Denník N

Kto som a prečo kandidujem

Vladimír Olej - kandidát koalície PS/Spolu
Vladimír Olej – kandidát koalície PS/Spolu

V článku sa dozviete viac o mojom vzdelaní, pracovných skúsenostiach a názoroch. Píšem ho v deň mojich 35. narodenín.

Začnem šokujúcou informáciou, ktorá môže pôsobiť znepokojujúco pre citlivejšie osoby. Pre istotu si pripravte dostatočne veľký kýblik, ktorý postavíte pred seba a v prípade potreby ho použijete…

Máte? Nezabúdajte, že som vás varoval… Ideme na to.

Som ľavičiar, vždy som bol ľavičiarom a vždy budem ľavičiarom… Áno, dostaňte to zo seba… Super… Ešte počkám.

Všetko? Môžeme pokračovať :)

Pochádzam z malého horského mestečka (small mountain town ako South Park) – Liptovského Mikuláša, ktorý leží v najkrajšom regióne Slovenska – na Liptove. Áno, Slovensko je skutočne obdarené a každý jeho región má toľko prírodných, kultúrnych a technických krás, že by sme všetci mohli žiť len a len z cestovného ruchu, ale Liptov nad nimi objektívne prevyšuje.

Nečudo, že práve u nás vzniklo veľké centrum Keltov, že Liptovský Ján sa stal obľúbeným sídlom feudálov a že v Mikuláši pôsobili aj Štúrovci, ktorí u nás spísali Žiadosti slovenského národa. Kotlina medzi Západnými a Nízkymi Tatrami vždy žičila spisovateľom, maliarom a iným umelcom, ktorí ospevovali jej krásu. Práve od nás vidieť Kriváň vo svojej plnej kráse, delíme si aj ďalší národný symbol – Kráľovu hoľu a u nás začína svoju púť rieka Váh (až sem počujem škrípanie zubov neliptákov, takže dosť o ospevovaní Liptova).

Vzdelanie

Do toho všetkého som sa v roku 1984 narodil ja (Orwell vedel, že v tom roku sa stane niečo zlého…). Rozmanitosť Karpát nás všetkých formuje viac či menej a neplatí to len pre Liptákov. Práve preto vnímame intenzívne drancovanie našich lesov a strieľanie vznešených obyvateľov našej prírody (postačujú vyhrážky zo strieľania). Čoraz viac ľudí si uvedomuje, že príroda je našou najväčšou devízou. Musíme si ju chrániť a nachádzať spôsoby rozumného spolunažívania. K tomu nás viedli učitelia ZŠ v Závažnej Porube, odkiaľ pochádzal aj básnik Milan Rúfus (náš tradičný nominant na Nobelovu cenu za literatúru).

Po absolvovaní mikulášskej ZŠ s rozšíreným vyučovaním matematiky, fyziky a chémie ma osud zavial na dráhu stavbárčiny a po strednej stavebnej škole som absolvoval aj Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach v odbore Stavby s environmentálnym určením, kde som sa sám špecializoval na odlučovanie znečisťujúcich látok (čistenie spalín) a bioplyn. V metropole východu som strávil 4 a pol roka a spoznal som tam množstvo skvelých ľudí, a to hlavne Slovákov maďarského a rusnáckeho pôvodu.

Pol roka som strávil na druhej najlepšej nemeckej univerzite a zároveň piatej najlepšej technickej univerzite na svete – Technickej univerzite v Mníchove (TUM), čo pre mňa nebolo až také ťažké, keďže nemčina bola vždy niečo ako môj druhý materinský jazyk. Vedel som, že naše školstvo je na tom veľmi zle a že na západe sa k nemu pristupuje inak, ale až reálna skúsenosť dokáže skutočne šokovať. TUM vychováva kvalitnejších absolventov, ktorí sú lepšie pripravení na pracovnú kariéru. Sme na míle pozadu a v tomto smere sme západ ani nezačali dobiehať…

S mojou diplomovou prácou som vyhral dve celoslovenské súťaže (Technika ochrany prostredia 2009 a Zlatý Mravec 2009 – cena odpadového hospodárstva). Už počas štúdia som mohol zdrhnúť na západ a už sa nikdy nevrátiť, ale povedal som si NIE, ostanem na Slovensku, budem ho zveľaďovať a keď sa rozhýbu správni ľudia, tak mu pomôžem aj prostredníctvom politiky. Politiku som bral a beriem ako nutné zlo a povinnosť.

