Denník N

Čas potlačiť Scroogea v nás

Krátke vianočné nezamyslenie o humbugu a hejtu

Keď som bol malý, zvykol som si vždy na Štedrý deň čítať Vianočnú koledu od Charlesa Dickensa. Mal som doma jej skrátenú verziu s vysvetlivkami pre deti a krásnymi ilustráciami. A tak okrem zatajeného dychu z prvého ducha, obdivovania druhého a strachu z tretieho (decká milujú duchárske príbehy), som nasával plnými dúškami anglické vianočné zvyky: zapálený puding, pečená hus, cezmínová zeleň. Zmes starej elegancie prestupujúca smrad století páry, všadeprítomného v Dickensovom svete. Prerod hlavnej postavy—zahorklého a chamtivého dedka Ebenezera Scroogea sa ma až tak netýkal. Pozlátko Vianoc fungovalo. Až postupom času sa zlatá aura Vianoc rozplynula, vŕzgajúci sneh pod nohami sa roztopil a zostalo len blato nič nehovoriacich tradícií.

Iste, Vianočná koleda je hlavne príbehom zmeny, istej katarzie, znovunarodenia ak chcete. Mne však príde podstatná i pre iné—pre samotný postoj k týmto opulentným sviatkom slnovratu, ktoré slúžia ako lakmusový papierik pre vyjadrenie miery sebeckosti hlavnej postavy. Súvisí však hejtovanie Vianoc s negatívnymi charakterovými vlastnosťami? Musí byť človek odľud, monštruózny sebec, keď sa mu pri zvuku rolničiek otvára kudla vo vrecku?

Hneď prvá scéna. Ocitáme sa v Scroogeovej kancelárii na Štedrý deň. Starý lakomec nedovolí nejakým sviatkom pripraviť ho o zisk, a tak poctivo maká ako vždy. Z pracovného zápalu ho vyruší jeho synovec, ktorý mu praje požehnané sviatky. Nato Scrooge odvrkne, že celé Vianoce sú podvod (orig. humbug) a jeho drahý synovec má s nimi, pekne povedané, ísť do čerta.

Otvorene sa priznám, že toto si presne myslím v týchto dňoch. Koledy? Ble. Rozprávky v telke? Videné stokrát, nuda. Vinše a pozdravy? Prvé: pokrytectvo, druhé: gýč. Darčeky? Stres: čo ak dostanem viac ako som dal iným, čo ak ma s mojimi darčekmi pošlú tam, kde Ebenezer poslal svojho synovca? Polnočná omša? Plnka v kostole, plnka v bruchu (kedy to už skončí nech môžem v horizontálnej polohe ďalej tráviť?). Ešte som niečo zabudol?

Dámy a páni, Scrooge mi hovorí z duše. Je to humbug. Nechcem si to priznať, ale rád by som sa pridal do radov Grincha (toho originálneho, nie z Leopoldova) a Sheldona Coopera. Plesnivý ded z Londýna nech nám velí a spoločne znesieme tento gýčovito-komerčný humbug zo sveta. Žiadne preumelkované vianočné priania, umelé songy, non-stop opakujúci sa automatizmus prisladených klišé.

Trochu preháňam, ale vážne: som zlý človek, keď sa mi robí z týchto zvyklostí nevoľno a radšej by som ich mal za sebou? Dovoľujem si neskromne odpovedať, že nie—a ak som, tak nie kvôli tejto nekonformnosti. Ak nás niečo Vianočná koleda učí, je to multiplicita pohľadu. Nielen do minulosti, do prítomnosti… Taktiež do životov a myšlienok iných ľudí, do ich prežívania a náhľadov.

A ak som pár riadkov hore vymenoval všetky veci, pre ktoré nám Vianoce môžu ísť hore krkom ako kvalitne majonézový zemiakový šalát, existuje minimálne toľko isto (ak nie viac) dôvodov a vecí, pre ktoré je to čas vskutku požehnaný, ak už nie je veselý. Nech je to niečo duchovné, duševné, alebo i materiálne, je si z čoho vybrať.

Preto, ak máte podobný problém ako ja, pustite si namiesto kolied Star Wars muzičku a pozvite na vaječný koňak kamošov či súrodencov, ktorých nemáte šancu vidieť inokedy cez rok. Vykašlite sa na pozlátko, lebo to nie je podstatné. Potlačte šomrajúceho Scroogea.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Patrik Pastrnak

Vyštudoval som históriu a latinskú filológiu na UP v Olomouci a medievistiku na CEU v Budapešti. V súčasnosti doktorant na New College, Oxford. Veselo i vážne o tom, čo sa mi práve honí hlavou.