaných periodikách, okrem toho som editorom 8 publikácií a autorom/spoluautorom 4 vlastných kníh, špecializujem sa na hospodárske a sociálne dejiny raného novoveku. Napokon, každý záujemca si môže kvalitu a kvantitu mojich výstupov zhodnotiť sám, keďže podrobnejší životopis a výber z mojich prác je dostupný online v rámci známej webovej platformy academia.edu. Tam a prípadne aj v nižšie citovaných databázach si každý môže nájsť verejne dostupné informácie o ďalších aktéroch spomínaných v tomto texte. Na slovenských univerzitách som sa v ostatných piatich rokoch zúčastnil celkom troch výberových konaní – v prvej časti tejto série blogov sa budem venovať dvom konkurzom, ktorých som sa zúčastnil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v druhej časti jednému konkurzu na jednej fakulte mimo Bratislavy a v tretej časti navrhnem, aké sú riešenia a východiská zo súčasnej situácie v slovenskom univerzitnom školstve. V prípade členov výberových komisií budem uvádzať nielen plné mená, ale aj verejne dostupné údaje o ich publikačnej činnosti a kariérách, keďže je to nevyhnutné pre pochopenie kontextu rozoberaných výberových konaní. Avšak mená iných uchádzačov budem uvádzať len v podobe iniciál, a to len v nevyhnutnej miere, keďže tí – samozrejme – nerozhodovali a nenesú zodpovednosť za priebeh a výsledky takýchto výberových konaní. Zároveň všetky inštitúcie, na ktorých prebiehali tieto konania, boli vopred upozornené, že úradne evidované výstupy, resp. oficiálna korešpondencia so mnou môže byť v budúcnosti zverejnená. Okrem toho je vo verejnom záujme, aby sa s uvedenými praktikami na slovenských univerzitách oboznámila aj široká verejnosť.
Podľa zákona o vysokých školách č. 131/2002 Z. z. §77 ods. 1: „Obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov a obsadzovanie funkcií profesorov a docentov sa uskutočňuje výberovým konaním… Vypísanie výberového konania vysoká škola zverejňuje na webovom sídle určenom ministerstvom školstva a na svojej úradnej výveske alebo úradnej výveske fakulty, ak ide o pracovné miesto alebo funkciu zaradenú na fakulte. Požiadavky na obsadenie miesta vysokoškolského učiteľa v oblasti pedagogickej činnosti a v oblasti tvorivej činnosti vysoká škola uvedie v oznámení o vypísaní výberového konania, v rámci ktorého overuje aj ich splnenie.“ Podľa ods. 2 o tzv. odborných asistentoch (teda v západoeurópskych pomeroch – postdoktorandoch): „Pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický titul alebo umelecko-pedagogický titul „profesor“ ani „docent“, možno uzavrieť na základe jedného výberového konania najdlhšie na päť rokov.“ Čo je tiež dôležité, že podľa §77 ods. 6 toho istého zákona: „Pracovný pomer vysokoškolských učiteľov sa skončí koncom akademického roku, v ktorom dovŕšia 70 rokov veku, ak sa ich pracovný pomer neskončil skôr podľa osobitných predpisov. Rektor alebo dekan, ak ide o zamestnanca zaradeného na fakulte, môže s osobou nad 70 rokov veku uzavrieť pracovný pomer na pracovné miesto vysokoškolského učiteľa, ak ide o zamestnanca zaradeného na fakulte najdlhšie na jeden rok; takto možno uzavrieť pracovný pomer aj opakovane.“[1] Znamená to, že je len na vôli akademických funkcionárov, či ten-ktorý zamestnanec ostane na fakulte pôsobiť aj po dovŕšení veku 70 rokov. Zákon neupravuje konkrétne kritériá na jednotlivé pozície, vyžaduje však, aby každá verejná vysoká škola mala medzi vnútornými predpismi i „zásady výberového konania na obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov, pracovných miest výskumných pracovníkov, funkcií profesorov a docentov a funkcií vedúcich zamestnancov“. Ako to vyzerá v praxi, sa pokúsim priblížiť v nasledujúcich textoch.
Ste najlepší, ale aj tak vás neberieme!
Koncom roka 2015 som sa prihlásil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave do výberového konania na miesto odborného asistenta na Katedre všeobecných dejín so špecializáciou na európske dejiny raného novoveku. Samotné výberové konanie prebehlo 25. januára 2016 a krátko potom som dostal od vtedajšieho dekana Filozofickej fakulty UK oznámenie o výsledku výberového konania, podľa ktorého bol na dané miesto vybratý iný uchádzač. Samozrejme, žiadne zdôvodnenie takého rozhodnutia neuviedol.[2] Preto som už 3. februára 2016 podal proti nemu sťažnosť, a keďže som už pred samotným konkurzom očakával, že ho vyhrala osoba, ktorá na danom mieste pôsobila už niekoľko rokov, čo sa aj potvrdilo, uviedol som v sťažnosti svoj odborný názor na „víťazku“ tohto konkurzu.
Doterajšia zamestnankyňa Katedry všeobecných dejín D. H. na mieste odborného asistenta pre európske dejiny raného novoveku, 16. – 18. storočia, uspela spomedzi troch uchádzačov v predmetnom výberovom konaní. Podľa v roku 2016 dostupných údajov na stránke fakulty pôsobila na katedre od obhajoby PhD. v roku 2002 (dizertačnú prácu obhájila z dejín uhorského stredoveku) a jej personálna bibliografia mala v tom čase podľa záznamov zo stránky (evidencie publikačnej činnosti) len 24 položiek a z toho v kategórii A len 16 (ani jednu prácu nepublikovala v karentovanom časopise alebo v cudzom jazyku – sic!). Podľa zapojenia do vedeckých grantov (bola spoluriešiteľkov projektov VEGA „Transformácia plodnosti žien Slovenska v 20. a na začiatku 21. storočia a jej prognóza do roku 2050“ a „Diplomacia a riešenie konfliktov v stredoveku (7. – 13. storočie)“) bolo evidentné, že sa dejinám raného novoveku vôbec vedecky nevenuje [3]. Kvalitu výstupov dotyčnej osoby tu nebudem hodnotiť, avšak pokladám za neakceptovateľné a neprijateľné, aby celé historické obdobie raného novoveku v študijnom programe pokrývala osoba, ktorá pre dané obdobie nemá expertízu. Je naivné si myslieť, že v danej epoche vedecky neaktívny pedagóg dokáže sprostredkovať študentom najnovšie poznatky aktuálneho bádania v súčasnej svetovej historiografii. Preto podľa môjho názoru taká personálna politika ide priamo na úkor kvality absolventov, ak ich vzdeláva pedagóg, ktorý sa vyučovaným predmetom vedecky nevenuje.