Práca

Začal som pracovať v preprave zemného plynu (Eustream) na oddelení investícií, kde pracujem dodnes ako koordinátor projektov. Venujem sa strategickým projektom (kľúčové investičné projekty), ktoré pomáham pripravovať a realizovať, pričom zabezpečujem aj spolufinancovanie cez priame fondy Európskej komisie (nie štrukturálne fondy, s ktorými sa bežne stretávate a sú spojené s korupciou a plytvaním). Takto som prispel k výstavbe Reverzného toku Slovenskej republiky, Slovensko-maďarského plynovodného prepojenia, Poľsko-slovenského plynovodného prepojenia, zníženiu emisií plynárenských turbín, zvýšeniu kybernetickej ochrany spoločnosti a príprave medzinárodného projektu Eastring.

Vďaka Reverznému toku SR je v prípade plynárenskej krízy možné jednoducho otočiť tok plynu cez územie Slovenska a dosiahnuť potrebný tlak v distribučnej sústave aj v predtým problematických severovýchodných častiach krajiny. Slovenské plynárenstvo reagovalo na plynárenskú krízu z roku 2009 práve implementovaním reverzného toku, zvýšením kapacít našich podzemných zásobníkov, zakúpením kapacity jedného zásobníka na Morave, dohodami o dodávkach plynu s inými európskymi spoločnosťami a úpravou našich právnych predpisov. Vďaka týmto krokom sme boli pripravení na ďalšiu krízu, ktorá by sa pritrafila v budúcnosti.

To nám však nestačilo a vybudovali sme prvé plynovodné prepojenie medzi Maďarskom a Slovenskom, ktoré spojilo našu prepravnú sústavu s Budapešťou. Bol som zástupca projektového manažéra slovenskej časti, hlavný komunikačný partner s Maďarmi a projektový manažér prechodu štátnej hranice, ktorú tvorila rieka Ipeľ a na prekonanie rieky a Krtíšskeho potoka sme museli nasadiť špeciálne horizontálne vŕtanie, ktoré nám spôsobilo značné komplikácie. Pre mňa to bola veľká škola diplomacie, kedy som aj v ťažkých momentoch musel zachovať chladnú hlavu. Neskôr som žartoval, že pre spojenie našich dvoch krajín sme spravili viac ako všetci ponovembroví politici dokopy. Plynovod bol dokončený v roku 2013 a dáva zarobiť obom krajinám.

Našu prácu si často privlastňujú politici, ktorí s ňou nemali absolútne nič a výnimkou nebol ani Slovensko-maďarský prepoj, kde Orbán a Fico využili moment, aby sa zviditeľnili. Orbánovi to pomohlo a Fico… sa našťastie nestal prezidentom. Našu prácu si pri ostatných prezidentských voľbách privlastňoval aj kandidát Smeru, ktorý sám seba pasoval do pozície záchrancu, vďaka ktorému Slováci a Ukrajinci v zime neumrznú. Taká zmes zavádzania mi veruže zdvihla tlak…

Počas tých desiatich rokov som mal na starosti viacero grantov, ktoré boli extra príjmami spoločnosti, a tak 51% z týchto príjmov končilo v štátnom rozpočte (keďže spoločnosť Eustream bola z 51% vlastnená Slovenskou republikou). Iba na Modifikáciu 23MW turbín Nuovo Pignone na Dry Low Emissions systém som získal, riadil a obhájil 1,8 milióna €. Riešil som aj ďalšie väčšie či menšie granty, ktorými Európska únia podporila našu prepravnú sústavu a bez týchto zdrojov by sa (aj napriek ziskom firmy) mnohé projekty zrejme nerealizovali.

Momentálne sme v procese výstavby Poľsko-slovenského plynovodného prepojenia, kde som členom projektového tímu a hlavný komunikačný partner s Poliakmi. Pod svoje krídla som si zobral aj agendu archeológie a životného prostredia, lebo k obom oblastiam mám veľmi blízko. Veľké Kapušany, Michalovce, Humenné a Medzilaborce sa stali mojim druhým domovom. Mám veľmi blízko k Vihorlatským vrchom, ktoré sú našim prírodným klenotom, len si musíme spraviť poriadky s intenzívnou ťažbou dreva vo Valaškovciach.

