Denník N

O takmer obyčajnom cestovaní…

Cestujeme bežne. Niekto pravidelne, každé ráno a každý večer. Iní na začiatku a na konci týždňa. Dalo by sa povedať, že cestujeme neustále. No nejdem tu písať vyslovene o cestovaní, ale o zážitku počas cestovania. Zrejme nikdy (alebo len minimálne) si uvedomujeme nebezpečenstvo tejto pomerne bežnej aktivity. Teraz nemyslím dopravné kolízie, havárie, pády lietadiel, vykoľajenia vlakov…
Pred niekoľkými mesiacmi som bola svedkom nepríjemnej situácie. Mladé dievča sediace vo vlaku čítalo knihu. Oproti nemu si prisadol starší, ale zato celkom sympatický pán. Dievča si ho nijak zvláštne nevšímalo. Sedelo a zahĺbene čítalo svoju knihu. V tom starší sympaťák položil svoju ruku na jej koleno a hladil ju. Pokračoval vyššie a neprestával aj keď sa dievča bránilo slovne aj fyzicky. Muž bol neoblomný a ja som si všimla, že všetci prítomní vo vlaku sa tvárili akoby tam ani neboli. Hľadeli cez okno, prípadne do mobilných telefónov. Osobák nebol preplnený, ale ani prázdny. Asi polovica sedadiel bola obsadená. Ako by nik nevidel čo ten muž robil a nik nepočul  krik miešajúci sa plačom dievčaťa. Nakoniec sa jej podarilo neoblomného muža ovaliť knihou. No z hrdla sa jej už nevydrala ani hláska. Stekali jej len slzy po tvári a vzlykala. Vtedy som sa rozplakala aj ja, lebo som bola medzi tými čo jej nepomohli. Muž našťastie po pár zastávkach zjavne nervózny vystúpil. Napriek tomu, že to trvalo len pár minút, mala som pocit, že to bola večnosť. A čo to dievča? Vystupovalo na rovnakej zastávke ako ja, triaslo sa a čakalo na prípoj. Tiež som sa chvela, lebo ma prepadali výčitky, že som jej nepomohla. V hlave mi pobehovali otázky. Prečo ona? Čo ak sa jej to stane znova? Čo ak sa to stane aj mne? Hľadala som odpovede a popri tom som si uvedomila, že dievča bolo slušne oblečené, žiadna krátka verzia sukne, žiadny hlboký výstrih. Obyčajné rifle, košeľa, sako, baleríny. Nič provokujúce, ani zahanbujúce, klasika. Tak isto ako jej správanie. Čítala len knihu. Žiadne flirtovanie, provokačné gestá. Dovtedy obyčajná cesta vlakom.
Ešte aj dnes stále hľadám odpovede. Jedna je istá. Bola obeťou sexuálneho násilia. Neovplyvnila by to nijakým faktorom, jedine keby tam nebola. Ale bola a v jej vnútri je po tom priam vyškrabaná nepríjemná a veľká jazva, ktorá tam dlho ostane. Možno navždy bude jej nepríjemným spoločníkom.
V pondelok som znova videla niečo podobné. Vtedy som pocítila akoby sa to vracalo a krúžilo okolo mňa. Uvedomujem si, že celé je to veľký začarovaný kruh, v ktorom ženy, ale aj muži (!) zažívajú ponižujúce a ničivé okamihy, podkopávajúce ich dôstojnosť a česť. Tieto chvíle často končia aj tragickejšie, ale obete radšej mlčia. Mlčia a ničia sa. Tu už neplatí, že ticho lieči, ale ticho trápi. Uzatvárajú sa do seba a hľadajú vinu v sebe, hoci boli okradnutí o česť a každú štipku sebavedomia, ktorá sa v nich nachádzala. Žijú s nami, pracujú s nami, rozprávajú sa s nami. Smejú sa s nami. Za ich úsmevom je možno to, na čo nechceme ani pomyslieť. Strašné spomienky a sebaobviňovanie.
Možno len výzva na záver. Nesnažme sa takýchto ľudí pochopiť, ale chápme ich. Zlomené vnútro je horšie ako zlomená noha. Snáď pri cestovaní naberieme odvahu postaviť sa tomuto typu násilia. V tej chvíli je možno jedno čo spravím a spravíme, len niečo spravme a zastavme to. Preukážeme tak kúsok z našej ľudskosti.

Teraz najčítanejšie

Ľubica Lenartová

Milujem módu! Pred pár rokmi som vyštudovala odevný dizajn. Aktuálne som čerstvou absolventkou študijného programu religionistika a ďalej v tom túžim pokračovať. Venujem sa hlavne dejinám, mytológiám a rôznym kultúram. Z aktualít zvlášť islamu, kresťanstvu (pentekostalizmu), postaveniu žien a sexualite z pohľadu sociológie, psychológie a náboženstiev.