V protiklade k dotyčnej zamestnankyni som vtedy Filozofickej fakulte UK ponúkol moju personálnu bibliografiu s 86 položkami (napriek tomu, že ešte len v roku 2015 som ukončil doktorandské štúdium), z toho so 4 v karentovanom časopise a viacerými cudzojazyčnými výstupmi. Súčasne som predložil ponuku možných kurzov k dejinám európskeho raného novoveku i projektov, na ktorých som vtedy pracoval. Napriek tomu komisia, ktorá bola zostavená na základe takisto mne neznámych kritérií, vybrala svoju dovtedajšiu kolegyňu.
S ohľadom na vyššie uvedené si dovoľujem citovať z dokumentu „Dlhodobý zámer rozvoja Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na obdobie 2015 – 2020“, s. 1: „Cieľom fakulty pre najbližšie obdobie je upevňovanie jej pozície lídra v oblasti humanitného a spoločenskovedného vzdelávania a vedecko-výskumnej činnosti na Slovensku. Hlavnými nástrojmi dosahovania týchto cieľov a rozvoja fakulty by mali byť tri princípy – kvalita, integrácia a internacionalizácia.“ A na strane 5: „(Filozofická fakulta UK) podporí vynikajúcich mladých vedeckých pracovníkov v kariérnom raste a pri ich dlhodobej stabilizácii vo fakultnom prostredí; posilní kvalifikačné nároky na zamestnancov v kľúčových administratívnych pozíciách; pri prijímaní nových pedagogických a vedecko-výskumných zamestnancov bude rešpektovať ako základné kritérium minimálne akademický titul PhD. (alebo CSc.) a vedeckú publikačnú činnosť.“[4]
Súčasne sa v dokumente – vnútorný predpis č. 7/2014 „Pravidlá zabezpečenia systému kvality na Univerzite Komenského v Bratislave Filozofickej fakulte“ uvádzalo: „3. zabezpečenie kvality vysokoškolských učiteľov: a) spôsob prijímania VŠ učiteľov formou výberového konania, ktorým sa overujú odborné predpoklady uchádzačov a plnenie kvalifikačných požiadaviek na pracovné miesto,…“. Z týchto dôvodov som v sťažnosti uviedol, že podľa môjho názoru bolo rozhodnutie dekana fakulty o výsledku výberového konania v priamom rozpore s vnútornými predpismi Filozofickej fakulty UK. A takisto som požiadal o zaslanie zdôvodnenia jeho rozhodnutia spolu s kritériami, na základe akých bol víťazný uchádzač hodnotený a vybraný, prípadne o zopakovanie výberového konania, ak prebehlo na netransparentnom základe.
Odpoveď na moju sťažnosť od dekana fakulty J. Šušola ma šokovala: „Z hľadiska vedeckých výstupov ste boli zo všetkých troch uchádzačov suverénne najlepší Vy“ – napísal na moju adresu a okrem toho dodal: „Vaše publikácie boli najviac koncentrované na vypísanú tému (európske dejiny raného novoveku) a nielen z hľadiska kvantity, ale aj z hľadiska kvalitatívnej štruktúry (indexované výstupy) a jazykovej stránky (viac cudzojazyčných) jasne prevyšovali produkciu oboch ďalších uchádzačov.“ Avšak v prospech kolegyne členov výberovej komisie vraj hovorili jej pedagogické skúsenosti: „Pozíciu odbornej asistentky zaujíma od roku 2007, počas týchto rokov sa medzi študentmi javí ako obľúbená učiteľka, dokonca v roku 2011 jej bolo udelené ocenenie rektora ako jednej z najkvalitnejších a na svojej katedre najaktívnejších učiteliek/učiteľov“. Podľa dekana teda práve jej „pedagogická skúsenosť“ prevážila. Nerozmiem však, ako môže byť niekto jeden z najkvalitnejších pedagógov pre problematiku, v ktorej nemá expertízu. Navyše, podľa Registra zamestnancov vysokých škôl dotyčná osoba pôsobí na katedre od 1. októbra 2003. Klamal teda dekan fakulty v tomto liste alebo je to len preklep? Okrem toho si dotyčná osoba vo svojom verejne dostupnom životopise žiadnu cenu rektora z roku 2011 neuvádza, čo je prinajmenšom zvláštne [5]. Kto by sa vo vlastnom životopise nepochválil cenou rektora?
Zarážajúci bol aj záver listu dekana fakulty: „Ak pani kolegyňa v priebehu platnosti aktuálnej pracovnej zmluvy nepreukáže okrem výbornej pedagogickej úrovne aj adekvátny posun vo vedeckej oblasti, je možné, že v ďalšom výberovom konaní sa komisia prikloní na stranu vedecky aktívnejšieho uchádzača.“[6] Postupovala teda výberová komisia vedome v rozpore s „Dlhodobým zámerom rozvoja Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na obdobie 2015 – 2020“, podľa ktorého by sa malo pri prijímaní nových pedagogických a vedecko-výskumných zamestnancov rešpektovať ako základné kritérium –minimálne akademický titul PhD. (alebo CSc.) a vedecká publikačná činnosť?