Práve kvôli môjmu vzťahu k východu som reagoval na reči Roberta Fica spísaním piatich článkov (1, 2, 3, 4, 5), kde som prezentoval krásy tejto časti Slovenska. Nie je podstatné, že jedna vetva mojej rodiny pochádza zo Spiša… žiaden politik by sa nemal vyjadrovať hanlivo o východnom Slovensku a jeho voliči by na to mali účinne reflektovať.

Projekty riadime od zámeru, cez posudzovanie vplyvov na životné prostredie, územné konanie, stavebné konanie, realizáciu a kolaudáciu a naša činnosť by sa dala zhrnúť do dvoch slov – riešime problémy. Príprava a realizácia takýchto významných projektov si vyžaduje cestovanie po celom Slovensku, a tak nečudo, že som frustrovaný zo stavu našej prírody, infraštruktúry, ale aj z (ne)fungovania niektorých autorít a právnych predpisov. Vidím obce, kde sa stavajú nájomné byty, fungujú obecné podniky a darí sa integrovať menšiny žijúce v totálnej chudobe, a potom vidím mestá a obce, kde kompetentní len fňukajú, že na nič nemajú peniaze. Diaľnicu D1 staviame už polovicu storočia a cieľ je v nedohľadne. Železnice ani nebudem spomínať, lebo (klop, klop) už dlhšie nič nehorelo.

Politika

K politike som inklinoval už od detstva a intenzívnejšie som ju začal sledovať počas poslednej vlády Vladimíra Mečiara. Tešil som sa zmene, ktorá nastala v roku 1998, ale časom prišlo aj rozčarovanie z novej vlády a hlavne z SDĽ, ktorá si svojou činnosťou a kauzami vykopala vlastný hrob. V roku 2002 som sa zúčastnil kampane nádejnej strany, ktorá mi ukázala jej pravú tvár a sám som mohol vidieť, že tudy cesta nevede. Na konci roka 2003 som sa pridal k Mladým sociálnym demokratom (MSD), kde som stretol mnoho skvelých ľudí. Vtedy malo MSD zmluvy o spolupráci s SDĽ a SDA, čo boli mimoparlamentné strany, spolupráca bola akurát tak na papieri a časom boli tieto strany pohltené Smerom.

V tých časoch som vystupoval proti spolupráci so Smerom a aj proti „infiltrovaniu“ tejto strany a vytvoreniu určitej protiváhy voči vedeniu, lebo som bol presvedčený, že s takou bandou vo vedení to nemá zmysel. MSD sa k Smeru nepridalo, žilo si svojim životom a zaujímavé detaily obsahuje práve vyššie uvedený článok. Sú dva typy politikov… takí, ktorí idú po flekoch, lebo v reálnom živote by sa len ťažko uživili, a potom sú takí, ktorí chcú veci meniť, ale majú svoje hodnoty a nezapredajú sa. Mohol som sa tlačiť do politiky a poslušne mačkať tlačítka, ale to by som nebol ja.

Ja som sa radšej venoval štúdiu. Keď Smer išiel urobiť prevrat v MSD, odišiel som z tohto občianskeho združenia a pár rokov som pôsobil v Amnesty International, kde som tiež stretol skvelých ľudí. Zostal som na Slovensku a venoval som sa plynárenstvu, aby sme ako krajina mali potrebnú bezpečnosť dodávok a aby sme si udržali príjmy z prepravy plynu (ktoré predstavujú významnú položku v príjmoch štátneho rozpočtu).

V roku 2014 som svoje služby ponúkol mestu Liptovský Mikuláš a bez podpory akejkoľvek strany alebo tímu som sa pustil do komunálnych volieb. Myslel som si, že ľuďom bude minimalistická kampaň so silným programom sympatická, podcenil som silu facebooku a nemal som spolukandidátov, ktorí by do toho išli so mnou, čo sa podpísalo pod môj neúspech. Mikuláš bol dlhodobo o tesnom súboji modrých z SDKÚ a červených zo Smeru. Obe strany na seba kydali v predvolebných novinách a mal som pocit, že ľudia chcú zmenu. SDKÚ už končila, a tak miestni modrí postavili dvoch kandidátov, ktorí sa tvárili ako nezávislí kandidáti. Favoriti volieb sa báli televíznej diskusie, ktorá sa tým pádom nekonala a zároveň rozširovali informácie o dvoch predvolebných prieskumoch, ktoré nikto nikdy nevidel, ale fámy motivovali ľudí, aby volili kandidátov z dvoch najsilnejších táborov.

