Denník N

Konečne kniha, ktorá nepodceňuje svojho čitateľa

Bola som niekde v prvej tretine, keď som si s nadšením uvedomila, ako rada by som tú knihu čítala, keby som mala 16. Aj hlavná hrdinka má 16 a presne taký by mal byť aj vek toho, komu ju vložíte do rúk.

Zrejme by som túto knihu neponúkala mladším tínedžerom – samozrejme, s výnimkou tých, o ktorých ste presvedčení, že text, pri ktorom sa treba zamýšľať, zvládnu. Bola by totiž veľká škoda, ak by ostala ležať na polici, pretože jej čitateľ je znechutený zložitosťou súvislostí. Ale 16 a viac ročný človek už je pripravený na prvé skutočné pravdy života a tá z knihy Anna (Príbeh o klíme a životnom prostredí) sa nás všetkých bytostne dotýka.
Samotný príbeh je veľmi jednoduchý. Anna, nevšedná dievčina, ktorá v knihe oslávi svoje 16-ste narodeniny, má zvláštny dar. Sny. Sú živé, farebné, Anna v nich vníma všetko, pocity, i to, že je i nie je Annou a chápe, že je to sen, v ktorom sa na chvíľu prevtelí do niekoho iného. Raz to bol dokonca slon, no reťaz snov, ktoré má posledných pár dní ju natoľko opantajú, že sa rozhodne konať na základe snových zážitkov i mimo nich, v reálnom svete. Svojim snom totiž verí a, našťastie, má okolo seba ľudí, ktorí ju za to neodsudzujú. Naopak, sú ochotní ju počúvať.
Chvíľu mi trvalo, kým som sama pochopila v akých časových linkách sa pohybujeme, ale keď som si po niekoľkých kapitolách už pohodlne voľkala na časovej osi deja, samotný obsah sa ma začal dotýkať tak, akoby mi Anna bola niekým blízkym.
V snoch sa Anna vidí ako Nova, dievča, ktorému je Anna v budúcnosti prababičkou. Nova má 16-ste narodeniny v rovnaký deň, avšak presne o 70 rokov neskôr ako Anna. Komunikujú spolu v snoch, ale Anna pretavuje časť vysnívaného i do skutočnosti a necháva Nove v reálnom čase odkazy, ktoré si Nova v budúcnosti nájde a prečíta. Sú existenčne dôležité. Anna totiž patrí ku generácii, ktorá definitívne dovolila, aby sa ekosystémy Zeme v budúcnosti zrútili. Nova už žije v zmenenom svete, v ktorom už prehrmeli boje o posledné zdroje a počet ľudí sa drasticky zredukoval. Hoci býva na bohatom severe Európy, jej krajinou sa viac nepreháňajú autá, ale ťavy vezúce klimatických migrantov z Blízkeho východu do ešte severnejších oblastí.
Stoja vonku pod veľkým bukom a pozerajú na údolie. K stanici sa blíži splašená ťava. Mladý Arab sa obráti k nej a povie: „Môj prapraotec kočoval s ťavami. Prastarý otec sa vozil na mercedese a starý otec cestoval okolo sveta v Jumbo Jete. A teraz znova cestujeme na ťavách. … Ropa sa stala pre moju krajinu prekliatím. Rýchlo sme zbohatli, no teraz sme znova chudobní. Ako môžeme byť bohatí, keď sa v našej krajine už nedá žiť?“
Čitateľ je svedkom jedného i druhého. Uvedomí si, že on je tou generáciou, ktorá privedie svet na začiatok konca – v knihe ju predstavuje Anna – a zároveň je svedkom presne opísaných dôsledkov, ktorých sa ešte sám môže dožiť – vďaka opisom Novy a aj o 70 rokov stále živej prababičky Anny.
Nova sa na Annu hnevá. Hnevá sa, že jej generácia vedela, čo sa s klímou deje a že to dopustila. Má aplikáciu, ktorá jej každú chvíľu posiela správy o ďalšom definitívne vyhynutom živočíšnom druhu a hnevá sa, že prírodu pozná len z videí a archívov. S každým pribúdajúcim riadkom si kladiem aj ja otázku – čo môžem, prepánajána, spraviť? Ako to môžem JA zastaviť?
Aj Anna sa pýta rovnako a koná. Pomáha jej priateľ Jonas, s ktorým sa majú radi a veľa sa o všetkom rozprávajú.
„Sľúbiš mi, že dáme tejto planéte novú šancu? To je zo všetkého najdôležitejšie. A že sa pokúsime získať čo najviac ľudí?“
„Samozrejme.“

„Si optimista? Alebo pesimista?“
„Neviem. Možno aj aj. A čo ty?“
„Ja som optimistka, Jonas. A vieš prečo? Podľa mňa je nemorálne byť pesimistom. … Pesimizmus je len iné slovo pre lenivosť. Môžem byť znepokojená, to je niečo celkom iné, ale pesimisti sa vzdali.“
Jej prístup je natoľko inšpiratívny, že môže pohnúť každým. Mnou pohol. So záujmom som si spolu s ňou listovala v novinových výstrižkoch citovaných v knihe. Zrazu mi je všetko jasné. Anna je taká výnimočná knižná hrdinka, že mám po zavretí knihy povznášajúci pocit. Viem si predstaviť, ako by ma to bolo vystrelilo zo stoličky, keby som mala 16 (doteraz si pamätám, ako silno ma v 16-stich zasiahlo poznanie, že ľudia testujú kozmetiku na zvieratách, v akých podmienkach ich chovajú na kožu a vo veľkovýrobniach mlieka, to bolo moje prvé životné osvietenie, vďaka ktorému som začala žiť inak a pri spomienkach naň sa mi aj dnes rozbúcha srdce).
Jostein Gaarder nepodceňuje mladých. Nepíše plytko, nezahovára, nezabáva zbytočnosťami. Píše k veci a pritom tak pútavo, do príbehu vložil aj lásku, aj tajomný Aladinov prsteň či paralelný príbeh vyslobodenia humanitárnej pracovníčky Ester z Afrického rohu. Všetko do seba pekne zapadá, dej nie je ťaživý, ale núti čitateľa uvažovať a pritom jeho jazyk ostáva jednoduchý a jasný. Tento svetoznámy nórsky filozof a spisovateľ, ktorého si moja generácia pamätá z ošiaľu, ktorý vyvolal Sofiiným svetom, mi opäť prehovoril do duše.
Anna (Príbeh o klíme a životnom prostredí) je kniha o mladých ľuďoch, ktorí pohnú svetom. Pohli aj mojim svetom. A určite pohnú aj svetom vašich 16-ročných, keď im ju vložíte do rúk. Už aj preto, že je to kniha o nich samých.
Viac z mojej tvorby a recenzií nájdete tu.

Teraz najčítanejšie