Neskôr, po porade s ďalšími kolegami a zvážení vyššie uvedených skutočností som v januári 2017 podal na Rektorát Univerzity Komenského sťažnosť na dekana Filozofickej fakulty Univerzity Komenského pre porušenie vnútorných predpisov Filozofickej fakulty UK o výberových konaniach v zmysle zákona č. 9/2010 Z. z. a Smernice rektora Univerzity Komenského o vybavovaní sťažností č. 11/2010. V tomto podaní som opäť zosumarizoval moje argumenty, poukázal som na vnútorné predpisy fakulty, ako aj na nezodpovedané – vyššie uvedené otázky. Na to zareagoval vtedajší rektor UK Karol Mičieta svojím listom v apríli 2017. Podľa listu rektora: „Samotný „spôsob“ zostavenia komisie však právne predpisy neupravujú. Upravený je iba počet jej členov – vždy nepárny, pričom v prípade, že ide o obsadenie funkcie vedúceho zamestnanca, jedného člena určuje odborová organizácia, resp. zástupca zamestnancov, čo však nie je tento prípad výberového konania“. Dodal tiež, že „Výberová komisia v zmysle čl. 5 ods. 6 Zásad VK UK a čl. 2 ods. 2 a ods. 3 smernice o hlasovaní VK zhodnotí a určí výsledok výberového konania – každý člen komisie zhodnotí celkovo uchádzačov a zostaví ich poradie a to tak, že ku každému menu a priezvisku uchádzača priradí poradie. Celkové poradie je určené podľa súčtu poradí, ktoré uchádzačom na základe tajného hlasovania pridelia členovia komisie. Prvé poradie získa uchádzač, ktorý získa najnižší súčet poradí, čo bolo dodržané. V sťažnosti píšete, že dekan neuviedol výsledky „bodového hodnotenia“, ktoré získali uchádzači vo výberovom konaní. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, výberová komisia hodnotí uchádzačov zostavením poradia, a to na základe tajného hlasovania.“[7] Požiadavky Dlhodobého zámeru rozvoja Filozofickej fakulty K. Mičieta okomentoval v liste, že ide o „strategické ciele“, a to do roku 2020. Ak tomu správne rozumiem, znamená to, že daný dokument, ktorý si schválila samotná fakulta, sa pred rokom 2020 nemusí brať do úvahy? Celú sťažnosť teda Mičieta uzavrel s tým, že „pri vyhlasovaní predmetného výberového konania, zostavovaní výberovej komisie, priebehu výberového konania a podmienok určenia výsledkov nebolo zistené porušenie právnych predpisov. Vzhľadom na to je sťažnosť evidovaná ako neopodstatnená.“[8]
V roku 2017 prebiehalo na Filozofickej fakulte UK iné výberové konanie, a to na miesto vedecko-výskumného pracovníka v odbore „Slovenské dejiny“. Inzerát je zaujímavý tým, do akých podrobností bolo toto miesto vypísané – podmienkou bol dokonca aj „výskum kázňovej tvorby“, monografia v angličtine, zahraničné vzdelanie, či práca na zahraničných „grandoch“. S ohľadom na tieto neštandardne podrobné, špecifické požiadavky to vyvoláva dojem o vyhlasovaní konkurzov, ktoré sú takpovediac „šité na mieru“. Na jednej strane teda raz vedecko-výskumná činnosť nie je dôležitá a na druhej strane inokedy sa vyžadujú dokonca cudzojazyčné monografie. Má vôbec vedenie fakulty predstavu, akým spôsobom viesť personálnu politiku? Alebo ide len to, aby sa miesta obsadzovali vopred vybranými uchádzačmi, na ktorých profil sa prispôbí aj samotné vyhlásenie výberového konania s cieľom odradiť čo najviac iných „nedohodnutých“ uchádzačov?
„To ide, predpokladám, cez ruskú ambasádu“
Pre pochopenie celého kontextu analyzovaného výberového konania z januára 2016 je potrebné uviesť aj to, kto bol členom výberovej komisie. Vedúcim Katedry všeobecných dejín, na ktorej sa dané miesto obsadzovalo, bol v tom čase Miroslav Daniš. Daniš sa špecializuje na dejiny východnej Európy a popri pôsobení vo funkcii vedúceho katedry na Univerzite Komenského bol v tom čase aj rektorom súkromnej Vysokej školy Danubius v Sládkovičove. V novembri 2014 za svoje aktivity dostal vysoké štátne vyznamenanie – Puškinovu medailu – od ruského prezidenta Vladimíra Putina, ktorú prevzal priamo v moskovskom Kremli. Podľa oficiálnej tlačovej správy VŠ Danubius je: „Ocenenie – medaila Puškina udeľovaná osobnostiam, ktoré sa významne zaslúžili o upevnenie spolupráce s Ruskou federáciou, o šírenie a štúdium ruského jazyka, uchovávanie kultúrneho dedičstva a zbližovanie a vzájomné obohacovanie medzi rôznymi kultúrami a národmi.“[9] Dokonca, ako uvádzajú na svojej facebookovej stránke v poste zo 16. decembra 2014: „Náš rektor je prvým Slovákom, ktorý dostal Puškinovu medailu.“[10] V roku 2015 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na VŠ v Sládkovičove uskutočnili prednášky Vladimira P. Kozina, vedúceho tímu poradcov štátneho Ruského inštitútu strategických štúdií, podľa ktorého na Ukrajine vládne „ultra-nacionalistický a protiruský režim, ktorý sa pričinil o masové vojnové zločiny proti mierumilovným obyvateľom Donbasu.“[11] Keďže Katedra všeobecných dejín vtedy organizovala jeho prednášku, Daniš odpovedal na otázky novinárov: „Ja som ho nepozval. Ja som dostal ponuku, aby mohol prednášať. To ide, predpokladám, cez ruskú ambasádu.“[12] V tom istom roku prednášal na Katedre všeobecných dejín aj ruský historik Sviatoslav Rybas, jeho prednášky mala podľa zverejnených informácií opäť organizovať ruská ambasáda. Na katedre sa jej zúčastnili študenti bakalárskeho i magisterského štúdia. Podľa článku D. Mikušoviča: „Rybas označil prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka za človeka plateného Američanmi, čo malo dokazovať to, že Masarykova manželka bola podľa Rybasa dcérou bohatého amerického podnikateľa Charlesa Cranea. Pravda to nie je. Otec Charlotty Garrigueovej bol obchodník Rudolph Pierre Garrigue. Nezmysly v Rybasovej prednáške sa kopili ďalej. Američania podľa neho platili aj činnosť československých légií v Rusku, Mníchovská dohoda mala byť výsledkom Benešových intríg, a naopak: pakt Ribbentrop – Molotov o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Stalinovým Sovietskym zväzom pre Rybasa akoby neexistoval. …Alexandra Dubčeka, označil za človeka, ktorý v skutočnosti pozval okupačné vojská Varšavskej zmluvy do Československa.“[13]