Tie voľby boli o priehrští trikov a nečudo, že dvaja najsilnejší kandidáti získali vyše 90% hlasov. Druhý skončil kandidát s trojbodovým programom (jeden bod bol o bezplatnej MHD) a voľby vyhral kandidát Smeru, ktorý nemal program, a tak neskôr nemusel nič splniť. Praktické, že? Ja som získal len 3% a 10% medzi stredoškolákmi v hlasovaní, ktoré sa pre istotu zverejnilo až po voľbách. Neprehral som len ja, ale aj celé mesto, lebo za tie roky sa nikam nepohlo a naďalej stagnuje. Na druhú stranu, potešili ma reakcie mne predtým neznámych ľudí, ktorí mi písali a tešili sa mojej kandidatúre. Môj program sa dostal do všetkých domácností, a tak si ľudia mohli predstaviť, ako by sa Liptovský Mikuláš zmenil. Na konci programu som sám sebe sľúbil, že v budúcnosti už kandidovať nebudem, a preto som sa minuloročných volieb nezúčastnil.

Nasledovalo obdobie nárastu fašizmu v Slovenskej republike a cítil som potrebu na to reagovať. Mal som v pláne napísať krátky príbeh vsadený do obdobia Druhej svetovej vojny, ale uprednostnil som novellu o Samovej ríši, našich božstvách a zvykoch. Chcel som doplniť strohé informácie, ktoré máme o tomto období a udalosti vsadiť do konkrétnych miest. Novellu Fire Worshipers: Samo’s Empire som dokončil v roku 2016 a po krátkej pauze som sa pustil do písania príbehu mojej rodiny počas Druhej svetovej vojny. Keďže som technik a miestami perfekcionista, kniha išla príliš do detailov a vykľulo sa z nej spojenie literatúry faktu s beletriou o rozsahu 265 tisíc slov. Kniha (vydaná v roku 2018) dostala názov The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War a jej dejové línie sa odohrávajú najmä na Východnom fronte a na Slovensku počas a po SNP. Obe knihy raz poslúžia ako predlohy zaujímavých filmov.

Medzičasom sa na obzore objavila nová politická sila, okolo ktorej sa od začiatku združovali dobrí ľudia a medzi nimi som proste nemohol chýbať, lebo podľa mňa je povinnosťou všetkých čestných a rozumných ľudí, aby sa pokúsili o zmenu krajiny k lepšiemu, aj keď slovenská politika je preveľmi špinavá a plná rôznorakých útokov. Stal som sa zakladajúcim členom hnutia Progresívne Slovensko (PS), lebo som vedel, že vďaka Ivanovi Štefunkovi to nebude len ďalšia pravicová strana a vďaka (teraz europoslancovi) Martinovi Hojsíkovi bude mať silný environmentálny element.

Dlhšie som vnímal Irenku Bihariovú, ktorú som videl ako húževnatú bojovníčku za ľudské práva v organizácii Ľudia proti rasizmu. Irenka je veľmi inteligentná, sociálne cítiaca a silná žena, ktorá má psychiku na dlhodobé zvládanie vrcholovej politiky a nečudo, že sa ocitla na 4. mieste kandidátky PS/Spolu.

Príjemným prekvapením bola Zuzana Čaputová, ktorú som na prvom Sneme volil do orgánov hnutia a neskôr za ňu zabojoval vo volebnej kampani. Ľuďom som hovoril, že nám ju bude zahraničie závidieť a že bude postupne meniť našu spoločnosť k lepšiemu a jej príklad bude presahovať hranice. Neprešiel ani rok a moja predpoveď sa do bodky naplňuje. Žiaľ, jej víťazstvo som si neužil, lebo som si uvedomil, že ju vlastne strácame. PS ju dalo Slovensku a oslabilo sa, ale ideme ďalej a máme ďalšie tromfy.

PS podporilo Jána Luntera, bojovalo za Matúša Valla, získalo dvoch europoslancov Michala ŠimečkuMartina Hojsíka a teraz ide zabojovať o parlament. Aj ja som bol zúfalý z neustálých rečí o spájaní sa, ale chápal som dôležitosť tejto snahy a propagoval som ju aj v čase, keď by ďalšie spájanie znamenalo, že nebudem na spoločnej kandidátke. Istý politik sa rozhodol, že bude radšej bojovať za seba a Slovensko by na to nemalo zabudnúť. Do volieb ideme len v koalícii so stranou Spolu – občianska demokracia, s ktorými ťaháme za jeden povraz a v ich radoch som stretol množstvo skvelých a húževnatých ľudí. Naše spojenie je z personálneho hľadiska obohatením a na druhej strane ideologickým premostením, ktoré otestuje až čas.