Niekoľko dní po konkurze na Filozofickej fakulte UK, ktorého som sa zúčastnil, koncom januára 2016 otriasol Slovenskom škandál v súvislosti s dotáciou, ktorú Ministerstvo školstva SR schválilo VŠ Danubius počas Danišovho rektorovania. Ministerstvo školstva SR pod vedením nominanta strany Smer Juraja Draxlera, toho času zamestnanca Slovenskej akadémie vied, vtedy totiž pridelilo VŠ Danubius v Sládkovičove dotáciu 4,4 milióna eur z eurofondov na vedu a výskum, ktoré VŠ sčasti využila na nákup rôzneho vybavenia, či programu na výuku angličtiny, pričom podľa medializovaných informácií na to VŠ Danubius uzavrela zmluvu s firmou trnavského veľkopodnikateľa V. Poóra. Ten v Sládkovičove obhájil podľa zverejnených informácií aj rigoróznu prácu. Na otázky médií, čo mali spoločné tieto nákupy s vedou a výskumom, sa vtedy VŠ nevyjadrovala.[14] V stredobode pozornosti médií sa v tom čase ocitol i samotný rektor v Sládkovičove – spomínaný Miroslav Daniš, ktorý bol vtedy obecným poslancom za stranu Smer v Kráľovej pri Senci.[15] Daniš to vysvetľoval novinárom nasledovným spôsobom: „Že som sa náhodou dostal na tú akože kandidátku Smeru, tak len preto, že mi to ponúkol kamarát, že môžem byť akože nezávislý na kandidátke Smeru. …Tak som povedal, dobre môžeš ma tam napísať, lebo aj tak ma zvolia. …Nikdy som nebol v žiadnej strane, ale so všetkými stranami vychádzam slušne. Mám kamarátov aj v KDH, aj v každe strane. …Ja som sa tu rozhodol budovať jednu kvalitnú súkromnú školu. Na tomto grante som pracoval tri roky v tom zmysle, že môžeme pomôcť slovenskému školstvu a posunúť ho do 21. storočia. Všetci na to čakajú.“[16]
Po tomto škandále Filozofická fakulta UK odvolala Miroslava Daniša z funkcie vedúceho Katedry všeobecných dejín. Od vedenia fakulty mi ale tento krok prišiel ako značne alibistický, keďže podľa Registra zamestnancov VŠ pôsobil Daniš ako docent paralelne v Sládkovičove už od 1. novembra 2006 na 100 %-ný úväzok. Od roku 2012 následne až do konca augusta 2016 pôsobil v Sládkovičove ako profesor. V tom čase mal plný úväzok aj na Univerzite Komenského, na ktorej dodnes pôsobí ako profesor na Katedre všeobecných dejín a aktuálne aj ako garant 3. stupňa študijného programu archeológia.[17] Je zaujímavé, že do spomínaného intenzívne medializovaného škandálu, teda do konca januára 2016, Danišovo pôsobenie v Sládkovičove neprekážalo vedeniu Filozofickej fakulty UK.
„Stopka“ od grantovej agentúry
Ďalšími členmi výberovej komisie na uvedenom konkurze v januári 2016 na Filozofickej fakulte UK boli Juraj Šedivý a Juraj Roháč. J. Šedivý bol v rokoch 2013 až 2017 prodekanom fakulty pre vedu a doktorandské štúdium a v tejto pozícii sa zúčastnil aj predmetného výberového konania.[18] J. Šedivý mal počas riešenia projektu APVV o stredovekých nápisoch z územia Slovenska konflikt so svojimi spolupracovníkmi, ktorí následne stiahli formulku o podpore APVV v niektorých publikačných výstupoch, ako sám uvádza na stránke projektu.[19] Musím priznať, že práve od J. Šedivého, ktorý sa nedávno stal vedúcim Katedry archívnictva a PVH, som počas jeho pôsobenia vo funkcii prodekana pre vedu očakával zásadné zlepšenie vednej i s tým súvisiacej personálnej politiky na Filozofickej fakulte UK, no nakoniec som zostal sklamaný. J. Šedivý je okrem toho aj dlhoročným členom vedeckej rady Historického ústavu SAV,[20] o ktorého problémoch som informoval v predchádzajúcich blogoch.
Juraj Roháč v čase konania konkurzu pôsobil vo funkcii vedúceho Katedry archívnictva a PVH a v súčasnosti pôsobí na uvedenej katedre ako docent. Podľa evidencie publikačnej činnosti UK za ostatných päť rokov vypublikoval Roháč celkom 8 príspevkov, avšak len 4 boli odborného charakteru (1-krát v kategórii AED – vedecká práca v domácich recenzovaných vedeckých zborníkoch a 3-krát v kategórii AFD – publikované príspevky na domácich vedeckých konferenciách).[21] Čiže ako vyplýva z univerzitnej databázy, za ostatné roky nevydal ani jednu monografiu, ba dokonca ani len jedinú štúdiu vo vedeckom časopise. Na jar 2019 bol zverejnený rozpis dotácií na nové projekty Vedeckej grantovej agentúry MŠVVaŠ SR a SAV (ďalej len VEGA) so začiatkom riešenia v roku 2019. V tomto rozpise sa nachádza aj projekt J. Roháča pod názvom „Archontológia a dejiny správy koordinačných a realizačných inštitúcií základného výskumu na Slovensku v rokoch 1918 až 1993“, avšak Roháčovmu projektu bolo pridelených presne 0 eur, hoci požadoval pre daný projektový rok viac než 7 tisíc eur, a to preto, že nesplnil ciele iného projektu VEGA č. 1/0500/16.[22] V prípade nenaplneného projektu, ktorý ale bol predtým financovaný, išlo o Roháčov projekt „Historický atlas miest Slovenska – mesto Trnava“ s dobou riešenia v rokoch 2016 až 2018. Okrem Roháča ako hlavného riešiteľa sa mali na projekte podieľať ešte ďalší traja spoluriešitelia.[23] Podľa pravidiel VEGA „v prípade vedúceho projektu, ktorého skončený projekt bol hodnotený v kategórii nesplnil ciele… bude preňho rovnako platiť dvojročný dištanc spolu s postupom o neposkytnutí finančných prostriedkov, resp. ich pozastavení.“[24] Neviem si predstaviť, že by v západnej Európe mohol niekto po takomto škandále pokračovať vo svojej akademickej kariére. Veľmi by ma zaujímalo, aké pracovno-právne konzekvencie vyvodil voči J. Roháčovi jeho priamy nadriadený J. Šedivý alebo dekan fakulty.
Ďalší dvaja členovia výberovej komisie v januári 2016 boli dlhoroční kolegovia „víťazky“ predmetného výberového konania – myslím, že s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti ďalej ani nemá zmysel komentovať zloženie predmetnej výberovej komisie.
Čo sa zmenilo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského od roku 2016?
Od roku 2016 sa na Filozofickej fakulte UK čiastočne obmenilo vedenie, novým dekanom sa začiatkom mája 2019 stal Marián Zouhar, ktorý už predtým – v predchádzajúcich rokoch – pôsobil vo funkcii prodekana pre vedu, čiže za chod fakulty je spoluzodpovedný už viac rokov. Podľa jeho verejne dostupného životopisu vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od skončenia štúdia, od roku 1996, pôsobí na jednej a tej istej Katedre logiky a metodológie vied Filozofickej fakulty UK, v odbore filozofia tam absolvoval doktorandské štúdium, habilitoval sa za docenta i bol vymenovaný za profesora. Ak som to teda správne pochopil, nikdy nepracoval na žiadnom zahraničnom akademickom pracovisku. Prečo je táto informácia dôležitá, ešte vysvetlím nižšie.[25] Aby som tu nezamlčoval nejaké fakty, pripomínam, že je aj členom vedeckej rady Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Zouhar kandidoval do funkcie dekana Filozofickej fakulty UK na jar 2019 s obsiahlym programom, ktorý bol v tom čase aj zverejnený na webe fakulty. Vyberám kľúčové tézy z tohto programu pre ilustráciu: „Filozofická fakulta UK v Bratislave si nemôže dovoliť riadiť sa takými parametrami vnútorného systému zabezpečovania kvality, ktoré budú len priemerom či dokonca podpriemerom na Slovensku. Vyššia kvalita nepochybne pritiahne najlepších absolventov stredných škôl. …Fakulta by sa mala stať vyhľadávaným miestom pre doktorandov zo zahraničia. Považujem takisto za vhodné, aby každý denný doktorand fakulty strávil semester svojho štúdia na zahraničnej univerzite.“ O vede a výskume na fakulte: „Z hľadiska medzinárodnej relevantnosti výsledkov výskumu realizovaného na fakulte treba dbať na to, aby boli uverejňované v jazyku, ktorý je pre danú vednú oblasť medzinárodne zrozumiteľným komunikačným prostriedkom, a prostredníctvom takých vydavateľstiev a časopisov, ktoré sú hlavným informačným zdrojom v danej vednej oblasti. …Filozofická fakulta UK ako najvýznamnejšia slovenská spoločenskovedne a humanitne zameraná fakulta však má povinnosť chrániť etiku vedy aj za hranicami svojich múrov. …Filozofická fakulta UK v Bratislave musí byť riadená efektívne, transparentne, v otvorenom dialógu so všetkými zainteresovanými stranami na partnerskej báze, vo vzájomnej úcte a rešpekte.“ A čo je najdôležitejšie z hľadiska sledovanej témy, o personálnej politike fakulty pod jeho vedením uviedol: „Filozofická fakulta UK v Bratislave by mala byť pracoviskom, ktoré priťahuje najvýznamnejších vysokoškolských pedagógov a bádateľov a ktoré pri obsadzovaní pracovných miest postupuje férovo, nestranne a s cieľom získať čo najkvalitnejších pracovníkov. …Výberové konania na obsadenie miest pedagogických a výskumných pracovníkov nemôžu byť len formálne, ale musia dôsledne preveriť pedagogické, vedecké aj osobnostné kvality uchádzača. Považujem za potrebné zabrániť tomu, aby fakulta predlžovala pracovnú zmluvu alebo opätovne zamestnávala osoby, ktoré sa pracovne neosvedčili, na úkor iných, zjavne výkonnejších uchádzačov. …Za dôležitý prvok v novej personálnej politike fakulty považujem vytvorenie postdoktorandských miest. Často sa stáva, že fakulta nedokáže poskytnúť pracovné miesto všetkým kvalitným absolventom doktorandského štúdia, vďaka čomu sa jej potenciálny pedagogický aj vedecký výkon oslabuje. Preto navrhnem systém, ktorým by sa každoročne súťažne obsadilo niekoľko postdoktorandských miest absolventmi s vynikajúcimi výsledkami počas štúdia, resp. absolventmi, ktorí po ukončení doktorandského štúdia realizovali úspešnú stáž na zahraničnej vysokej škole alebo výskumnej inštitúcii.“[26] Od človeka, ktorý „sedí“ na jednej katedre celú svoju kariéru, to boli teda skutočne odvážne vízie. Ako sa hovorí, papier znesie všetko. Ako to vyzerá v praxi pri výberových konaniach na Filozofickej fakulte UK po Zouharovom zvolení do funkcie dekana?
Koncom júla 2019 Filozofická fakulta UK vyhlásila výberové konanie na miesto odborného asistenta v odbore Slovenské dejiny so zameraním na slovenské (uhorské, stredoeurópske) ranonovoveké dejiny – hospodárske a sociálne dejiny. Opäť ma zaujal už samotný inzerát, a to nielen tým, že z hľadiska odboru plne zodpovedal môjmu profilu, ale v zátvorkách uvádzal i konkrétne témy pre uchádzačov – dejiny vinohradníctva a dejiny hradných pánov (kde? akých? v akom období?). Hoci tak insitne formulované témy som nikdy v živote nevidel, práve týmto témam sa venuje odborná asistentka, ktorá už roky pôsobí na Katedre slovenských dejín. Smeroval tento inzerát k tomu, aby „na mieru“ sadol profilu dotyčnej odbornej asistentky? Keďže vo svojej bádateľskej, publikačnej i prednáškovej činnosti plne pokrývam problematiku hospodárskych a sociálnych dejín raného novoveku a v zahraničí je bežné, že uchádzači, ktorí profilom zodpovedajú medzinárodne vyhlasovaným výberovým konaniam, sa zapájajú do konkurzov, pretože v prípade úspechu môžu vyrokovať nové podmienky na domovskom pôsobisku alebo jednoducho zmeniť pracovisko, prihlásil som sa do predmetného výberového konania na Filozofickej fakulte UK. Navyše, bol som zvedavý, aké zmeny nastali na tejto fakulte oproti roku 2016. Žiaľ, musím konštatovať, že história sa zopakovala.
Samotné výberové konanie sa uskutočnilo 17. septembra 2019 a predsedom komisie bol prodekan pre rozvoj fakulty a informačné technológie Miloslav Vojtech, členmi komisie boli Martin Homza – vedúci Katedry slovenských dejín, už spomínaný J. Šedivý – vedúci Katedry archívnictva a PVH, Vincent Múcska – terajší vedúci Katedry všeobecných dejín a Mariana Szapuová – prodekanka pre prijímacie konanie, celoživotné vzdelávanie a vzťahy s verejnosťou. A aké prekvapenie – konkurzu sa okrem mňa zúčastnila len spomenutá odborná asistentka, o ktorej som si už vopred myslel podľa indícií z inzerátu, že bude aj „víťazkou“ tohto konania. Už to, že prihlásení boli len dvaja uchádzači, pokladám za trápne, ak o miesta na univerzite, ktorá sa vo svojich mediálnych kampaniach prezentuje ako „najstaršia a najväčšia“, nemá záujem nikto z externého prostredia. Podľa sloganu na celouniverzitnom webe „Sme najlepšou slovenskou univerzitou a patríme k svetovej elite“[27] by som očakával, že výberové konania budú vyhlasované medzinárodne (tak ako v západnej Európe) a s účasťou minimálne 5 až 10 uchádzačov, a to aspoň zo Slovenska i Česka, ak nie z ďalších krajín.