Kampaň sme poňali silnou prítomnosťou v teréne, kde nás budete vídavať čoraz častejšie. Počasie a vyťaženosť ľudí zapríčinili, že som sa do tohto momentu zúčastnil len štyroch kampaňovaní, ale mám z nich dobrý pocit a to je podstatné. Len málokedy sa stretávame s agresívnymi fanúšikmi politikov-dezolátov a v drvivej väčšine ide o milých ľudí, ktorí sa radi pristavia a podebatia s nami. Slovensko nie je úplne stratené a musí sa to ukázať aj v parlamentných voľbách. Slováci sa môžu tešiť aj na množstvo diskusií, ktoré budú prebiehať po celej krajine. Neprajníkom odporúčam najmä eventy Nalož Trubanovi, kde mu môžete do očí povedať, čo si o ňom myslíte… nech sa chalan vycvičí ;)

Čo ďalej so Slovenskom?

Ako ste mohli vyčítať z tohto článku, venujem sa hlavne energetike a životnému prostrediu, ale mám aj širší záber a ovplyvnil som aj iné časti nášho volebného programu (pdf). Momentálne spracovávam jednotlivé kapitoly do článkov prezentujúcich môj pohľad na pripravované zmeny. Takto vyšli články o kapitole Spravodlivosti, Vzdelávania, Životného prostredia a najbližšie vyjdú Sociálne záležitosti a Energetika. Taktiež budem pokračovať v písaní o našej nedávnej histórii a už mám predstavu o ďalšej sérii článkov.

Snažím sa propagovať Maďarskú platformu PS/Spolu, ktorá pozostáva z mladých šikovných ľudí, ktorí chcú nahradiť starú menšinovú politiku, ktorú kvázi reprezentovali menšinové politické strany a hnutia. Podľa mňa by menšinovú politiku mali robiť všetky moderné strany, ktoré sa od seba odlišujú ideologicky, pričom menšinové a národné strany by nemali vôbec existovať a patria na smetisko dejín. Týmto pozdravujem aj desiatnika magistra z Revúcej, ktorý vedie najzlodejskejšiu ponovembrovú stranu na Slovensku.

Ako by teda malo vyzerať Slovensko očami moderného ľavičiara? Výsledky práce modernej ľavice možno vidieť v západnej a severnej Európe, kde skutočná sociálna demokracia vládla dlhodobo a aj keď stratila moc, tak pravica nadobudnuté vymoženosti nerúcala a obyvatelia týchto kútov Európy si užívajú vyšší štandard ako my. Úplne niečo iné je vulgárny a zlodejský Smer, ktorý svoju politiku stavia na sociálnom populizme a uspokojovaní potrieb svojich akcionárov. Dôchodcovia by mali mať dôstojné dôchodky a ľudia by mali požívať sociálnu ochranu na preklenutie zlých období, ale systém musí byť zároveň motivačný a voľné zdroje štátneho rozpočtu by mali plynúť hlavne do investícií, ktoré budú mať krátkodobú, ale kľudne aj dlhodobú návratnosť. Nemôže ísť len o investície do infraštruktúry a vytvárania pracovných miest v zelenej ekonomike, ale v prvom rade musíme investovať do školstva. Ministerstvo školstva potrebuje vyšší rozpočet a voľné ruky pre implementovanie reforiem, pričom (ak po voľbách zostaví dnešná demokratická opozícia vládu) PS/Spolu by malo siahnuť po najmenej populárnom Ministerstve školstva a začať s intenzívnymi zmenami, lebo (možno to bude pre niekoho znieť prekvapujúco) oblasť vzdelávania je v horšom stave ako naše zdravotníctvo.