Komisia jednohlasne vybrala odbornú asistentku, ktorá na katedre pôsobí na tejto pozícii už od 1. októbra 2014 a predtým na nej absolvovala aj doktorandské štúdium. Podľa jej verejne dostupného životopisu nikdy nepôsobila na žiadnej zahraničnej inštitúcií.[28] A podľa univerzitnej evidencie publikačnej činnosti bola jej publikačná činnosť za ostatných päť rokov bohatšia než v prípade „víťazky“ konkurzu z roku 2016, no nepríjemne ma prekvapilo, že žiadna z jej prác nebola publikovaná v zahraničí, a to dokonca ani len v Česku.[29] Pri pohľade na značne regionálny fokus uvedených prác a s ohľadom na vyššie deklarované ciele akademických funkcionárov Univerzity Komenského o internacionalizácii, posilňovaní pozície univerzity vo výskume a pod. by som to pokladal za výrazný nedostatok (a to ide o osobu opäť vekovo staršiu než v mojom prípade). V prípade, že by išlo o pracovníčku/-níka regionálneho múzea, hodnotil by som to ako postačujúce vedecko-výskumné aktivity, no z pohľadu nárokov akademickej praxe nevnímam takýto profil ako dostatočný. Prekvapujúco ale ani jeden z členov komisie nemal žiadne pochybnosti a všetci hlasovali jednohlasne. Z akého dôvodu?
Voči oznámeniu o neprijatí z 23. 9. 2019 som podal sťažnosť dekanovi fakulty M. Zouharovi, keďže neobsahovalo žiadne zdôvodnenie tohto rozhodnutia. Podľa zákona o vysokých školách č. 131/2002 Z. z. §28 ods. 9: „Dekan vykonáva právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch u zamestnancov verejnej vysokej školy zaradených na fakulte v rozsahu a za podmienok určených v štatúte verejnej vysokej školy [§23 ods. 1 písm. d)].“[30] Na moju sťažnosť M. Zouhar reagoval listom z 11. októbra 2019, v ktorom uviedol, že podľa vnútorného predpisu č. 24/2014 „Celkové poradie uchádzačov sa určí podľa súčtu poradí, ktoré uchádzačom pridelili členovia výberovej komisie. Prvé poradie získava ten uchádzač, ktorý získal najnižší súčet poradí. …Rozhodol som plne v súlade s legislatívou, podľa ktorej som mohol buď miesto obsadiť prvou osobou v poradí, alebo vyhlásiť nové výberové konanie.“ A ako teda zdôvodnil svoje rozhodnutie, keďže podľa vyššie citovaného §28 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách je plne zodpovedný za otázky pracovno-právnych vzťahov na fakulte: „Striktne vzaté, dôvodom neúspešnosti neúspešného uchádzača je to, že v individuálnom hlasovaní členov komisie obstál iný uchádzač lepšie. Žiadate o sprístupnenie protokolu (zápisnice) o výberovom konaní. Zápisnica o výberovom konaní neobsahuje údaje, o ktorých sa možno nazdávate, že ich obsahuje, ale posielam Vám ju pre zaujímavosť, a to vo forme, v ktorej sú chránené osobné údaje ostatných zúčastnených strán.“[31] A skutočne, zaslaná zápisnica obsahovala len strohé údaje o jednohlasnom hlasovaní výberovej komisie za „víťazku“ konkurzu. Dokáže však dekan fakulty Zouhar robiť kvalifikované rozhodnutia v pracovno-právnych otázkach v súlade s programom, s ktorým kandidoval do funkcie dekana, ak ich nedokáže jednoznačne odôvodniť? Na základe, akých kritérií bol teda vybraný víťazný uchádzač? Vedia to vôbec členovia výberovej komisie? V tejto súvislosti musím poznamenať, že aj Zouharov predchodca vo funkcii dekana J. Šušol mal v roku 2016 aspoň toľko slušnosti, aby dokázal na jednu stránku zosumarizovať nejaké zdôvodnenie svojho rozhodnutia. Voči Zouharovej odpovedi som sťažnosť rektorovi už nepodal a ani nemienim podať – Zouharove odvolávanie sa na komisiu i moje mnohoročné skúsenosti s Univerzitou Komenského mi už stačia a pokladám to za uzavretú kapitolu. Myslím, že je to jednoznačné posolstvo aj pre iných adeptov, ktorí by mali záujem sa zapojiť do výberových konaní na tejto univerzite. Znova, pre pochopenie kontextu celého výberového konania je potrebné sa podrobnejšie pozrieť aj na zloženie výberovej komisie.
Homza: „Ja by som skôr uviedol iný príklad, ktorý nie je slovenský, ani nemecký, ani poľský, ani chorvátsky, kde naozaj je aplikovaná táto teória tej kolektívnej viny, ale dostal by som sa k nášmu Rusku, no a tam došlo k zmiereniu a to, myslím, že je taký dobrý zaujímavý príklad do budúcna“ [TV Lux, 13. 2. 2017]
Predsedom výberovej komisie bol prodekan pre rozvoj fakulty a informačné technológie Miloslav Vojtech. Podľa svojho verejne dostupného životopisu „V roku 1996 absolvoval štúdium slovenského jazyka a literatúry a histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní štúdia nastúpil na Katedru slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK, kde pôsobil najskôr ako interný doktorand, od roku 1998 ako asistent a od roku 1999 ako odborný asistent. V roku 2001 ukončil doktorandské štúdium a získal vedeckú hodnosť PhD. V roku 2005 sa stal docentom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry a v roku 2018 bol menovaný za profesora v odbore slovenský jazyk a literatúra.“[32] Ďalšia členka komisie – prodekanka Mariana Szapuová podľa svojho životopisu „je absolventkou odboru filozofia na Filozofickej fakulte UK a od r. 1987 pôsobí na katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK, najskôr ako odborná asistentka a od roku 2010 ako docentka.“[33] Podobne ako Zouhar, ani títo funkcionári Filozofickej fakulty UK nikdy nepôsobili na žiadnom zahraničnom pracovisku, ba dokonca od študentských čias pôsobia na tých istých katedrách a jednej a tej istej fakulte. Ide o typický príklad akademického incestu v praxi: „akademický incest – páchá ho každý, kdo vystuduje pouze na jedné univerzitě a kontinuálně tam pokračuje jako vyučující či v dalším studiu, aniž by tuto univerzitu opustil a vyzkoušel si jinou univerzitu, jiné zaměstnání nebo odešel do praxe (jednoroční a kratší stáže se nepočítají)“.[34] Aký postoj asi majú tieto osoby k vedcom s medzinárodným profilom, tu nebudem špekulovať.
J. Šedivého, ktorý bol členom výberovej komisie aj v januári 2016, som už spomínal vyššie. Ďalším členom komisie v septembri 2019 bol Vincent Múcska, ktorý od Danišovho odvolania zastáva funkciu vedúceho Katedry všeobecných dejín.[35] Podľa univerzitnej evidencie publikačnej činnosti sa Múcska za ostatných päť rokov (2015 – 2019) podieľal spoluautorsky len na jednom zväzku všeobecnej encyklopédie Encyclopaedia Beliana (v roku 2016). Ešte predtým, v roku 2014, sa spoluautorsky podieľal na populárno-náučnej publikácii – Lásky a škandály v našich panovníckych rodoch.[36] V tejto súvislosti tu radšej nebudem rozvádzať, na koľkých vedeckých monografiách, štúdiách a edovaní kolektívnych diel som sa podieľal v tom istom období, pretože pre dotyčného člena komisie by toto porovnanie vyznelo katastrofálne.
Dôležitým členom výberovej komisie bol práve vedúci Katedry slovenských dejín Martin Homza, na ktorého katedre bolo predmetné miesto vypísané. Homza sa v čase umiestnenia kontroverznej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade začal profilovať ako zástanca kráľovského titulu Svätopluka – v interview pre Slovenské národné noviny na otázku: „Aký nápis by ste privítali na Svätoplukovej soche?“ odpovedal: „Len historický. Rex Sclavorum, čo znamená kráľ všetkých Slovanov, teda aj Slovákov, ale aj kráľ národov, ktoré obývali dnešné Slovensko, Maďarsko, Srbsko, časti Rumunska, Česko, časť Nemecka, veľkej časti Poľska a Ukrajiny.“[37] Kolektívna monografia „Svätopluk v európskom písomníctve“, ktorú zostavil M. Homza, sa prezentovala 1. septembra 2014 na oslavách Dňa Ústavy SR organizovaných Maticou slovenskou. Homzovu knihu vtedy odprezentoval aj matičiar a bývalý poradca vtedajšieho premiéra R. Fica – Drahoslav Machala. Pri tejto príležitosti, ako informovali médiá, sa boli soche Svätopluka pokloniť „predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, poslankyne Smeru-SD Anna Vitteková, Oľga Nachtmannová a Viera Šedivcová, ako aj bývalá poslankyňa a europoslankyňa za HZDS Irena Belohorská.“[38] Podľa zverejnených informácií bol Machala v dokumentoch totalitnej Štátnej bezpečnosti „vedený ako agent s krycím menom Pamír.“[39] Pri tejto príležitosti vtedy „Mladý 13-ročný umelec zasa premiérovi Robertovi Ficovi po poslankyniach poslal drevenú sošku Svätopluka.“[40] Pri štúdiu článkov z roku 2014 ma zaujala aj fotografia z tejto prezentácie, na ktorej je Martin Homza, Matúš Kučera a Drahoslav Machala. Myslím, že práve táto fotografia vhodne ilustruje mentálne nastavenie časti slovenských historikov, a preto som zabezpečil práva na jej uverejnenie v tomto blogu.
Interným doktorandom Katedry slovenských dejín Filozofickej fakulty UK bol do roku 2016 Pavol Demjanič a jeho školiteľom sa stal práve spomínaný Martin Homza. P. Demjanič, bývalý kandidát Ľudovej strany Naše Slovensko, za ktorú kandidoval aj do parlamentu, sa podľa verejne dostupných údajov v roku 2010 zúčastňoval „pochodu za národ“ a iných akcií súvisiacich s touto politickou stranou. Okrem toho, že bol interným doktorandom na Filozofickej fakulte UK, stal sa aj tajomníkom štátom financovaného „Slovenského historického ústavu“ v Ríme, čo v roku 2015 zaujalo aj niektoré médiá.[41] V roku 2013 vydal v Stropkove „Zbierku dokumentov k ideológii slovenských národovcov v prvej polovici 20. storočia“ v rozsahu 122 strán a v roku 2017 obhájil pod Homzovým vedením na Filozofickej fakulte UK dizertačnú prácu na tému: „Nariadenia Jozefa II. vzťahujúce sa na Židov (1780 – 1790)“ v rozsahu 123 strán.[42] Filozofická fakulta UK si ho dodnes uvádza na fakultnom webe medzi svojimi bývalými spolupracovníkmi.[43] Je zaujímavé, že M. Homza sa profiluje ako medievista (stredovekár) a školil dizertačnú prácu z obdobia dejín 18. storočia, pre ktoré nemá žiadnu expertízu. Prekvapuje ma, že táto skutočnosť neprekážala dokonca ani Vedeckej rade Filozofickej fakulty UK.