Potrebujeme nové predmety ako politológia, environmentálna výchova a finančná gramotnosť. Potrebujeme lepšiu výučbu jazykov. Potrebujeme zaviesť nárok na miesto v materskej škôlke pre deti od troch rokov. Potrebujeme viac prostriedkov pre vedu a výskum. Potrebujeme menej memorovania a viac riešenia problémov. Práve takáto reforma vytvorí nové pracovné miesta vo verejnom sektore, čo je práve ľavicová politika, ktorú naša krajina potrebuje. Sociálny systém a štát má fungovať v prvom rade pre deti, lebo nové generácie sú najdôležitejšími investíciami krajiny. Až keď budú vzdelanejšie, zdravšie a nebudú musieť riešiť existenčné problémy, tak budú mať lepšiu štartovaciu pozíciu do života, ktorú my ľavičiari voláme rovnosť šancí a vykľuje sa z nich väčší počet výnimočných ľudí, ktorí budú excelovať vo svojich profesiách, v umení, športe, … a aj politike. Moderná sociálna politika teda nemôže byť len o populistickom rozdávaní a prejedaní zdrojov. Viac sa môžete dočítať v mojom článku o kapitole Vzdelávania.

Čelíme novým výzvam a jednou z nich je dopyt ľudí po kvalitnejšom životnom prostredí. Najpálčivejším problémom je devastácia našich lesov, ktorú musíme zastaviť. Urobíme to jednak odstavením lesožrúta smeráckeho od moci, ale aj rozbitím molocha, ktorým sú dnes Lesy SR a zavedením dane z ťažby dreva. Naše chránené územia sa musia zotaviť z toho, čo na nich bolo napáchané. Aj keď pracujem v preprave zemného plynu (najčistejšie fosílne palivo), som presvedčený, že využívanie fosílnych palív musí ísť do útlmu a musí byť nahradené obnoviteľnými zdrojmi energie. Našim nepriateľom číslo 1 je uhlie, ktoré musíme vytlačiť z energetického mixu za použitia motivačných mechanizmov, ale zároveň aj jeho cenovým znevýhodnením. Viac sa môžete dočítať v mojom článku o kapitole Životného prostredia mojom pohľade na energetické výzvy.

Skoro všetci obyvatelia Slovenska (okrem kriminálnikov) chcú, aby u nás fungovalo súdnictvo, aby sme mali čestnú a efektívnu prokuratúru a aby mali policajní vyšetrovatelia voľné ruky. Nie je prekvapivé, že práve na túto oblasť má PS silných odborníkov a naše plány som popísal v článku o kapitole Spravodlivosti. So zmenami začala už samotná prezidentka Slovenskej republiky a ak sa podarí vystriedať súčasnú vládu, tak pevne verím, že nech už bude ministrom spravodlivosti ktokoľvek, bude pokračovať v nastolenom trende a konečne začneme vyšetrovať kauzy a nezabudneme ani na Gorilu, vrátane 250 miliónov korún, ktoré istá strana preprala vo voľbách v roku 2006.

V neposlednom rade musíme reagovať na nárast fašizmu na Slovensku. Je nevyhnutné, aby sme začali hovoriť o udalostiach 20. storočia bez ideologického pozlátka a propagandy. Musíme si prestať klamať o našej histórii, lebo to sme boli zvyknutí robiť od Februárového prevratu. Slováci majú množstvo vojnových a iných hrdinov, pričom niektorých si delíme aj s Čechmi a musíme o nich začať hovoriť, inak ostanú v zabudnutí a naďalej sa u nás budú velebiť ľudáci. Držím sa antifašistického odkazu mojich predkov a budem bojovať proti hnedému moru.

Keďže sa mi článok trochu natiahol, nebudem vás ďalej mučiť a ukončím ho. Moje názory a postoje môžete nájsť na mojom blogu a budem ich prezentovať aj naďalej. Prečo kandidujem až zo 146. miesta? Mohol by som vám povedať, že to bolo schválne, ale pravda je taká, že som sa nikdy netlačil do funkcií a som rád, že som vôbec dostal šancu zabojovať o priazeň voličov.

PS/Spolu má na svojej kandidátke najviac žien a na 150. mieste sa nachádza bývalá sudkyňa, ombudsmanka a matka piatich detí, Jana Dubovcová, takže je skutočne z čoho vyberať.

Všetkých vás pozývam k voľbám a vedzte, že pôjde o kľúčové voľby, ktoré rozhodnú o tvári našej krajiny.

 

 

Teraz najčítanejšie

Vladimír Olej

Zakladajúci člen hnutia Progresívne Slovensko a autor kníh Fire Worshipers: Samo's Empire a The Corner of Death: Czechoslovaks in the Second World War.