Bývalý Homzov doktorand P. Demjanič je aj správcom rodného domu Jozefa Tisa v Bytči, ktorého časť odkúpil Slovenský dejepisný spolok pod Demjaničovým vedením. Podľa medializovaných informácií tam Demjanič organizuje rôzne „spomienkové“ akcie.[44] V tomto roku malo združenie pod Demjaničovým vedením záujem aj o kúpu druhej polovice Tisovho domu v Bytči, ktorá je vo vlastníctve mesta.[45] V roku 2016 Demjanič uverejnil v časopise Extraplus text „Hlasy pre Kotlebu, brexit a Trumpa sú hlasmi proti politickej korektnosti, názorovej totalite a štandardnej politike“.[46] V roku 2018 Demjanič vypovedal na súde s poslancom ĽSNS Stanislavom Mizíkom v jeho prospech, ako uvádza TASR: „V prospech obžalovaného na pojednávaní osobne vypovedal Pavol Demjanič, ktorý pracuje ako tajomník v Slovenskom historickom ústave v Ríme a v roku 2010 kandidoval za ĽSNS. Sľub znalca zložil priamo na pojednávaní. Vo výpovedi vylúčil, že by jeho kandidatúra za ĽSNS mala nejaký vplyv na posudok.“[47]
V lete tohto roka sa Homza s Demjaničom podpísali pod list proti pomenovaniu priestoru pri Slovenskom národnom múzeu v Bratislave na Námestie T. G. Masaryka. Ako uvádzajú Slovenské národné noviny v článku „Máme svoj štát, ale vládnu čechoslovakisti“ z 27. júna 2019: „V predvečer aktu pomenovania časti dunajského nábrežia sa pod list slovenskej verejnosti podpísali viacerí slovenskí historici, medzi nimi Ján Bobák, Pavol Demjanič, Martin Homza, Emília Hrabovec, Anton Hrnko, Peter Mulík, Martin Lacko, Ivan Mrva a ďalší. „Za Masarykovho prezidentovania s jeho plným vedomím a podporou bol nastolený tvrdý centralizmus, zavládla cenzúra, slovenskí autonomisti boli prenasledovaní a väznení… Z prostriedkov Kancelárie prezidenta republiky vynakladal Masaryk veľké finančné čiastky na podporu zahraničnej propagandy a vedeckých diel v zahraničí, ktoré popierali existenciu slovenského národa a hanobili slovenské národné snaženia a ich reprezentantov… Masaryk bol otvoreným odporcom Katolíckej cirkvi i tradičného konzervatívneho slovenského evanjelictva… Svetozár Hurban Vajanský bol ostrým kritikom politiky Tomáša G. Masaryka a jeho protislovenskej ideológie čechoslovakizmu…“ To je len zopár fragmentov z listu historikov slovenskej verejnosti.“[48] Myslím, že to je výstižný exkurz do názorového spektra spomenutého vedúceho Katedry slovenských dejín na Filozofickej fakulte UK. Či by osoba s takýmito názormi prijala na svoju katedru aj niekoho – s protichodnými názormi – a to dobrovoľne vo vyššie spomenutom výberovom konaní, na to nech si odpovedia už samotní čitatelia. Nebudem tu podsúvať vlastné hodnotenia menovanej výberovej komisie, ale vo svojej práci a praxi som už veľakrát preukázal, že odmietam vulgárne nacionalistické ideologizovanie historického výskumu, ktoré podľa môjho názoru do modernej vedy absolútne nepatrí.
Záver
Raz mi povedal jeden slovenský akademický funkcionár – kuloárne medzi štyrmi očami – že môžem byť rád, že ma na Slovensku „nevzali“ – a mal pravdu! Naozaj by som do vyššie spomínanej „partie“ nezapadol. S mojimi kritickými názormi a profesnými nárokmi by pôsobenie za uvedených okolností produkovalo len neustále konfrontácie, ktoré by plytvaním času a energie išli priamo na úkor mojej ďalšej akademickej kariéry. S tou som momentálne mimoriadne spokojný a musím prezradiť, že všetky vedecké ciele, ktoré som si v minulosti predsavzal, postupne napĺňam. No rozhodne medzi ne nepatrí zbieranie bezvýznamných funkcií a počítanie rokov „do dôchodku“. Treba sebakriticky priznať, čo sa ukázalo v priebehu ostatných rokov, že na Slovensku som jednoducho neupotrebiteľný, nemám „kamarátov“ v žiadnej politickej strane (a ani na ruskej ambasáde), nie som odkázaný na protekciu a klientelistické vzťahy, nie som ochotný veľkoryso zakrývať rôzne „obchádzania“ zákonov, nepodliezam niektorým „celoživotným“ funkcionárom. Na Slovensku je to tak a kto s tým nie je stotožnený, môže pôsobiť na zahraničných vedeckých pracoviskách.
Výrok roka:
Rektor Univerzity Komenského Marek Števček: „Máme špičkový produkt, treba zlepšiť marketing“[49]
Poznámky a odkazy na zdroje:
[1] https://www.epi.sk/zz/2002-131
[2] List dekana Filozofickej fakulty UK J. Šušola z 26. 1. 2016.
[6] List dekana Filozofickej fakulty UK J. Šušola z 5. 4. 2016.
[7] List rektora Univerzity Komenského K. Mičietu zo 7. 4. 2017.
[8] Tamže.
[10] https://www.facebook.com/VSDanubius/posts/1567800153432397/
[11] https://dennikn.sk/63435/na-univerzite-komenskeho-prednasal-putinov-analytik/
[12] Tamže: https://dennikn.sk/63435/na-univerzite-komenskeho-prednasal-putinov-analytik/
[13] https://dennikn.sk/386624/nas-ruska-propaganda-vyrabala-dubceka-zradcu-masaryka-americkeho-agenta/
[15] https://domov.sme.sk/c/20082785/aj-rektor-skoly-v-sladkovicove-je-od-smeru.html
[16] https://domov.sme.sk/c/20082881/rektor-miroslav-danis-k-smeru-som-sa-dostal-pri-vine.html
[18] https://fphil.uniba.sk/katedry-a-odborne-pracoviska/kapvh/clenovia-katedry/juraj-sedivy/
[20] http://www.history.sav.sk/index.php?id=vedecka-rada
[22] https://www.minedu.sk/vysledky-hodnotenia-novych-projektov-a-financovanie-projektov-vega/
[24] https://www.minedu.sk/data/att/13894.pdf
[25] https://fphil.uniba.sk/o-fakulte/vedenie-fakulty/dekan/
[26] Program kandidáta na funkciu dekana: Tézy rozvoja Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave od mája 2019 do apríla 2023 – prof. Mgr. Marián Zouhar, PhD., 28. apríla 2019.
[27] https://uniba.sk/studujnauk/
[30] https://www.epi.sk/zz/2002-131#p28
[31] List dekana fakulty M. Zouhara z 11. 10. 2019.
[34] https://cestina20.cz/slovnik/akademicky-incest/
[37] https://snn.sk/news/kral-svatopluk-najvacsi-klenot-starodavnej-nitry/
[39] https://domov.sme.sk/c/4818058/ficov-textar-pise-ucebnice-dejepisu.html
[40] https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/328548-matica-chce-presunut-den-ustavy-na-iny-datum/
[41] https://dennikn.sk/101875/tajomnik-historickeho-ustavu-v-rime-obhajuje-tisa-a-kandidoval-za-kotlebu/
[42] http://alis.uniba.sk:9909/search/query?term_1=Demjani%C4%8D,+Pavol&theme=EPC
[45] https://myzilina.sme.sk/c/22056002/bude-dom-v-bytci-sidlom-neonacistov.html
[46] https://www.extraplus.sk/autor/pavol-demjanic
[47] https://www.teraz.sk/slovensko/sudy-aj-m-kotleba-vyhlasuje-ze-poslanec-/334961-clanok.html
[48] https://snn.sk/news/mame-svoj-stat-ale-vladnu-cechoslovakisti/ Do pozornosti čitateľov dávam aj Homzovo vystúpenie v TV Lux z februára 2017 na tému „Ideologizácia dejín“: https://www.tvlux.sk/archiv/play/11641
